Navždy vlkom

Autorka: Simča

4.část

Keď som sa na druhý deň ráno zobudila Darien v izbe nebol. Vstala som a zoskočila z postele dopadajúc iba na tri nohy. Zranenú nohu som skrčila.

,,Veď čo, dakedy som to zvládla s nohami dvoma.“

,,To si bola človek.“ pripomenul otravný hlások duchovného vlka.

,,Díky a to som mala celkom dobrú náladu,“ odsekla som a podišla k dverám, ktoré viedli von z izby.

,,Tak toto bude bolieť,“ započula som duchovného vlka. ,,Čo takto sa vrátiť na posteľ a počkať na toho upíra?“

,,Mlč, nepýtala som sa,“ odvrkla som a vyskočila prednými labkami na kľučku. Musela som sa zaprieť aj do zranenej nohy. Dvere som otvorila a zároveň som sa zvalila na zem skučiac. Rýchlo som si oblizla nohu cez obväz a vstala zase len na tri nohy.

,,Vravel som ti, aby si to nerobila,“ zvrčal môj duchovný vlk.

,, Ticho,“ odsekla som znova a vybehla som na chodbu. Na chodbe boli štyri dvere vrátane aj tých Darienových. Zbehla som po schodoch dole a ocitla sa v ďalšej chodbe, aj tam boli štyri dvere, ale nad tým som sa nepozastavovala a zbehla som dole ďalšími schodmi. Ocitla som sa v priestrannej chodbe. Hádala som, že to oproti sú vchodové dvere. V pravo odo mňa bola obývačka a naľavo kuchyňa. Čo som odhadovala podľa pachu jedla.

,,Hej, čo tu robíš?“ ozval sa nado mnou hlas.

Otočila som sa a pohľad mi padol na vysokého blonďavého upíra s modrými očami a ako to už u upírov býva s bledou pokožkou. Upír mohol byť premenený, keď mal asi dvadsať. Zvrčala som.

,,Darien! Tá tvoja kamoška zdrhla!“ vykríkol blonďák.

Darein vyšiel z kuchyne a pozrel na mňa. ,,Čo tu robíš?“ spýtal sa prekvapene. ,,Veď som zavrel. Ako si sa dostala von?“ spýtal sa prišiel, až ku mne čupol si a pohladkal ma. Potom pozrel na moju zranenú nohu, ako ju kŕčovito držím vo vzduchu. Pomaly sa zranenia dotkol a ja som bolestne zakňučala.

,,To zranenie musí byť, buď to hlboké alebo zapálené,“ ozval sa ďalší hlas a z kuchyne vyšiel čiernovlasý modrooký upír okolo tridsiatky. ,,Inak si neviem vysvetliť, prečo ju to tak bolí.“

Darien sa ku mne sklonil a zdvihol ma na ruky nesúc ma okolo upíra do kuchyne. Tam ma položil pod okno na nejakú skrinku, ktorá bola z vrchu čalunená. Obzrela som si kuchyňu. V kuchyni dominoval dlhý stôl zo stoličkami, bolo tam asi tucet miest na sedenie a okolo miestnosti, bola linka a chladnička. Čiernovlasí upír a blonďák tiež vošli do kuchyne. Za kuchynským stolom sedela Larissa a nejaká blondínka s modrými očami, ktorá bola skoro rovnaká ako blonďák.

Darien podišiel k chladničke, chvíľu sa v nej hrabal, vytiahol šunku a položil ju predo mňa. Proti šunke nič nemám, fešák, ale zišiel by sa chlieb. Ale bola som hladná a tak som sa do šunky pustila. Darien mi zatiaľ dal dole obväz, aby ranu skontroloval.

,,Tati, poď sa na to pozrieť. Ja neviem, či to má zapálené,“ povedal Darien a pozrel na čiernovlasého upíra. Aha, takže teba myslela tá upírka, keď povedala, aby Darien šiel za otcom. Čiernovlasý upír mi prehmatal ranu. Ja som zakňučala a hneď na tom som na neho zavrčala.

,,Zapálené to nie je, ale je to dosť hlboké. Pozitívne je, že sa zaťahuje pekne,“ vyhlásil.

Stačilo sa ma opýtať. Ja som vlkodlak mne sa rany nezapaľujú. Frflala som si v duchu.

,,Až sa jej to zahojí môžeš ju pustiť na slobodu,“ vyhlásil čiernovlasý upír.

