Nesmrtelná láska

Autorka: Eleanor

13.

Ach nie. Zase ďalší deň. Prečo vôbec také dni existujú? Prázdne...bez zmyslu. Nemám priateľov. Ani jeho. Jediná vec ktorá ma nútila žiť. Umrela mi matka. Mesiac po jeho odchode rodila a nezvládla to. Roztrhla sa jej cieva v mozgu. Môže byť ešte niečo horšie? Dieťa prežilo. Volá sa Melanie. Paula to, aj keď je to sviňa, položilo. Pretože sa musí sám starať o Taylor, mňa a Melanie.

Je mi fakt zle a rozmýšľam prečo som sa dávno nezabila. NO PREČO MI TO ROBÍŠ, NEBO?! PREČO ?!!! DO RITI ČO SOM TI UROBILA?!!!

Odkedy ma opusti prešli tri mesiace. Dva odkedy umrela mama. Jeden odkedy chodím k psychológovi. Brala by som psychiatra. Predpísal mi lieky a bol by pokoj. Nebol. Nikdy nebude pokoj. Nemá zmysel si klamať, že áno.

Nepočúvam ho. Nechcem aby mi radil. Keď človek stratí lásku svojho života + priateľov + mamu a otca myslím že rady a rozprávanie nepomôžu. Nepomôžu, ty starý debil!

 „No tak, Annabella. Porozprávajte mi o svojich problémoch.“ Povedal ten dedko. Pozeral na mňa cez okuliare. Pochybujem že ich mal z dôvodu aby niečo videl, asi chcel pôsobiť múdro. MOJE PROBLÉMY?! MOJÍM JEDINÝM PROBLÉMOM JE TO, ŽE  NIE SOM MŔTVA DO RITI! Chcela som vykríknuť. No namiesto toho som vytrčila ukazováčik na znak toho aby počkal, a vylovila mp3jku ktorú mi darovala Hannah. Strčila som si ju do uší a na plné pecky sa rozoznela pieseň. Nie žeby som ju vnímala. Ale nepočula som toho starého dedka. Potom sa ozval môj pud sebazáchovy. Tvár sa že si normálna a nebudeš to musieť ďalej absolvovať.

 „Pardon, to je tak. Hudba mi pomáha dostať sa zo zložitých životných situácií. Viete, opustil ma otec. Prišiel priateľ. Aj ten ma opustil. Prišla mama. Aj tá ma opustila. Máte pocit že ak ma posadíte do tohto stupídneho kresielka a opýtate sa ma na moje problémy ja vám poviem ako trpím, a všetko vám vykreslím? Ste vy vôbec normálny? To vy potrebujete pomoc a nie ja. Hanbite sa za to, že si hovoríte psychológ. Pretože psychológovia by mali rozdávať rady. Nie sa nasierať pacientom do života.“ Usmiala som sa. Nie, tak toto nebolo správne. Ach.
 „Prosím?“ opýtal sa šokovane.
 „Hovno nosím.“ Zarýmovala som mu a zdvihla sa. Odpochodovala som preč. Nadávam. Plačem. Dokonca sa režem. Občas. Nepomáha to. Nič necítim. Som dutá.

Rozplakala som sa. Prečo? Pýtam sa to stále a dokola no nikto mi neodpovedá.

Tomas prečo? Mami? Kristian? No tak. Smrť je vykúpením. No len keď umriem ja. Nie všetci naokolo.

V podivných úvahách som od psychológa prišla domov. Začula som Paula telefonovať, znel natešene.
„Áno, áno samozrejme, prospeje. Jasné, mesiac. Určite. Už sa ide pobaliť.“

Začula som Melin plač. Dobehla do izby. Na nej mi záleží. Nemôžem sa o ňu nestarať. Ľúbim ju, moju malú sestričku. Na stolíku bola fľaška s mliekom, bolo vlažné. Strčila som jej ju do úst a ona cucala ako bláznivá, ktovie koľko nedostala piť. Zase som plakala.

Vpochodoval ku mne Paul a s úškľabkom povedal, že podľa psychológa pomôže výlet do Európy. V Anglicku majú pekný hotel, a posielajú tam na zrekreovanie rôznych ľudí. A mňa. Psychopatku. Nemalo zmysel protestovať. Plakala som, lúčila sa s Mel a Taylor ktorá tiež plakala, a pobalila sa.

Načo bojovať? Prehrala som. Opustil ma.