Nesmrtelná láska

Autorka: Eleanor

7.

Nechápavo som za ním čumela. Potom som naštvane kopla do nohy lavice, tá sa nejakým záhadným spôsobom nachýlila, a lavica spadla. Zúrivo som vzala knihy, znovu kopla do lavice, a snažila sa v hneve ukryť slzy, ktoré dobiedzavo chceli vyjsť na svetlo sveta.

Na mňa zase pozerali všetci ostatní. Šokovane. Ja som odkráčala preč. Nič okrem tej čudnej bolesti som nevnímala. Už som bola pri skrinke, a hádzala do nej knihy. Zase ma ovalili po hlave tie zvyšné čo som tam skladovala.

Zrazu pri mne niekto bol. Nos mi naplnila pekná vôňa. Otočila som sa, a stál tam ten nový. Brat Tomasa. Jason. Podozrievavo si ma premeriaval.
 „Chceš niečo?“ opýtala som sa s hrčou v hrdle.
 „Ja len...čo ti je?“
 „Nič mi nie je. Prečo ste takí starostliví? Nezaslúžim si to. A vy neviete s kým máte dočinenia.“ Ak som čakala že zdupká, nestalo sa.
 „Čo si urobila?“
 „Zabila som svojho otca. A teraz, ak dovolíš, mám hodinu.“
 „To je v poriadku. Francúzštinu máme spolu.“ Och nie! Ďalší Gilbert do partie. Hannah je super. Tomas je nervovo nestabilný a krásny a dokonalý a...moje úvahy prerušil Jasonov smiech. Rehotal sa, ale keď som na neho zazrela, stíchol.
 „Lezieme ti na nervy?“
 „Netuším o čom trepeš.“ Hrča v krku stále navierala. “Pozri, ste tu deň, a rozborili ste veľa vecí. A ja neviem čo po mne chceš.“
 „Chcem sa porozprávať. Chcem aby mne a mojim súrodencom niekto objasnil čo a ako na tejto škole a tak, vieš...“
 „To je síce pekné, ale ja tiež niečo chcem. Aby ste mi všetci dali pokoj. Dobre, tak Hannah nie. Ona je super.“

Odpochodovala som opačným smerom než som pôvodne mala v pláne, a vrazila som do Taylor.
 „Ann! Neplač, nemáš vodovzdornú riasenku ani make-up!“
 „Ss...sorry Taylor, ale j..ja...“ a šla som preč. Začula som za sebou beh, a už pri mne stála Hannah.
 „Neplač Annie. No tak...Jason nechcel.“
 „Odkiaľ vieš o Jasonovi?“ podozrievavo som sa opýtala. Nemal čas jej všetko vytárať.
 „To je predsa jedno nie? Neplač.“ Objala ma a kráčala so mnou na hodinu. Donútila ma tam sedieť, nakoniec dotiahla jej brata, ktorý si ku mne sadol, a celú hodinu sústave niečo vravel, takže som nemohla počúvať ani mp3jku, ani jeho. Ťažko povedať, či to otravovalo viac jeho, alebo mňa.

Bola som vykoľajená, a úplne mimo. Prečo sa Tomas tak správa? Prečo sa tak správa Hannah a Jason?

No prečo?????????????????????????????????????

Márna snaha kričať Annie, nikto ti neodpovie.

Smutne som smrkla nosom. Odmietam chodiť do školy. Hlavne v dni keď Tomas má so mnou hoci aj jednu hodinu. Proste NIE. Tak. Haha. Zrazu som počula ako Jason vraví:
 „Nech ti ani nenapadne ulievať sa zo školy. Tomasa si nesmieš všímať...“
 „Ja si ho nevšímam.“ Zavrčala som, zazvonilo a ja som sa pratala z hodiny. Zvládla som všetko, potom obed, a Tomasom naštvaný/smutný pohľad ma dráždil. Pritom sa mi chcelo plakať. Zoe a Hannah a Colin a teraz aj Jason ma častovali súcitnými pohľadmi, a ja som vybuchovala. Čudné. Našťastie v jedálni nebola Taylor, mala prehodené hodiny, inak by som znášala aj jej pohľady. Vŕŕŕŕ...

Po obede bola telesná. Tréner Soap nás donútil hrať rugby. To ani nebolo rugby. Bola to rýchla smrť. Rýchlejší a silnejší jedinci sa dostali k slovu ako prví, a zničili tých slabších. Bola som medzi silnými. A užívala si to. Vlastne myslím že som dala dolu najviac ľudí. Chytal ma amok. Z Tomasa. Anjela s krásnymi hnedými vlasmi a jeho zúrivého pohľadu.

TRESK! Odpálkovala som Trishu, potom Moniku, Freya, Kate, Georga, a kopec iných ľudí, aby som uchránila svoju loptu. V skutočnosti som namiesto nich videla Tomasa. Jedinú príčinu mojich problémov. Ale tak krásnu príčinu!

Hodila som loptu za čiaru tak zúrivo, až vyhĺbila jamu. Rodila sa vo mne akási čudná hyperzúrivosť, a ja som ju teda nechala, nech ma ovládne. Lepšie ako slzy, no nie?

Spotená som sa prezliekla, napila sa, a plánovala sa doma zavrieť do izby a alebo zúriť, alebo plakať, neviem čo prevládne nad čím.

Práve som vychádzala zo školy, keď som sa len tak obzrela lebo som mala čudný pocit. Stál tam Tomas, mučivo krásny, dokonalý, opieral sa o stenu, a sledoval ma. Jeho oči nepôsobili ako na obede. Nepriateľsky, alebo naštvane, či dokonca smutne. Vyzeral mierne zbláznene. Veď ja mu to ani neberiem! Nech blázni koľko chce.

Naštvane som sa otočila späť no bolo neskoro. Potkla som sa a spadla rovno na tvár. ZASE. So zvyškami hrdosti som sa pozbierala, povzniesla sa nad krvácajúcu peru, rozsypané papiere z mojej polootvorenej tašky, dokonca aj nad rozbitú mp3jku. Za všetko môžeš ty, Tomas Gilbert! Plač začal víťaziť, tak som sa rozbehla preč...