Navždy vlkom

Autorka: Simča

5.část

Keď svitlo ďalšie ráno Darien ešte spal, ale ja som vstala a vyšla z izby, síce opatrne, ale už došľapujúc na zadnú nohu. Byť vlkodlak má svoje výhody. Zbehla som dole do kuchyne, ešte tam nikto nebol a to sa mi hodilo, aby som sa konečne normálne najedla. Chladnička mi nešla otvoriť, ale po chvíľke snaženia sa mi to podarilo. Zo skrinky som vytiahla rožky, čo nebol problém, lebo skrinka mala dole rúčku, takže som na ňu dočiahla. Vytiahla som dva rožky zbytok nechávajúc na zemi, aj keď v sáčku. Z chladničky som si vytiahla šunku a nejakú pomazánku. Pomazánka mala celofánový vrch, takže nebol problém ju otvoriť, len som ju prederavila zubami. Keď som to zjedla zistila som, že môjmu vlčiemu apetítu nestačilo a tak som vyskočila na linku a v jednej zo skriniek som našla nejaké sušienky. Krabicu som zhodila na zem, roztrhla zubami a začala vyjedať. Keď som zjedla aj to, obal samozrejme nechávajúc na zemi, vyhodila som z chladničky otvorené mlieko, ktoré sa hneď začalo vylievať na dlážku a ja som sa ho snažila piť.

,,Pre boha,“ ozval sa za mnou hlas a ja som prestala piť a otočila sa. Za mnou stála Elizabeth a s hrôzou pozerala na zdemolovanú kuchyňu. Potom jej naštvaný pohľad prebodol mňa.

,,Darien!“ vykríkla naštvane. Za chvíľu sa ozval teenagerov rýchli beh zo schodov a hneď na to sa objavil vo dverách do kuchyne.

,,Hups,“ skonštatoval a nervózne pozrel na mamu.

,,Nie hups,“ odsekla Elizabeth. ,,To zviera je tvoje a ty si povedal, že sa o ňu postaráš. Takže tu momentálne urobíš poriadok,“ povedala, až podozrivo pokojne, ale chladne a odišla z kuchyne.

Darien na mňa pozrel sklopila som pohľad k zemi, akože viem, že sa na mňa hnevá a je mi to ľúto. ,,Uzavrieme dohodu,“ povedal zrazu Darien. ,,Ty sa už nikdy nevykradneš, aby si sa sama najedla. Pôjdeme sa najesť spolu a ja ťa nebudem nútiť jesť, čo si myslím, že je pre teba dobré, ale dám ti načo ukážeš. Platí?“ spýtal sa a natiahol ku mne ruku. Položila som packu na jeho ruku. ,,Ta platí,“ smial sa. ,,A teraz tu upratať.“

Darien nebol nadšený z toho, že musí upratať, ale mal to upratané za chvíľu, taký neporiadok som zas neurobila. ,,Hotovo,“ vyhlásil. ,,Vyzeralo to horšie, než to v skutočnosti bolo.“

Darien sa najedol. Zhodnotil, že ja som mala jedla dosť a ťahal ma von. ,,Som hladný,“ vyhlásil, ako náhle sme boli kúsok v lese. Pozrela som na neho. Veď si teraz jedol. Napadlo ma, ale potom som si s hrôzou uvedomila, ako to myslel. Potreboval krv. A ja som vedela, že mu nemôžem dovoliť zabiť človeka, ako náhle na človeka zaútočí, budem ho musieť zabiť. Mala som pocit, ako keby mi niekto do srdca vrazil strieborný nôž, napínalo ma pri predstave, že ho bude musieť zabiť, že budem musieť zaboriť zuby do jeho prekrásneho tela rozdrapujúc tú nádheru na kusy.

,,Zabi ho hneď, než nikoho napadne,“ započula som svojho duchovného vlka.

,,Ešte nie, až si vytipuje obeť,“ odvetila som a mala som pocit, že vnútri ma niečo rozdrapuje na kusy. Kráčala som vedľa Dariena lesom snažiac sa chvíľu, keď ho budem musieť zabiť oddialiť. Pozeral som do jeho usmiatej tváre, ako niečo veselo hovorí a nenávidela som sa za to, čo som sa za chvíľu chystala urobiť. Nechcela som, aby vyhasol život v tých prekrásnych zelených očiach.

,,A tak jej hovorím...,“ Darien sa zarazil a zavetril.

,,Ani ty ho nechceš zabiť,“ nepýtala som sa, konštatovala som.

,,Nechcem, ale ty vieš, že to urobiť musíš. Je to tvoja povinnosť,“ odvetil a ja som počula v jeho hlase smútok.

,,Cítiš to?“ vdýchol Darien. Ja som tiež zavetrila a rozmýšľala som, čo zacítil, veď človeka necítim. To znamená, že musia byť na míle ďaleko. Darien sa prudko rozbehol do lesa. Ja som mu bola tesne v pätách. Zrazu zvrčal. Zavetrila som, ale ľudia stále nikde. Nechápala som to. Zrazu Darien vbehol medzi srny a jelene. Ja som sa prudko zastavila, keď sa stádo rozutekalo a mne pohľad padol na Dariena, ako pije krv z krku jedného z jeleňov.

,,To nie je ľudská krv a pre upírov to rozhodne nie je prirodzené,“ započula som svojho duchovného vlka.

,,Ticho, snažím sa spamätať zo šoku,“ odvetila som otupene. ,,Vieš čo to znamená?“

,,Čo?“ spýtal sa.

,,Že ho nemusím zabiť,“ odvetila som sledujúc kŕmiaceho sa Dariena.

,,Si šialená, je to upír,“ povedal vlk.

,,Ja viem, ale nechcem ho zabiť a pokiaľ sa živí zverinou, nezabijem ho,“ rozhodla som a podišla úplne k Darienovi.

Ten sa odtrhol od jelenieho krku a pozrel na mňa utierajúc si rukou ústa od krvi.

,,Snáď som ťa nevydesil?“ spýtal sa.

Naopak potešil. Veľmi som túžila mu to povedať, aj keď som nemohla a tak som ho aspoň oblizla. Darien sa zasmial a poškrabkal ma na uchu.

,,Ty si nedáš?“ spýtal sa a zviera ku mne posunul. Zdvihla som hlavu v odmietavom geste. ,,Fajnovka,“ odvetil s úsmevom. ,,Takéto by si mala jesť, ty snáď nevieš loviť?“

To povedať nemal, ako náhle to vyslovil rozbehla som sa do lesa. ,,Hej,“ vykríkol a rozbehol sa za mnou. Mňa viedli inštinkty. Prudko som vyskočila a na zem zrazila srnu. Zviera sa mi snažilo zdrhnúť a tak som rýchlo zaborila zuby do krku do tepny, aby to mala rýchlo za sebou. Cítila som v ústach krv. Zviera sa behom pár sekúnd zadusilo.

,,Páni, to bolo dobré,“ povedal Darien, ktorý ma dohnal a videl, ako som zviera zabila. Ja som mŕtve zviera pustila. Krv v ústach mi nerobila najlepšie. Darien sa sklonil k zvieraťu a ja som o krok ustúpila, aby pochopil, že ja ho nechcem. Nech si ho nechá. Darien to pochopil, lebo si zviera pritiahol a zaboril zuby do krku. Videla som, ako sa kŕmi a podišla som bližšie. Kŕmiacich sa upírov som videla veľa, ale vždy to boli ľudské krky, z ktorých sa kŕmili. Darien sal zvieraciu krv a občas zdvihol pohľad ku mne.  

Ešte niekoľko hodín sme behali lesom, než padla noc. Večer sme sa vrátili domov, tam ma znovu Darien okúpal, ale celú dobu sa smial, lebo ja som sa snažila striekajúcu vodu jesť, alebo som sa stále oklepávala a kúpeľňa, bola zase celá mokrá. Mala som pocit, že už dávno som sa tak dobre nebavila, bolo mi s Darienom príjemne a mala som pocit, že aj on je so mnou rád, aj keď nevie čo som zač.