Navždy vlkom

Autorka: Simča

7.část

Počula som tiecť vodu, ale len do umývadla a tak som do kúpeľne vošla. Ten pohľad, ktorý sa mi naskytol vo mne vyvolal podráždené vrčanie, až sebou Darien prudko trhol a pozrel na mňa.

Darien sedel na vani a žiletkou si prechádzal po zápästí. Spomenuli depresie, ale ja som doteraz neverila, že je to až také zlé.

,,Nič sa nedeje,“ povedal   Darien a žiletku položil späť do poličky. ,,Vidíš,“ usmial sa, ale ja som vrčať neprestala. To si sa úplne zbláznil, nesmieš si siahnuť na život. ,,Nič sa nedeje v pohode,“ povedal Darien znovu, keďže ja som neprestávala vrčať.

Prudko som sa otočila a vybehla z kúpeľne. Skočila som na posteľ a zostala tam ležať. Ležala som na posteli a za chvíľu som cítila ako sa prehla pod váhou ďalšieho tela.

,,Ty sa na mňa hneváš?“ spýtal sa Darien a položil mi ruku na šiju, aby ma pohladil. Vstala som, striasla jeho ruku a ľahla si na druhú stranu postele. Darien sa ale nedal odbiť a ľahol si znovu ku mne. ,,Nehnevaj sa,“ šepol. Zúrivo som na neho pozrela a zvrčala.

,,Neublížil by som si,“ povedal a ja som na neho skepticky pozrela. ,,Vážne,“ potvrdil znova. ,,Sľúbil som, že sa o teba postarám a tak to aj bude, sľubujem,“ šepol a pobozkal ma do srsti. Cítila som sa hrozne stiesnene, keď mi rukou blúdil v srsti a hlavu si položil na môj bok.

,,Prepáč, nemal som to ľahké, vieš, stalo sa mi niečo, čo hrozne ľutujem,“ povedal. Zdvihla som hlavu pozrúc mu do očí v nemej otázke. Darien si povzdychol.

,,Je to už jedenásť rokov. Vtedy sme s rodinou žili ešte v Amerike,“ začal. ,,Keď som sa jeden večer hrozne pohádal s otcom. Padli dosť ostré slová, bol som hrozne naštvaný a tak som odišiel z domu. Chvíľu som sa len tak túlal štátmi naštvaný na celý svet a najviac na seba samého. V jeden večer som sa vracal do hotela, v ktorom som bol vtedy ubytovaný a šiel som dosť pochybnými ulicami. Na konci jednej z nich som uvidel postávať bandu chalanov, bol to taký frajerský gang mladých. Nebál som sa, som predsa upír takže čoho by som sa mal báť. Mohol som ísť inou ulicou. Cesta by mi zabrala len o pár minút viac času, len pár minút viac, ale ja som to neurobil. Sekol som si to priamo cez nich. Keď som okolo nich prechádzal jeden z nich na mňa niečo zakričal. Frajerčil pred ostatným. Mal som držať hubu ja som vedel, že mám zostať ticho, ale nezostal som, bol som ar ogantný idiot a niečo som mu odsekol, už si ani nepamätám čo,“ videla som, ako mu začali tiecť slzy, mierne som zaskučala a on ma poškrabkal za uchom s bolestným úsmevom. ,,Tých chalanov bolo asi dvadsať a samozrejme sa im moja drzosť nepáčila,“ Darien už teraz nepokryte plakal.

,,Boli to chlapci od osem, až po dvadsať päť rokov. Započul som smiech a oni ma obkľúčili. Nemal som na blbosti náladu a tak som sa zamračil a prikázal im, aby mi uhli. Znovu sa zasmiali. Jeden z nich sa napriahol a chcel ma udrieť baseballovou pálkou. Ja som ju samozrejme zachytil ako nič, vytrhol som mu ju a zlomil na poli. To ich prekvapilo, ale aj dožralo. Zaútočili na mňa. Zo začiatku som sa len bránil a vykrýval údery. Stačilo počkať kým sa unavia a zistia, že je to nezmyselné, že nemajú šancu ma zraniť, ale znovu som zareagoval ako idiot. Oni ma vytočili ešte viac,“ odmlčal sa, ale len na chvíľu, po tvári mu stekali slzy a hlas mu preskakoval.