,,Chcem si ju nechať,“ zamračil sa Darien. ,,Darien o tom sme sa už bavili je to divoké zviera a ak sa nenájde majiteľ, uistíme sa, či vie loviť, keď vie, pôjde späť do lesa,“ povedal nekompromisne starší upír.

,,A keď loviť nevie?“ našiel medzierku teenager . Ja som skákala pohľadom z jedného na druhého. Ja nie som zviera. Môj názor tu nikoho nezaujíma? Tak im to povedz. Vysmieval sa duchovný vlk. Zalez. Odsekla som mu.

,,Tak ju dáme k nejakému chovateľovi, veterinárovi alebo ZOO,“ odvetil čiernovlasý upír. To sa mi nepáčilo a začala som podráždene vrčať. Darien sa na mňa usmial.

,,Zdá sa, že nikam nechce,“ povedal.

,,To ma nezaujíma,“ vyhlásil starší upír a ja som sa po ňom zúrivo zahnala, až skoro spadol na zem, lebo keď odo mňa tak rýchlo ustupoval potkol sa na stoličke. Darien ma s úsmevom pohladkal po hlave.

,,Tati, prosím,“ zaprosil mladý upír a sadol si vedľa mňa. Ja som mu hlavu položila na stehno a on ma začal hladkať po chrbte.

,,Chcem si ju nechať, prosím. Dám na ňu pozor,“ skuhral chlapec.

,,Ty sa o ňu nebudeš vedieť postarať,“ zamračil sa upír, ktorého Darien nazýval otcom.

,,Budem, prosím,“ nedal sa Darien odbiť.

,,Ježiši tati, tak mu ju nechaj,“ vložila sa do debaty blondínka, ktorá sedela vedľa Larissi. ,,Nech si ju nechá, aspoň ho niečo zabaví a nebude stále upadať do depresií. Už ma nebaví na neho dozerať a keď bude mať niečo o čo sa musí postarať, bude mať väčšiu zodpovednosť a neurobí žiadnu hlúposť, lebo bude zodpovedný za ňu.“

,,Áno tati,“ chytil sa toho Darien, ako topiaci slamky. ,,Sheila má pravdu, keď mi ju dáš, budem mať kamarátku a už ma v depresii neuvidíš, sľubujem.“

,,Dobre,“ povedal starší upír . ,,Ale chytím ťa v depresii a pôjde z domu!“ vyhlásil.

,,Ďakujem,“ zasmial sa Darien škrabkajúc ma za uchom.

Čiernovlasý upír si naposledy vzdychol a opustil kuchyňu. Larissa vstala a chvíľu sa hrabala v skrinke. Za chvíľu si ku mne sadla a začala ma kŕmiť napolitánkami.

,,To jej nedávaj. Mala by jesť mäso a nie čokoládu. To pre ňu nie je dobré,“ zamračil sa Darien.

,,No, možno,“ začala Sheila a podala mi zo stolu hrušku. ,,By si dala aj toto.“

,,Je to vlk a nie koza,“ pokrútil záporne hlavou Darien, ale ja som po hruške chmatla a zajedala som ju aj s keksíkmi. Darien sa opäť zamračil.

,,Tá je super,“ zasmial sa blondiak a vytiahol z chladničky Colu. Nalial ju do misky a položil ju ku mne.

,,To jej nedávaj,“ zvrčal Darien a chcel dať misku preč, ale ja som zavrčala a rýchlo začala z misky piť.

,,Zdá sa, že má rada vlkom netypické jedlá,“ smiala sa Larissa.

,,Je ako odpadkový kôš“ uškrnul sa blondiak a ja som mierne zvrčala. ,,Bez urážky,“ dodal a poškrabkal ma po hlave.

Ten deň som sa zoznámila s ostatnými upírmi. Bolo ich deväť, ak som rátala aj Dariena. Zistila som, že Larissa chodí so Samom. Sheila je skutočne dvojča blondiaka, ktorý sa volá Josh. Upíry, ktorých Darien nazýval rodičmi, boli Chimeon s Elizabeth. A spoznala som ešte hnedovlasého, hnedookého upíra menom Sven a ten chodí s čiernovlasou, dlhovlasou, zelenookou upírkou menom Carmen. Ten deň som sa to všetko dozvedela, lebo Sven doniesol nejakú novú spoločenskú hru a hrali všetci, teda okrem Elizabeth s Chimeonom, ale tí sedeli v obývačke tiež a pozorovali svoje deti, ako sa nad hrou hádajú. Pri hre panovala taká rodinná atmosféra, že som si uvedomila, že mi moje bláznivé vĺčatá chýbajú.