Nesmrtelná láska

Autorka: Eleanor

2.

Zazvonil budík. Včera som znovu zaspala po čudnom sne. Bez večere. Ako skoro vždy. Zamierila som do kúpeľne, vyčistila si zuby, učesala sa, a šla späť do izby.
Navliekla som si džínsy, tričko a sveter a išla do kuchyne. Schmatla som prvé čo mi prišlo pod ruku. Nechcela som s mojou úžasnou rodinou stráviť viac času ako je nutné.
Dojedla som, vzala tašku, prehodila cez plece, a vybehla von. Pešo som to do školy mala za pár minút.
 „Annie! Tu som!“ zúrivo na mňa mávala Zoe. Toto dievča dobylo neviditeľnú pevnosť a dostalo sa mi do srdca. Bola veľmi pekná, mala blonďavé vlasy, zelené oči. Vyzerala naozaj dobre, napriek tomu bola skromná, a milá. Rozbehla som sa k nej, a objala ju.
 „Zoui, ako sa máš?“ opýtala som sa jej. Bola totiž týždeň chorá. Bez nej to tu malo také smutné, šedivé farby, a keby nebolo nášho spoločného priateľa Colina, asi by tie farby boli čierne. Colin, ryšavý, s orieškovo hnedými očami bol ďalší človek, ktorý sa mi vkradol do srdca, a ja som si ho tam nechala.

Neviem čím to bolo, ale tí dvaja mi naozaj nevadili. Mala som ich rada ako súrodencov. Usmiala sa a povedala:
 „Mám sa super. Hádaj kto ma pozval na rande?“ zelené oči jej planuli šťastím a vzrušením. Pokiaľ viem, jediný kto ju zaujíma je Colin, ktorý rozhodne nie je typ “muža činu“ a je hanblivý a nič mu nedochádza.
 „Kto?“
 „Colin!!!“ zvýskla až sa pár študentov začalo obzerať, čo vydalo ten vysoký zvuk.
 „To je skvelé!“ úprimne som sa tešila. Jej choroba mi asi nejak narušila moju pevnosť? Nikdy som sa tak úprimne netešila...Čudné.
 „Ako sa to stalo?“
 „Zavolal mi! A bol dosť nervózny, a zo mňa vypadlo či ma chce niekam pozvať a on povedal že áno!“ šťastne ma objala a už sme kráčali do triedy. Spoza rohu sa vyrútil Colin.
 „Zoe!“ vydýchol.
 „A Annie, ak si si nevšimol!“ karhavým tónom som mu povedala.
 „Prepáč Ann. Pôjdeme do triedy?“ prikývli sme a išli. Posadila som sa sama do lavice. Matika. Tak nudný predmet! Zoe a Colin sedávali vždy spolu. Pri mne zvyčajne zakotvil ich priateľ-Jared. Bol to celkom milý chalan, ale nedarilo sa mu rozbiť neviditeľnú oceľovú pevnosť. A navyše po takých 3 minútach začínal byť otravný a prestával byť milý...
Ešte sa tu zastavili Barbara a Brenda. Barbara pohadzovala čiernymi vlasmi, naprávala si hlboký výstrih, a hádzala zamilované pohľady po Jaredovi, a nenávistné po mne. Už som si zvykla. Vlastne-vôbec ma to nezaujímalo. Zosilila som si hlasitosť slúchatiek na maximum. Brenda niečo trepala a mne sa na moje znechutenie podarilo pár slov zachytiť. Celú vetu.
 „Ich otec William to tu bol vybaviť.“
Nezaujímalo ma kto je William. Jared mi zapravil vlasy za ucho. Bola som pekne naštvaná. Chcem byť sama tak to proste je. Colin a Zoe mi neprekážajú, ale ostatní už hej.
 „Jared, možno by si si mal odsadnúť. Je mi nevoľno. Asi ťa ovraciam.“ Vydesene na mňa pozrel, potom na svoje značkové džíny, a pratal sa preč. A Barbara s Brendou za ním. Vydýchla som si. Konečne.

Do triedy vstúpil pán Porter. Bol to dobrák od kosti, ale na matike som nikdy nemala príliš vo zvyku zapínať moje mozgové závity. Uvelebila som sa do príjemnej polohy, započúvala sa do hudby, a ani si neuvedomila a zvonilo. Nejak som pretrpela doobedie. Na obede som sedela pri stole s Zoe, Collinom, Jaredom, Brendou a Barbarou. Zase hovorili o niečom o čom som ja nemala ani páru-a ani nechcela mať-no vtedy sa mi vybili baterky. Do riti! Zahrešila som v duchu. Nechcela som si to pripúšťať, ale včerajší čudný sen ma vykoľajil viac než bolo potrebné. Zabudla som si ich nabiť... Oh, ďalšie do riti! Znamená to, že budem musieť počúvať tie ich kecy. Bože, čo som ti urobila že ma takto trestáš?