 ,,Len dvakrát som udrel, len dvakrát, keď sa ozval vystrašený výkrik a oni sa rozutekali. Na zemi ležal asi šestnásťročný chlapec, prerazil som mu lebku, na mieste bol mŕtvy, pravdepodobne ani nič necítil, umrel hneď pri údere. Kúsok od neho ležal ďalší chlapec. Snažil sa dýchať, dusil sa. Rýchlo som si k nemu kľakol. Mal iba deväť, trafil som ho do hrude. Zomrel mi v náručí. Podľa lekárskej správy sa zadusil, rebrá prebodli pľúca. Nikdy nezabudnem na tváre tých chlapcov a ani na krik ostatných, keď zistili, že ich kamaráti sú mŕtvy. Už chápeš prečo to nemám ľahké. Budia ma nočné mori, v ktorých vidím stále túto noc. A keby som nebol taký idiot obaja mohli žiť. Neublížim si. Sľúbil som, že sa o teba postarám a tak to aj bude,“ zaboril mi tvár do srsti a zmáčal mi ju slanými slzami ľútosti.

Zaskučala som a oblizla ho na líci. Darien zdvihol tvár a usmial sa na mňa cez slzy.

,,To nič, som v pohode,“ šepol mi a zotrel si slzy. ,,Poď spať,“ šepol a ľahol si pod perinu. Ľahla som si vedľa neho a nechala sa hladiť.

,,A kto sa postará o Destiny, kým tu nebudem?“ počula som naštvaný hlas Dariena, keď som schádzala dole po schodoch. Všetci Darkoomovi boli v obývačke a o niečom diskutovali.

,,Zatiaľ môže zostať so mnou,“ povedala Elizabeth.

,,Ale...,“ chcel sa zase hádať teenager, ale Chimeon ho prerušil.

,,Keby som vedel, že budeš kvôli tomu vlkovi robiť problémy nedovolil by som ti ho si nechať,“ povedal nahnevane.

Ja som zvrčala, čím som na seba upútala pozornosť. Podišla som k Darienovi a ľahla si k jeho nohám. Darien, ale z gauča vstal a sadol si ku mne na zem hľadiac ma. Nevedela som o čo ide, ale nepáčilo sa mi to.

,,Darien, je to iba na pár hodín,“ povedala jemne Elizabeth. ,,Dohliadnem na ňu.“

Čo je na pár hodín?

,,Ale keď ja ani späť nechcem. Len sa tam nudím. Dievčatá sú nesmierne otravné a chalani nepríjemní.“

,,Čo fňukáš, ja mám predsa pár hodín s tebou,“ skočila mu do reči Larissa. Hodín?

,,Väčšinu mám sám,“ odsekol Darien.

,,Ale to aj ja,“ zvrčala nazad Larissa.

,,Ale no tak, veď aj mi tam budeme a uvidíme sa na obede,“ povedal Darienovi Sven.

,,Prestaňte!“ zasiahol Chimeon. ,,O tomto sa vôbec nehodlám baviť. Do školy idete všetci a bodka.“

Do školy? Čo sa zbláznil, škola nie je pre upírov.

Zdá sa, že oni do školy pôjdu. Rýchlo som pozrela na Dariena tváril sa, ako keby zhltol obzvlášť kyslí citrón.

,,Ja do školy tento rok nechcem. Aj tak to všetko viem,“ odsekol.

,,Darien, musíme sa tváriť ako normálny ľudia pamätáš? Takže do tej školy pôjdeš a budeš sa hrať na príkladného študenta,“ povedal Chimeon takým hlasom, ktorý nezniesol námietky.

,,Nikam bez Destiny nejdem,“ bol tvrdohlavý ďalej. ,,A ty ma k tomu nijak neprinútiš,“ zvrčal Darien, vstal, kývol na mňa a vybehol z miestnosti. Ja som mu bola hneď v pätách. Darien sa hodil na posteľ. Ja som si ľahla vedľa neho a hlavu som mu položila na hruď. Cítila som ako ma začal opäť hladiť.

Choď dole chcem vedieť o čom sa bavia.

Rozkaz. Sykol duchovný vlk a zbehol dole po schodoch. Tak sleduj. Počula som ho vo svojej hlave a potom som videla a počula, čo videl a počul on.

