Nenávisť

Autorka: Aďa

Policajt Josh Carton prichádza do Seattle. Ako kolegu mu pridelia Sáru Pullmanovú. Hneď pri prvej akcií vyjde najavo Sárino desivé tajomstvo.

   Seattle, 2036

   Mladá žena stojí pred dvermi. Chvíľu váha, ale nakoniec predsa len zaklope. Dvere sa v okamihu otvoria a pred ňou stojí muž. Oblečený len v úzkych džínach, nevedomky vystavuje na obdiv svoje sexi telo. „Poďte ďalej, slečna Pullmanová.“ povie zdvorilo a nechá otvorené dvere.

   Sára vstúpi dnu  a rozhliadne sa po okolí. Byt je štýlovo zariadený a uprataný. Od muža by bola očakávala skôr neporiadok, ale všade je čisto. Akoby tú bývala akási puntičkárska panička, nie policajný dôstojník.

„Mrzí ma, čo sa stalo.“ začala. „Mali Vám povedať skôr, že dostanete za kolegu vlkodlaka.“

Sklonila hlavu a mlčala. Joshua podišiel ku karafe s brandy a nalial si. „Prečo to pijete? Veď Vám nechutí!?“ Josh pristúpil k oknu a díval sa do dažďa. „Sila zvyku.“ odvetil. „Brandy som pil 15 rokov svojho ľudského života. Nevidím dôvod, prečo by som mal prestať.“ Podišiel k nej a prezrel si jej tvár.  Dominovali v nej veľké belasé oči. Dlhé hnedé vlasy tvorili závoj obopínajúci jej útlu postavu. Nepripomínala mu seržantku, skôr malé dievča, ktoré potrebuje ustavičnú opateru a ochranu. Dokázal by sa do nej zamilovať, keby sa stretli za iných okolností. „Prečo nás tak strašne nenávidíte?“ spýtala sa placho.

Znova pristúpil k oknu: „Prečo to chcete vedieť?“

Sára: „Snažím sa Vás pochopiť.“

Josh: „To nedokáže nikto! Nikto nedokáže pochopiť moju bolesť! Nikto, kto to nezažil!“

Pozeral sa na neutíchajúci dážď, ktorý sústavne a vytrvalo bičoval ulice Seattlu. V miestnosti sa rozprestrelo ticho, ktoré následne prerušil Joshov tichý hlas.

„Stalo sa to pred 226 rokmi a ja si pamätám úplne všetko, akoby to bolo včera. Práve sme sa prisťahovali z Londýna na anglický vidiek. Moja manželka zdedila po matke malý domček so záhradkou a kúskom poľa. Ja ako obchodník som musel všetko nechať a učiť sa žiť na vidieku, kde líšky dávajú dobrú noc.“ pri tejto spomienke sa Joshua zasmial a obrátil sa k Sáre. Jej tvár bola nehybná ako maska, bez akéhokoľvek prejaveného citu. Vyjadrovala maximálne sústredenie.

   „Tú noc som sa prebudil na Marin výkrik a strašné zavýjanie, ktoré sa ozývalo z manželkinej spálne. Okamžite som vbehol dnu a naskytol sa mi ten najstrašnejší pohľad, aký som si vedel predstaviť. Moja manželka ležala na zemi v kaluži, na jej bruchu boli stopy po pazúroch akéhosi dravca. Marino telo bolo tak zohavené, že som dokonca mohol vidieť vnútornosti.“

   „Ako zmyslov zbavený som vbehol do detskej izby.“ Joshua ledva premáhal plač. „Dievčatká...sotva štvorročné...dobité ako zver.“

„Preboha!“ to bolo to jediné, na čo sa Sára zmohla. Ale Joshov príbeh ešte neskončil.

„V tom som začul za sebou tiché vrčanie. Pomaly som sa otočil a zazrel som niečo tak desivé, že to moja myseľ musela ešte dlho spracovávať. Vo dverách stálo obrovské zviera. Vyzeralo ako vlk, ale končatiny mal hrubé ako medveď a bol vysoký ako kôň. Z tlamy mu kvapkala krv a ja som na vlastné oči videl zuby ostré ako britva.“ Josh si odpil z brandy a pokračoval.

„Díval som sa na to monštrum s neskrytou hrôzou. Potom sa to zviera- v tom čase som samozrejme nevedel, čo to je- prikrčilo, akoby chcelo na mňa skočiť. Rýchlo som zavrel oči, aby som nevidel vlastnú smrť. Ale tá neprichádzala. Vzápätí som začul mohutné vytie a zúrivé vrčanie. Otvoril som oči a naskytol sa mi neuveriteľný pohľad.