 „No...áno, úplne nový! Z USA.“ Hovoril Jared.
 „Wau. Nemôžem uveriť že už zajtra!“ Povedala Barbara.
 „No, už som to spomínala, ale to Colin a Zoe nepočúvali. Ich otec Wiliam to tu bol vybaviť. Videla som ho, a s čistým svedomím môžem povedať, že ak sa len trošku detičky podali na otecka, bude tu horúco...“ povrchne sa zasmiala Brenda.
 „Naozaj? A prečo sa vlastne odsťahovali...odkiaľ?“ pýtal sa Colin. Musím priznať že z nevysvetliteľného dôvodu ma to zaujalo. Noví študenti? Po chrbte sa mi rozliezli zimomriavky. Ďalší ľudia ktorí ma nepoznajú. Budú sa snažiť nadviazať kontakt. Sorry-nemám zájem.
 „Jasné! Bože, bol úúúúplne na zožratie. Vôbec nevyzeral na to, že by mal mať deti alebo čo. Taký mladý.. No neviem, prečo sa sťahujú. Lepšia pracovná ponuka, povedala by som. Odkiaľ, no viem že niekde z USA.“
 „A...“ konečne ma z obeda vykúpil zvonček. Schmatla som si tašku, bežala ku skrinke, trhnutím ju otvorila, vypadli na mňa knihy, pozbierala som potrebné-na dejiny umenia-a ostatné kruto narvala do skrinky. Zabuchla ju na 25 pokus. Čo sa dalo čakať, mám tam bordel.

A to už som bežala do triedy. Na dejiny umenia nesmiem meškať. Je to o umení, o obrazoch o hudbe o všetkom čo sa mi páči. Navyše dnes sa mi vybila mp3, takže príjmam každú možnosť ako byť čo najskôr preč od tých povrchných ľudí s ktorými sa kamarátia Colin a Zoe.
Dorazila som, rozrazila dvere, vletela do triedy, potkla sa, a spadla rovno na tvár. Bolelo to. A to sa mi nikdy nestávalo. No áno, to že musím počúvať ľudí o niečo viac než je potrebné ma ničí. Šlahla som si knihy rovno na lavicu a premýšľala ako je možné, že ma tak vytočili reči o pekných nových študentoch. Haha, možno ani nebudú pekní, a Brenda len zle videla. Ako vždy. Tupá Brenda. Haha.
 „Annie, tebe...no, tečie ti krv z nosa.“ Ach, to je ten čudný pocit! Jasné, keď človek spadne rovno na ksicht, nemôže čakať, že si nezlomí nos. Alebo len nenarazí. Pozrela som na toho kto sa mi prihováral. Bol to Andrew. Náš učiteľ.  My ho smieme volať Andrew. Keď naša trieda prvý krát s očakávaním zakotvila na dejinách umenia proste nám povedal:
 „Volajte ma Andrew.“ A nikdy nám nepovedal jeho priezvisko. Keby som nevedela že sa volá Hebusty, asi to ani nikdy nezistím. Teraz na mňa starostlivo pozeral a podával mi vreckovku. Bože, tak mám ten nos zlomený alebo nie?
 „Vyzerá inak?“ vytresla som. Samozrejme, myslela som môj nos. No kto by to pochopil.
 „Prosím?“ pozrel sa na mňa, bláznivú doru s rozbitou tvárou a spotenú od toho behu a snahy zmiznúť spred očí hlúpych ľudí.
 „Nič, to...môj nos. Nie je zlomený, však?“
 „Nie, nie je. Vezmi si vreckovku, a choď na vécka, odporučil by som ti. Krv zastavíš jedine studenou vodou. A tlakom.“ usmial sa, a postrkol z dverí. S totálnym nezáujmom som si všimla že celá trieda na mňa pozerá. Mala som im chuť ukázať streďák. A kopnúť ich do riti. Ktovie ako sa ich zadky zatvária keď sa ich dotkne moja noha...asi podobne ako teraz ich ksichty. Bože.

Kde sa vo mne berie toľko nenávisti? Premýšľala som počas prechádzania chodbami smerom na záchod. Pred tým som len ignorovala všetko živé, ale teraz toto. Horekovala som otvárajúc dvere na ktorých bolo dievčatko v sukničke. Aby sme si náhodou nepomýlili pohlavie...Veď aj nenávisť je cit! Presviedčala som samu seba keď som do dlaní naberala studenú vodu a dávala si ju na nos. Ale bože, moju rodinu predsa nenávidím stále...Ale aj tak...Čo sa to deje?! Pýtala som sa keď som vreckovkou utierala zvyšky krvi, ktorá sa prestala liať z nosa.
No, ale ak to bude len nenávisť a nie láska som v poriadku. Pretože láska znamená že niečo mi narušilo moju neviditeľnú ochranu, a to ja neznesiem. Zabila som svojho otca. Keby som mu v ten deň išla naproti, nezomrie. Určite. Keby som si všimla to, čo som nakreslila, pochopila to a...dalo sa tomu zabrániť.
Vrhla som nahnevaný pohľad do zrkadla, a vrátia sa do triedy. Bola som roztržitá a nepočúvala som Andrewa. Čo sa dá robiť.
Keď som prišla domov, Taylor sa na mňa vrhla s tvrdením že som jej minula make-up. Pokrčila som plecami-ja a make-up? To je ako oheň a voda. Blbá Taylor šla za Paulom. Ten to chcel veľmi riešiť medzi štyrmi očami, a začal byť otravný. Kopla som ho do rozkroku a zajačala, že ak sa ku mne hoci len na pár centimetrov priblíži, zavolám policajtov. Odišiel a ja som tu sama. V izbe, a konečne mám mp3 v nabíjačke. Od Taylor sa ozývajú vzlyky...ktovie prečo...

 Zajtra prídu noví idioti. Musím byť silná. Dobrú noc, povedala som sama sebe do vzduchu a zaspala.