,,Ja som vedel, že s tým vlkom budú len problémy,“ hovoril naštvane Chimeon a chodil po miestnosti sem-tam.

,,Prečo problémy?“ nechápala Sheila. ,,Je snáď fajn, že sa na niečo naviazal.“

,,Ale naviazať sa takto na nejaké zviera, nie je v poriadku,“ odporoval Chimeon.

,,Aspoň máme istotu, že si neublíži,“ bránila zase Carmen.

,,To hej, ale on sa bez nej nikam nepohne,“ krútil hlavou Chimeon.

,,Vždy lepšie, ako to bolo predtým, než sa objavila,“ povedala Elizabeth.

,,Čo tým chceš povedať? Vtedy aspoň poslúchal,“ nechápal Chimeon.

,,A to nie je normálne,“ zamračila sa Elizabeth. ,,Ty sa snáď nepamätáš, aký bol, keď sme ho našli. Plný života a elánu. Stále sa smial, bavil sa a často ti odporoval. Hádal sa s tebou, keď niečo chcel alebo sa mu niečo nepáčilo. Bol tvrdohlavý a vzdorovitý. Po tej nehode? Sa z neho stalo telo bez duše. Nesmial sa, nebavil sa. Čokoľvek si povedal okamžite urobil bez debaty, aj keď sa mu to nepáčilo. Vlastne nepáčilo je asi silné slovo. Jemu už bolo všetko jedno. A teraz? Odvtedy čo je tu tá vlčica, sa sem tam aj smeje. Práve sa s tebou pohádal. Začína byť zase vzdorovitý.“

,,Častejšie sa s nami rozpráva,“ doplnila Sheila.

,,Zase sa smeje mojim koľkokrát hlúpym vtipom,“ doplnil Josh.

,,Mne je jedno, prečo to tak je,“ povedala Elizabeth znovu. ,,Mne je jedno, že tú zmenu vyvolalo nejaké zviera. Hlavne, keď vidím, že sa mi môj syn vracia, aj keď len v malých zábleskoch jeho starého ja.“

,,A čo navrhuješ?“ spýtal sa Chimeon. ,,Neposlať ho do školy?“

,,To nie,“ pokrútila záporne hlavou Elizabeth. ,,Niečo musíme vymyslieť.“

,,Počkať,“ povedal zrazu Sven. ,,Niekde som čítal, že sú študenti, ktorý si do škôl môžu nosiť psov.“

,,Áno, slepý,“ prikývol Chimeon. ,,Takže stačí dať Darienovi slnečné okuliare a bielu paličku,“ povedal sarkasticky. ,,Nie, vlastne ani to nestačí musel by ísť do školy pre slepých. Ale na druhej strane naučí sa slepecké písmo. To sa raz môže hodiť.“

,,A čo keby sme riaditeľke školy povedali pravdu,“ navrhla Larissa. ,,Že Darien trpí depresiami. Lieky nepomáhajú a tak nám bol lekármi odporučený pes. Ten zaberá, ale bojíme sa, že keď pes pri Darienovi nebude, tak si niečo urobí. Keď jej povieme, že Destiny je veľmi čistotná a počúva na slovo, tak nám to prejde. Obzvlášť, keď jej poviete, nejako jemne samozrejme, že keď Destiny nebude môcť chodiť s Darienom do školy, tak nám budete musieť nájsť školu, kde psa povolia. A ako poznám Larkejovú, radšej toho psa povolí, ako keby mali prísť o sedem premiantov. My sme tí, čo zdvíhajú úroveň školy a ona to vie.“

,,A naviac, aj ona má psa, takže myslím, že to by mohlo prejsť,“ prikývol Sam.

,,No vy už svoju riaditeľku trochu poznáte,“ prikývla Elizabeth.

,,Ani mne sa nechce po letných prázdninách vracať do školy,“ povedal Sven.

,,My sme tento rok maturujúci ročník, takže to taká katastrofa zase nebude,“ povedala Carmen.

,,A mňa s Darienom čakajú ešte dva roky,“ vzdychla Larissa a Sam ju pobozkal.

,,A potom v inom meste zase dokola,“ vzdychol Josh. ,,Neviete koľko už mám maturitných diplomov?“

,,Veľa,“ odvetila Sheila.