Navždy vlkom

Autorka: Simča

2.část

Keď som sa zobudila prvé, čo som zistila bolo, že ležím na niečom mäkkom. Bolo to príliš mäkké na trávu, mech, či lesnú hlinu. Pomaly som otvorila oči. Svojho duchovného vlka som nevidela, takže som vedela, že sa schoval do mňa. Pohla som sa a hneď aj zaskučala, lebo mi do nohy vystrelila ostrá bolesť. Pozrela som si na nohu a uvedomila si, že je obviazaná. Ležala som na posteli to som teraz už vedela. Obzrela som sa po izbe. Oproti posteli stál písací stôl na ktorom bol televízor. V ľavo od postele hneď pod oknom, vedľa balkóna stál ďalší písací stôl a na ňom ležal notebook. V pravo od postele boli dvoje dvere a medzi nimi sa nachádzali skrine s rôznymi knihami, Cdčkami a vežou. Hneď vedľa postele po ľavej strane viedli dvere do kúpelne, čo som odhadla, lebo som počula tiecť vodu. Posteľ bola potiahnutá čiernym saténom a väčšina nábytku a vecí, bola ladená do čierna. Celá miestnosť bola zariadená veľmi luxusne.  

  Ako som si obzerala izbu otvorili sa dvere do kúpeľne a vyšiel z nich upír z lesa. Bol nahý, až na to, že mal okolo bokov obmotaný tmavomodrý uterák. Usmial sa akonáhle si uvedomil, že som hore. Ja som znovu zostala ležať ako primrazená. Za ten úsmev by som vraždila. Usmieval sa tak sladko a božsky. Ale ten pohľad na vypracované telo bol veľmi príjemný. Prečo ma to tak šokuje. Je to upír a aj upíry aj vlkodlaci sú predsa všetci, tak krásne tvarovaný.  

,,Tak čo, ako ti je?“ spýtal sa a sadol si ku mne na posteľ. ,,Nepohryzieš ma, že nie?“ usmial sa a pomaly ma pohladkal po hlave.

  ,,Je to upír, zabi ho!" počula som svojho vnútorného vlka vo svojej hlave, ale ja som namiesto toho naklonila hlavu, aby som upírovi naznačila, že sa mi to páči. Zasmial sa a začal ma škrabkať za uchom. ,,Ten upír krásne vonia a mne sa to páči," odsekla som hlásku vo svojej hlave. Počula som, ako zvrčal, ale ja som ho ignorovala.  

  ,,Ty si Destiny?“ spýtala sa a ja som sa na neho šokovane pozrela, ale potom som si všimla, že hľadí na môj biely pletený náramok na mojej prednej packe na ktorej, bolo čiernym vpletené moje meno. Náramok priateľstva. Presne som si pamätala, kedy mi ho Chris dal. Jemne prstom prešiel cez čierne písmenká môjho mena.  

  ,,Ty asi niekomu patríš, však?“ spýtal sa, ale bolo jasné, že odpoveď nečaká. Myslel si, že som obyčajný vlk. Keby poznal pravdu, asi by chytil prvý strieborný nôž a prehnal by ho mojim srdcom, kým som spala. Vlastne, keby poznal pravdu nikdy by mi v lese nepomohol, lebo by sa bál ku mne priblížiť.  

  ,,Počkaj tu!“ povedal a odišiel späť do kúpeľne. Počula som šumenie vody. Za chvíľu bol späť aj s umelohmotnou miskou plnou studenej vody a položil ju predo mňa.  

  No, Pepsi ani Cola to nie je, ale smädná som. Zhodnotila som situáciu a z misky sa napila. Upír vošiel do jedných z dverí, ktoré som nevedela kam vedú. Keď sa vrátil bol uterák preč a upír bol oblečený do čiernych teplákov a tmavočerveného trička. Žeby to bola šatňa? Znovu okolo mňa prešiel do kúpeľne a keď sa vrátil mal v ruke mokrý uterák.  

  ,,Keď chceš spať so mnou v posteli musíš byť aspoň trochu čistá,“ povedal a začal mi uterákom čistiť srsť. ,,Neosprchujem ťa, lebo tá rana ťa musí bolieť,“ skonštatoval a pretrel mi oči uterákom. Zívla som. Za oknom som videla čierne obrysy vrcholkov stromov a inak len čiernu tmu. Takže je buďto neskoro večer alebo už je noc. Síce som bola pred chvíľou v bezvedomí, ale aj tak som bola unavená. Upír ma škrabkal za ušami a mňa to ešte viac uspávalo. V tom sa otvorili vchodové dvere a ja som zdvihla hlavu vrčiac. Upírka, ktorá vošla sa mykla. Mala dlhé hnedé vlasy a hnedé oči.  

  ,,Šššt,“ šepol smerom ku mne zeleno oký upír.  

  ,,Je nejaký agresívny,“ povedala upírka a radšej zostala stáť vo dverách.  

  ,,Je to ona, mami a volá sa Destiny,“ povedal upír a ja som po ňom hodila pohľadom. Mami? Že by tým myslel svoju stvoriteľku?  

  ,,Ako to vieš?“ spýtala sa upírka a podišla bližšie. Zvrčala som a ona zase ustúpila.  

  ,,Buď dobrá,“ pokarhal ma mladý upír. ,,Má to na náramku.“    

  ,,Asi niekomu patrí,“ zamračila sa upírka.  

  ,,Veď uvidíme, či sa po nej niekto nebude zháňať,“ odvetil upír.    

  ,,A keď nie?“ skrížila upírka ruky na prsiach.  

  ,,Tak by som si ju mohol nechať,“ skúsil to mladší upír nesmelo.  

  ,,Darien, je to divoké zviera. Nemôžeš si ju nechať,“ namietla upírka.  

  ,,A čo keď je?“ vzdoroval teenager. ,,A naviac, až tak divoká nie je, veď pozri,” povedal a znova ma poškrabkal za uchom. Ale mne hlavou letela myšlienka. Darien? To je nádherné meno a ku krásnemu telu a tváričke sa hodí prekrásne meno.    

  ,,Darien, je to vlk nie pes,“ odvetila upírka.  

  ,,Mami, prosííím. Chcem si ju nechať, keď nikomu nepatrí,“ zaprosil chlapec. Upírka si vzdychla.  

  ,,Vybav si to s otcom,“ odvetila, zdalo sa, že ani ona nevie mladému upírovi niečo odoprieť.  

  No, počkať. Otca? To sa už úplne zbláznili.  

  ,,Dobre,“ vzdychol Darien. Zdalo sa, že nie je nadšený z predstavy, že si povolenie musí pýtať od otca. Upírka ešte hodila jeden pohľad na mňa a na Dariena a opustila izbu.  

  ,,Nech povie otec čokoľvek, aj tak si ťa nechám. Páčiš sa mi,“ vyhlásil Darien a vliezol pod perinu. Kúsok periny prehodil aj cezo mňa. Blúdil mi rukou v srsti a mňa to uspalo.