Nesmrtelná láska

Autorka: Eleanor

6.

Ráno som vstala a rozospato odhrnula perinu. Šla som do kúpeľne, a keď som sa z nej vrátila bola tam Taylor. Oblečená a nadšená. Dohodli sme sa pred domom ale...nepýtala som sa a ona tam len tak sedela, ruky za chrbtom a škerila sa.

Začala som sa hrabať v šatníku a vtedy sa prudko postavila a povedala:
 „Nič z toho si neoblečieš! Je čas...ukázať tvoju krásu...aj tebe.“ Usmievala sa a ja som netušila čo tým myslí, kým mi nehodila krátku sukňu a pančuchy. Musela som si ich obliecť. Potom ma natiahla do trička ktoré zvýrazňovalo moje kľúčne kosti, a posadila ma. Začala ma maľovať. Ach bože. Prášok z očných tieňov sa mi dostal do očí a mňa to vytáčalo. Ale Taylor len poskakovala okolo mňa, tak som jej nechcela kaziť radosť. Nakoniec mi podala krásne lodičky na vysokom podpätku. Pozrela som sa do zrkadla, a snáď som to ani nebola ja.

Červená minisuknička, čierne tričko, a tie topánky... A moja tvár bola úplne vymenená. Objali sme sa, a vtedy mi zazvonil budík. Zase som vstala o niečo skôr, kedy potom vstávala Taylor? Videla môj pohľad a povedala:
 „S tým sa netráp. Moc som toho nenaspala. Tešila som sa na ráno. Jupí, vyzeráš super! Ideme do školy!“
Nemala som v pláne raňajky, nebola som hladná, a Taylor nejedla lebo si chcela udržať líniu. Pozdravili sme mamu, tá bola šťastná ako už dávno nie, a vyštartovali sme. No dnes som už nezabudla mp3jku. Keď som sa opýtala Taylor načo táto maškaráda, povedala, že nie je slepá a vidí, ako sa mi lesknú oči keď sa bavíme o pekných chalanoch, a videla ten istý odlesk keď sme sa bavili o Tomasovi takže usúdila že mám záujem. S hrôzou som sa opýtala či je to až tak vidno, a ona že nie, ale predsa, je to moja čiastočná sestra.

Dorazili sme do školy, kde na nás všetci vyjavene pozerali. Pozerali na mňa, aj sama si teraz uznám že dosť peknú, a na nás, ako celok, lebo nikdy nevideli sestry Ophramové spolu.

Sestra sa vedľa mňa niesla vo veľkom, sebavedomom štýle, ako vždy, vyzerala super. A to ja dnes tiež. S úsmevom na perách som prechádzala okolo Brendy, Barbary, Jareda, Colina a Zoe. Ten úsmev sa so mnou niesol po chodbách. Kade som išla ja išiel aj on.

Zastali sme pri skrinke a rozlúčili sa. Už pri mne bola Zoe.
 „Kam sa podela Annie zo včera? Inak Brendu si dosť rozhodila. No...no a potom...vieš mala by si to vedieť ale..“ bola nervózna.
 „ČO?!“ určite ju Tomas pozval a...
 „Potom sa postavila a začala kričať „Annie miluje Tomasa“ a kričala tak dlho že sa vyprázdnila jedáleň. Vrieskala a čudovala sa, že nám to nie je vtipné keď k nej prišiel on a a vieš čo urobil? Vylepil jej!!!“ čože??? V tejto chvíli som mala obrovské nutkanie sa zasmiať. Jasné. Zoe sa snaží vtipkovať.
 „Čo?“
 „No proste jej dal facku a ticho a ostro povedal, že ak sa ešte raz opováži o tebe niečo povedať, rozláme jej väzy. Potom sa otočil a odišiel preč. Prišlo to dievča, Hannah, a povedalo, že vie rozoznať pravú Pradu od nepravej, a že je trápne nosiť napodobeniny, načo zdvihla nohavicu, a ukázala jej pravé lodičky! Zavŕšil to Jason ktorý prišiel k nášmu stolu a zavrčal. To už do mňa vohnalo strach, vieš on nevrčal tak...normálne, on vrčal ako zviera. Ako pes alebo tak. A sčerneli mu oči, no fakt, zčerneli! Hannah sa vrátila, oblapila ho okolo pásu a vliekla preč, zatiaľ čo Tomas zúrivo gestikuloval smerom k nej a na nás zazeral.“

No vau. Tak si hájil česť. Určite sa hanbil za to, že sa doňho buchla taká čudáčka ako som ja. Každopádne vylepil Brende a to teda nevyzerá na to že by sa ju chystal niekam pozvať...