   Uprostred izby sa to zviera zmietalo v smrteľnom zápase s akýmsi mužom. To, čoho som bol svedkom, sa nedá logicky vysvetliť. Chcel som ho varovať, že ho to monštrum môže zabiť, ale muž vyzeral, že má situáciu pevne pod kontrolou. Jeho pohyby boli isté a rýchle. Také rýchle, že som ich ani nestíhal sledovať. Napokon muž chytil zviera pod krk a jediným plynulým pohybom mu zlomil väz. Vzápätí sa pozrel na mňa a ja som si mohol po prvýkrát všimnúť jeho zvláštne žlté oči a kriedovo bielu pokožku. Šok z udalostí, ktorých som bol svedkom, si vypýtal svoju daň. Zkolaboval som.“

Joshove oči sa dívali cez daždivú clonu kamsi do diaľky. „Keď som sa prebudil, držal ma v náručí. Tú noc ma premenil. Dal mi silu pomstiť svoju rodinu. Odvtedy sa nedívam naspäť.“

Josh sa odmlčal a obrátil sa k Sáre. Jej oči boli plné sĺz, ktoré jej tiekli po lícach a ona si ich spakruky utierala rukávom. Podal jej vreckovku.

Josh vzápätí pokračoval.

„Niekoľko dní som sa zmietal v strašných bolestiach. Muž sedel pri mne a ubezpečoval ma, že bolesť čoskoro skončí. Kričal som, prosil, ale nič nepomáhalo. Myslel som, že ma ochránil pred tou beštiou len preto, aby ma mohol sám zabiť. Ale smrť neprichádzala, len ďalšia bolesť. Každou hodinou, každou minutou bola väčšia a väčšia.“

Josh sa na Sáru pozrel, akoby zabudol, že je v miestnosti.

„Na štvrtý deň ráno bolesť pominula, a on mi vysvetlil, kto je. A kým som sa stal aj ja. Predstavil sa mi ako Eleazar. O pár dní som sa po prvýkrát stretol so svojou novou rodinou. Tanya a jej klan ma prijali s otvorenou náručou. Zo začiatku som mal trochu problémy s pravidlami, ale človeka som stretol len niekoľkokrát, takže časom som to prekonal. Ale moje srdce bolo plné túžby po pomste. Vystopoval som dom toho vlkodlaka, ktorý mi zabil rodinu. Jednej noci som sa vkradol dovnútra. Pach bol všade naokolo. Nepochyboval som o tom, že v okolí je ešte niekto ďalší. Jeho žena! Vbehla do obývačky a postavila sa oproti mne. Vedel som, že sa strhne boj na život a na smrť, ktorý bude mať len jedného víťaza.“

Sára sa dívala na Joshovu tvár. Jeho oči prezrádzali, že myšlienkami je ďaleko v minulosti.

   „Zrazu sa vo dverách objavilo malé dievčatko. Rusovlasé s modrými očami. Za ruku držalo plyšovú hračku. Macíka!“

   „Využil som príležitosť a vrhol som sa k nej. Postavil som ju pred seba a odhalil snehobiely krk. Žena vykríkla: „Nie!!!“ Zlomyseľne som sa usmial. „Tvoj muž zabil moju ženu a deti. Teraz ja zabijem tú jeho.“ Ako som sa skláňal nad ňou, aby som ju zabil, mysľou mi prebehla spomienka na svoje dve dcéry. Nemohol som. Prudko som odstrčil dievča, až spadlo na drevenú podlahu a zostalo nehybne ležať.“

Vonku zúrila víchrica, ale Joshovi to nevadilo.

„Rozpútal sa boj medzi mnou a jej matkou.“

Sára:„Čo sa stalo?“

Josh: „To nie jej ťažké uhádnuť. Vo svojom novom živote som len začínal, takže som bol veľmi silný. Prehrala.“

Sára: „A to dievča?“

Josh: „Bola stále v bezvedomí, tak som ju vzal a odniesol do sirotinca v susednom meste.“

Odmlčal sa.

„Stretol som ju o 50 rokov. Keď mala šestnásť, vtrhol do sirotinca upír, ktorý ju nemal v úmysle ušetriť. Chcel sa jej pomstiť za to, že jej otec zabil jeho družku. Ostatné deti zabil a ju premenil. Victoria nezdieľala moju túžbu nezabíjať ľudí. Pohŕdala mnou. Mala mi za zlé, že som sa snažil krotiť jej hlad po ľudskej krvi. Niekoľkokrát porušila pravidlo, ale ani ju nemrzelo, že zabíja nevinných. Zostali sme istý čas spolu, ale neskôr si našla druha. Mladého muža menom James. Bol starší než ja a Victoriu presvedčil, aby ma opustila. Vedel som, že bude pokračovať v zabíjaní, ale nebránil som jej. Nemalo by to zmysel.“

 Unavovalo ma zostať na jednom mieste, a tak som sa začal túlať. V roku 2007 som narazil na rodinu, ktorá bola taká ako moja. Cullenovci! Boli tiež „vegetariáni.“ Ich rodina bola väčšia ako moja. Jeden z nich, Edward, mal ľudskú družku.“

Sára neverila vlastným ušiam. „Ľudskú? On chodil s človekom?“

Josh sa zasmial. „Áno, viem, že to znie ako s vedecko-fantastického filmu, ale je to tak. Bella bola výnimočná. Dokázala blokovať niektoré upírie schopnosti, ako napríklad Edwardovo čítanie myšlienok. Bola veľmi plaché stvorenie. Ale myslím, že sa ma spočiatku bála preto, že som bol cudzí, ako preto, kto som. Na vlastné oči som videl, ako sa správala k ostatným. K Alici, Carliseovi, Emmettovi alebo k Esme...

Sára: „Čo sa s ňou stalo?

Josh: „Premenili ju. Chcela žiť s Edwardom! Navždy.“

Sára: „Panebože!“

Josh sa uškrnul. „Nemusíte ju ľutovať. Je šťastná. Šťastná s rodinou, ktorú miluje.“

Sára: „Ale nie je človek!“
Josh: “Belle to neprekáža. Nie je znepokojená, že je upír. Nezabíja ľudí, preto nie je monštrum.“

Dopil brandy a prázdny pohár položil na okennú parapetu. Prekríži si ruky na prsiach a vytrvalo sa díva na neutíchajúci dážď.

„Pobudol som u nich istý čas. Odišiel som, keď som zistil, že Belliním najlepším priateľom je vlkodlak a sami Cullenovci s nimi podpísali prímerie. Carlisle sa ma snažil presvedčiť, že Quiletti nie sú rovnakí ako Victoriní rodičia, ale moja životná skúsenosť mi nedovolila premýšľať o nich inak, ako o beštiach.“

„My nie sme beštie.“ vykríkla Sára a začala sa chvieť. Josh si toho nevšímal. „Ale ste! Môžete si nahovárať, že ste ľudia, keďže vám bijú srdcia, ale skutočnosť je taká, že ste rovnaké monštrá ako my.“

Ozval sa trhavý zvuk, ale Josh sa nenechal rušiť. Podišiel ku stolíku s karafou a nalial si. „Máte rada Verdiho? Ja ho zbožňujem. Dokonca som sa s ním osobne stretol.“ povedal a zapol magnetofón. Sadol si do kresla a započúval sa do hudby.

   Veľký sivý vlk sa opatrne priblížil ku kreslu. Josh začal hladkať vlka po chrbte a ten si v tichosti ľahol vedľa kresla. Vonku zúrila búrka, blesky pretínali oblohu. Sára myslela na príbeh, ktorý jej rozprával Josh. Nenávidel vlkov a mal na to právo. Celé roky si myslela, že byť vlkodlakom nie je zlé. Jej rodina to považovala za dar. Ale teraz zistila, že v skutočnosti je to prekliatie. Ona sama ľudí chránila, ale ako sa práve dozvedela, niektorí z jej druhu ich aj zabíjali. Myslela si, že upíri sú horší než vlci. Ale v čom spočíva rozdiel medzi nimi? V stravovacom jedálničku? Ale ako práve zistila, oba druhy sú rovnaké. V obidvoch sa nájdu jedinci dobrí i zlí. Tí, čo ľudí chránia, i tí, čo ich zabíjajú.

   Obaja počúvali hudbu a premýšľali o budúcnosti. O budúcnosti, ktorá ich čaká. O budúcnosti, ktorá ich môže spojiť alebo rozdeliť. O budúcnosti, ktorú môžu zmeniť.

   Ako tam sedeli a počúvali hudbu, ani jeden z nich si nevšimol mladej rusovlasej ženy, ktorá ich pozorovala cez okno. Alebo možno ani nechcel všimnúť.

Koniec