Navždy vlkom

Autorka: Simča

19.část

Keď sa v mojích dverách objavil Seth s Tomom, nebrala som to ako nič zvláštne, ale keď za nimi vošiel aj Darien primrazilo ma.

,,Ahoj,“ skúsil to Darien.

,,Ahoj,“ odvetila som takisto nesvoja. Videla som, ako Darienov pohľad padol na moju posteľ a na Chrisa. Mala som pocit, že cez tie zelené oči prebehla bolesť.

,,No, my si tak blúdime po chodbách a po dvore a našli sme ho pred bránou a tak sme ti ho priviezli,“ povedal Seth a ukázal na Dariena. ,,Lebo chcel s tebou hovoriť.“

,,A prečo ste ho priviedli len tak? Kreténi,“ prebodla som ich pohľadom.

,,Vidíš ja som ti hovoril, že ho nemáme priviesť len tak,“ povedal Tom.

,,Nevadí, aspoň som vyhral tú našu stávku ohľadne nadávky,“ mykol plecami Seth. ,,A len tak mimochodom, ako sme ti ho mali vlastne priviesť?“

,,Nejakou úlohou ti vravím. