Nesmrtelná láska

Autorka: Eleanor

Toto je jedna z opisných kapitoliek...dúfam že to nevadí...je to tak na začiatok, na zoznámenie... :D

1.

Gauč dolu zavŕzgal. Striaslo ma. Tak trochu od zimy, tak trochu od strachu. Viem, som paranoidná. Dolu je len moja matka, a sestra Taylor. Mladšia, nevlastná, krpatá, sviňa Taylor. Za všetko môže len ona.

Keby ju moja matka nečakala, nerozviedla by sa s otcom, lebo “to dieťa nebolo jeho“. Keby sa s otcom nerozviedla, nemusela by odísť. Keby nemusela odísť, nezmenila by sa na fúriu, nadŕžajúcu nevlastnej sestre ktorá je intrigánska a nemá ma rada. Keby nemusela odísť, ja by som nemusela bývať sama v DC s Kristianom. A keby som tam s ním nebývala sama, nikdy by ho neboli zabili. Keby ho nezabili, ja by som nemusela ísť k mojej mame a nevlastnému otcovi Paulovi do Kanady. Keby som tu nebola, netrpela by som, a nevytáčali by ma tak veľmi. Nevytáčali by ma vôbec. Takže toto je koniec reťazca. Za všetko môže Taylor.
Paul je hnusný, nadržaný záletník. Jediný kto to nevidí je moja matka. Snažil sa ma pár krát zbaliť, ale jediné čo dosiahol bola strata už neexistujúcej autority, a moje vracanie. Moja sestra Taylor má 15, je rozmaznaná, je hlúpa, je úplne vedľa. Jej obľúbená činnosť je zarývať svoje pazúry do mňa. Moja obľúbená činnosť je vracať jej to s úrokmi. A moja matka Cathy? Škoda reči. Čaká s Paulom ďalšie dieťa po 15 rokoch. Je šťastná a všetci tak trochu pookriali, až na mňa. Je mi jasné že z toho malého vyrastie rozmaznaná Taylor 2. Pre Paula je to tak trochu rutina. Veď koľkým ženám už urobil dieťa? Fuj, je mi z neho zle.
Za ten čas, za tie nekončiace dni v mojom živote, po otcovej-Kristianovej smrti som si vybudovala oceľovú hradbu ktorú neprebúralo už nič. Odmietam počúvať moju matku, nadržanca Paula, či dokonca Taylor. Lebo im to síce ešte nikto nepovedal, ale ja nie som slúžka. Som civilizovaný človek. Som Annie. Vlastne Anna Bella ale to meno vôbec nevyťahujem, keď sa s niekým zoznamujem. Ach, kedy som sa naposledy s niekým zoznámila? No, nespomínam si. Je to asi tým, že s oceľovou hradbou som nadobudla aj schopnosť vymazávať spomienky, nepotrebné, opakujúce sa, staršie ako pol dňa z mojej hlavy. Takýchto spomienok je veľa, takže posledné čo si pamätám je...je deň otcovej smrti.