 „No fakt bolo horúco, ako sama predpokladala. Vieš, podľa mňa sa ti páči, či už si to priznáš alebo nie. Vtedy keď si odpadla na chodbe, myslím...že z neho. Potom si vyletela na Brendu, keď si si myslela že mu ublíži...Annie, toto sa volá láska na prvý pohľad...mimochodom, dnes dobre vyzeráš. Veľmi dobre. Má to opodstatnenie?“ cerila sa do sveta.
 „S Taylor sme prestali jedna do druhej rýpať a spojili sme sa proti svetu. Anarchia! Ale no...dnes ráno ma donútila obliecť si toto, je to jej, chápeš, má 15 a ja 17. A mne je dobré čo má ona...je strašne vyspelá. No a potom ma namaľovala. Booože, to je toľko, ja už...“ no prestala som. Zoe zase paralizovane pozerala za mňa. PREČO SOM VŽDY INAK OTOČENÁ?! Obrátila som sa, a stáli tam oni.

Pohľad mi zavadil o Jasona, Hannah a... Tomasa. Rozbúchalo sa mi srdce a chcelo vyskočiť z hrude. Tak nech! A bude pokoj...pomyslela som si. Jeho oči sa na mňa zvláštne pozerali. Nevedela som určiť ako. Tak som neurčovala a sledovala jeho tvár ako celok. Jeho nos, pery, vlasy, ústa...A potom som zastala na jeho tričku. Dnes bolo tmavomodré, s krátkym rukávom. Obopínalo ho a vyzeral ešte krajšie ako včera. On mi to snáď robí náročky!

Ach dievča, ty vyzeráš ako debil, keď stojíš a čumíš na neho. Tvár sa normálne. No to nešlo, lebo Hannah superrýchlo vyštartovala ku mne a pevne ma objala.
 „Ahoj, Annie! Tak čo? Ako? Dnes vyzeráš super! Práca tvojej sestry, hádam? Videla som vás spolu! Je super že ste sa uzmierili, fakt! Fajn, nasledujúcu hodinu máme spoločnú, pokecáme!“ nadšene mlela.
 „Ahoj, Hannah, toto je Zoe. Zoe, Hannah.“ Hannah stvrdol pohľad pri dopade na Zoe.
 „Ahoj, Zoe. Ty patríš k tej krave čo vykrikovala hovadiny, že?“ ach ten jej pohľad. Mala predsa medové oči včera, prečo ich má dnes hnedé?
 „Áno, ale to čo urobila, sa nedá ospravedlniť. Vždy bola namyslená, ale teraz...“ zúrivosť v Zoinom hlase sa dala rozpoznať, a Hannah sa spokojne usmiala.
 „Tak fajn. Ideme, Ann. Zoe, tešilo ma, niekedy pôjdeš so mnou a Annie...“
 „...nakupovať!“ vykríkla som za ňu, načo sme sa rozosmiali a bežali na zemepis.

Do lavice sme si sadli spolu, a za nami bol Jared a Barbara. Zúrivo na mňa hľadeli.

Celú hodinu sme sa rozprávali, ale ona na rozdiel odo mňa zapísala svoje poznámky, a aj moje. Potom bol dejepis, tu sme sa rozišli, a ja som zamierila do jedinej prázdnej lavice. Spokojne som sa usmiala. Pracovala som pol roka na to, aby mi tam nikoho nedávali. Narvala som so uší slúchatka, pridala na hlasitosti-ak to vôbec ešte šlo-a započúvala sa do Amy Lee. Milovala som ju. Nevnímala som pani Klarkovú, ktorá asi práve vošla do triedy. Keď som zdvihla pohľad, ako včera na dejinách, naskytol sa mi bodajúci pohľad. Zase tam bol Tomas. Zase na mňa čudne pozeral, ale myslím že nie nepriateľsky. A ZASE ho posadili ku mne. Ani som sa mu nemusela pozerať do tváre a vedela som aký je z toho otrávený.

