Nesmrtelná láska

Autorka: Eleanor

11.

Obliekla som sa. A šla do školy. Niekedy na mňa Tomas počkal autom pred domom, a viezol ma dve minúty do školy, len preto aby mohol byť so mnou čo najskôr. Ani som sa nemusela pozrieť pred dom aby som vedela že tam nestojí. Neusmieva sa. A to, čo ma na tom vytáča je, že neviem čo som spravila. A možno že nič. Možno...ma už nemá rád. Stiahlo mi žalúdok. Fuj.

Cestou do školy som sa snažila prinútiť moju myseľ aby sa nezamestnávala Tomasom a včerajškom. Nedarilo sa mi to. Vôbec nepomáhalo recitovanie básne – strašne úchylnej, naučil ma ju Jason. Keď som dorazila do školy, videla som Zoe. Bola biela ako krieda a vydesene sa pozerala mojím smerom. Omyl. Pozerala sa na mňa. Potom sa rozbehla do budovy.

Spoza rohu vyšiel Tomas a obzeral sa okolo seba. Keď ma zazrel chvíľu sa ešte obzeral, takže nehľadal mňa. Tesne za ním vyšla Brenda. Žalúdok mi opäť stiahol odporný, škaredý kŕč. Je to len náhoda, Annie. Ticho.

Tomas akosi nespokojne vykročil smerom ku mne. Usmial sa, a objal ma. Niečo nebolo v pohode. Tá moja paranoidnosť ma privedie do hrobu.

 „Ahoj, Annie. Bavila si sa so Zoe?“ pýtal sa ma zvedavo.
 „Nie, ani nemala prečo. Deje sa niečo?“
„Nie, nie nič. Poďme na hodinu.“

Celý deň bolo jedno hrozné utrpenie. Niečo ma trápilo a ja som nevedela určiť čo. Niečoho som sa bála. Jason aj Hannah sa mi viac menej vyhýbali, a pár krát som utiekla pred Zoe, ktorá sa ku mne prebíjala. Nech mi chcela povedať čokoľvek môj mozog mi radil nerozprávať sa s ňou. Zato s Tomasom sa porozprávať potrebujem.

 „Tomas, ja mám teraz telocvik.“

Povedala som ktovie prečo zúrivo. Prvý krát som sa naňho za tento deň štvala, a bola šťastná že telesná je jediná hodina ktorú nemáme spolu. Nechápem môjmu mozgu a jeho rozmýšľaniu, ale naplno mu verím.
 „Takže potom sa s tebou chcem porozprávať.“
 „To je fajn. Príď k nám.“ usmial sa a zmizol. Iritoval ma ale tak neskutočne som ho milovala! Na telocviku som sa plánovala vyzúriť, no dá sa to na bedmintone? Keď sa mi už 30 krát košíček dostal do sieťky na rakete, tak zúrivo som ho odpaľovala, tréner sa nahneval a posadil ma. Na lavičke sedela Zoe.
 „Počuj. Viem že sa už nebavíme ale ja...mne na tebe záleží, Annie. Naštvalo ma že mi neveríš ale prosím teraz mi ver! Za školou som videla...“
 „Nezaujíma ma to!“ prerušil ju môj pud sebazáchovy, aj keď som strašne túžila počuť čo videla.
 „Nie, ty nerozumieš. Týka sa to Tomasa a je to dôl..“ zazvonilo. Zdvihla som sa, prezliekla sa a premáhala slzy lebo môj mozog si domyslel čo mi chcela povedať. Videla som Brendu a jeho vychádzať odtiaľ a pred tým odtiaľ vyšla Zoe a mala čudný výraz. A Tomas nechcel aby mi niečo povedala. Neviem čo ma to pochytilo, hneď takéto scenáre. Najprv som išla domov, a prezliekla sa. Ak ma už nemá rád...možno ho nepriťahujem. Takže to zmením. Preč s nohavicami. Vykradla som šatník mojej sestry, použila jej šminky, a s konečným výsledkom som bola viac než spokojná. Vydala som sa k nemu.

Otvorila mi Melanie.

 „Annie, ty vyzeráš...perfektne! WAU!“ žasla. A ja vlastne tiež. Môjmu mozgu šibe, prestávam mu dôverovať. William asi pracoval. Počula som však hádku Hannah a Tomasa. Hannah vrieskala ako šialená.

 „OPOVÁŽ SA! OPOVÁŽ SA V TOM POKRAČOVAŤ, IDIOT! SOMÁR!“
 „Musím!!! JE TO JEDINÁ MOŽNOSŤ!“
 „NIE NIE JE! JA SOM MENEJ NEŽ TY! TOTO JEJ NESMIEŠ...“ prerušil ich Jason, tichým a rozvážnym hlasom.
 „Prichádza Annie!“

Ja som mala pocit že sa zrútim. Nebavili sa o mne, že nie? Prečo by aj?
 „Ahoj, láska.“ Pozdravil ma Tomas, s úsmevom. Objala som sa s Hannah ktorá vrčala a s Jasonom ktorý zazeral na Tomasa. Obaja na sebe navesení vyšli z izby, zabuchli dvere, a ja som spustila.

 „Pozri Tomas, nenamýšľam si že sa nič nestalo. No už ma unavuje celý deň sa tak tváriť. Medzi nami je napätie a vôbec sa mi to nepáči. Je niečo, čo mi tajíš a nechceš mi to povedať? Chcem to vedieť. Je mi jedno všetko. Je mi jedno aj keby si bol masový vrah. Pretože ťa...“
 „Nechcem ti nič povedať. Vlastne chcem. Milujem ťa.“

Povedal, a akoby sa až teraz odtrhol od mojej tváre. Pozrel na moje oblečenie a fascinovane-aspoň si to tak navrávam-vydýchol.
 „Smiem vedieť, prečo ma týraš, kráska? Myslel som že nie je možné aby bola krása krajšia, ale začínam tomu veriť. Usmial sa a pobozkal ma. Vraštil pri tom čelo. Pobozkal ma tak vášnivo ako ešte nikdy. Rukami mi skúmal chrbát. Zašiel mi pod tričko a stále ma bozkával. Už dávno mi mal povedať, že to stačí, aby ani jeden z nás nespravil niečo čo nechce aby to neľutoval. Ako vždy. No nie. Keď sme sa od seba odtrhli - o dosť dlhý čas - mal niečo vpísané v tvári. Previnilosť? Ale prečo?