Mám ho vrytý do pamäti, akoby sa odohral včera. A nič, vôbec nič, ma neprinúti zabudnúť.
Ráno som vstala, umyla si zuby, obliekla sa a naraňajkovala sa s Kristianom. Povedal, aby som si dávala pozor, rozlúčil sa, a šiel do práce. Ja som šla do školy. Nič nenaznačovalo tomu, žeby sa v mojom živote objavila čierna diera, a pohltila ho na večné veky. Škola prebehla normálne, na telocviku sme robili premety a na výtvarnej s hlinou. Ostatné predmety ma nezaujímali, tieto som mala najradšej. V oboch som podávala skvelé výkony. Po škole práca v ateliéri. Teda, nie v mojom, ale z výtvarného krúžku sme tam mali pozerať stropným oknom do neba a nakresliť prvé čo nás napadne. Ja neviem prečo, ale nakreslila som tmavú uličku. V nej bola ležiaca postava, a nad ňou sa skláňala iná. No nepozastavovala som sa nad tým. Prišlo mi to prirodzené.
Keď som prišla domov, otec tam ešte nebol. Neriešila som to, lebo to nebolo nič neobvyklé. Často meškal, keď musel v práci ešte niečo dorobiť. Pracoval ako reklamný agent. Znie to celkom v pohode, no reklamný agent nerobí nič iné, len sedí v kancelárii, a počúva sťažnosti svojich klientov, ktorý nedostali úlohu v reklame na zubnú pastu.
Keď sa omeškával o 3 hodiny, začala som sa čudovať, vyvolávala som mu na mobil, no nikto nebral. Teda raz áno, niekto sa zasmial, a potom som už volala políciu. Len čo som položila slúchatko, zazvonil niekto pri dverách.
 „Ocko!“ vybehla som mu naproti. Keď som zbadala policajtov, nevedela som čo sa stalo, no tušila som že niečo zlé. Policajtom sa očividne ťažko hovorilo. Boli biely ako krieda, smutne a neochotne na mňa pozerali, a ja som len z diaľky vnímala slová ktoré jeden z nich vyslovil:
 „Slečna Fletcherová?“ po sotva badateľnom prikývnutí pokračoval “Vášho otca...sme našli...mŕtveho...v uličke za čínskou reštauráciou Lin - chu. Bol úplne...no...nemal v sebe ani...ani...ani kvapku krvi. Odhadujeme to na sektu zaoberajúcu sa vampirizmom. Aj tak, nemal nejakých nepriateľov?“ zem sa nebezpečne nahla, priblížila, potom ma udrela a ja som už nevnímala nič.
S vedomím, že keby som mu šla oproti...alebo...ja neviem neprišiel by o život som sa prebrala  v nemocnici, kde pri mne bola nekompromisná matka. Trvala na tom, že sa s ňou vrátim do Kanady. Čože? Prečo? Ja tam nechcem ísť! – to boli posledné slová adresované jej. Dobrovoľne. Stále mlčím. Keď ma vyzvú odpoviem. Čo najkratšie. Nech si nemyslia že ich ktovieako milujem. V čase keď ma vypočúvala polícia som s tým začala.  V čase, ako som opúšťala nemocnicu s diagnózou šoku zo straty blízkej osoby, som začala pracovať na mojom oceľovom múre. Na mojej pevnosti. Netrvalo to až tak dlho, a bola hotová, nedobytná, nikým, ničím.
No a teraz som tu. V Calgary. Chodím do preplnenej školy. Chodím tam pešo, a som viac menej za čudáčku. No čo. Netrápi ma to. Veľa deciek sa so mnou chcelo priateliť, veľa deciek zabrzdila, a nakoniec celkom odradila moja oceľová stena. A slúchatka v ušiach. A Taylor, roztlieskavačka vyhlasujúca že ma šialenú sestru.
A pretože ja o priateľov nestojím, nestojím ani o rodinu ani o nič, som samotár. Viac-menej. Zopár ľudí, ktorý sa prebojovali cez moju hradbu je. Tých nazývam dobrí priatelia. A potom sú tu známi-ktorí sú len priatelia priateľov. Zložité.
Mama mi vtrhla do izby-kutice ktorú som si vybojovala, aby som nemusela mať izbu s Taylor. Mala asi 2×3 metre, a vošli sa mi tam len posteľ, skriňa a písací stolík so stoličkou. Na ňom bol notebook patriaci Taylor, ale ako inak, prišiel nový model a tento starý museli niekam odpratať. Niežeby bol starý...proste existuje aj novší, takže pre NICH je starý. ONI sú moja nechcená rodina a JA som...ja. Annie. 2 proti sebe bojujúce tábory.
 „Annabella, okamžite si tu uprac! A vysvetlíš mi, prečo si urazila Taylor? Teraz plače! Prečo sa tak správaš?!“ ignorovala som ju. Nebudem vysvetľovať nejakému ostreľovačovi z nepriateľského vojska moje dôvody urážať Taylor.

Povedala mi, že dúfa že skapem rovnako ako môj otec. No, každého by to položilo, ale človeka s oceľovou pevnosťou nie. Tak som jej vylepila a povedala že taká fľandra ako ona môže byť len rada že jej otec má toľko žien, pretože keď si moja matka uvedomí, aká je tupá, utečie preč.
Mama nasupene vypochodovala z izby a zatresla dvere. Ja som jej odchod okomentovala zdvihnutým prostredníčkom. Odo mňa žiadnu odpoveď nedostane. Nech si sama uvedomí akú chybu robí. Spokojne som si pridala hlasitosť mp3jky a ponorila som sa do hudby. Ani som si to neuvedomovala a bola som v sne.
Na križovatke bol akýsi chalan, nevidela som mu do tváre, a kýval mi. Vykročila som k nemu, a zrazu bol pri mne môj otec.
 „Prišiel ti balíček?“ opýtal sa.
 „Aký balíček?“ nechápala som.
 „Tak ešte len príde. Rozhodneš sa správne.“ Usmial sa a vtedy som už nemohla ísť ďalej a chalan na mňa nemával. Prebrala som sa. Bol večer, a na tvári som z nepochopiteľného dôvodu mala úsmev...