„Tak čo, Annie? Alebo...Annabella?“ keď som sa mu placho pozrela do tváre, mal tam krásny úsmev.
 „Čo by malo byť?“
 „No ja len vieš že počasie...teda vlastne ako...ako sa máš?“ vyjachtal napokon, a keby nemal tak bledú pleť povedala by som že sa začervená.
 „Mám sa fajn. Čo s počasím?“
 „Nič...vyz...nechaj to tak...“  povedal a pokračoval.
 „Prepáč mi ten včerajšok...ja som...som...nemal som to povedať...“ vedela som že si nič nemám namýšľať. Takže som to čakala. Ľutuje že povedal, že som krásna. Pokrčila som plecami.
 „Samozrejme, chápem. Ja som ti hovorila že som škaredá.“ Odfukla som si, a zase sa venovala hudbe v mojej mp3jke.
 „Nie, to nie prečo? Počkať...ty si myslíš že ľutujem že som povedal že si krásna?“
 „A nie?“ zatvárila som sa nechápavo.
 „Nie, ja sa chcem ospravedlniť za to že som asi povedal niečo čo ťa rozrušilo, vieš, prečo si plakala ja som nechcel no niekedy to tak proste príde vieš a nerozmýšľaš nad tým proste to z teba vyjde von a ...“
 „Chápem, Tomas, no ty si nič zlé nepovedal...to moje myšlienky...“
 „Myšlienky?“
 „No...to čo sa mi preháňa hlavou, vieš? Je to chaotické a otravné...a nechápem sama sebe.“
 „Aha...netráp sa.“ Zdalo sa mi to, alebo ma prosil?
 „Netrápim sa. Ja len...Nerozumiem sama sebe. Robím veci ktoré robiť nemám, cítim veci ktoré nemám cítiť...pokiaľ sa nechcem dostať do sebedeštruktívneho stavu...“
 „Aspoň nie som sám...“ zašomral, a mala som pochyby či som to vôbec mala počuť.
 „Čože?“
 „Ale nič...“ záhadne sa usmial. “...nechcela by si sa porozprávať? Niekedy to pomáha...“ nie nechcela, lebo to čo cítim teraz, keď sa naňho pozerám je silné samo o sebe. Nie som schopná povedať ani písmeno keď na mňa tak pozerá. Navyše, či už Brende vyťal alebo nie, určite ju niekam pozve a skôr či neskôr...
 „Annie!“ povedal mi do ucha a vtedy sa stalo niečo čudné. Pery, ktoré mi šepkali moje meno, sa mi dotkli ucha a mnou prebehol elektrický prúd. Bolo to také intenzívne...myslela som že ma rozdrapí, začala som sa chvieť, a nepríčetne usmievať. Bože, Annie, upokoj sa! Od nadšenia sa mi do očí vtisli slzy. Strašne čudný pocit. Venovala som mu krátky pohľad, ako asi vníma to že sa správam ako zdrogovaná? No on sa len usmieval.
 „Čo sa deje?“ opýtal sa s úškrnom.
 „TY!“ povedala som, a na nič iné sa nezmohla. Nechápal, ale to mi nevadilo.
 „Ja? Ach, prepáč.“ Bodlo ma, keď som videla že zosmutnel. “Len priatelia ťa volajú Annie. Pre mňa si Annabella.“ Vyriekol na môj šok smutne.
 „Nie ja len...“
 „Chápem.“ Povedal úsečne a už sa so mnou nebavil. Mala som chuť dať mu facku, nech sa uvedomí! Čo si nevšimol aká som z neho...nesvoja? Bože!!! Ja viem. Bože v poslednom čase ťa volám stále na pomoc, ale fakt...čo už s Tomasom?

Do očí sa mi znovu tisli slzy. Zazvonilo, a on sa rýchlosťou blesku pratal z triedy.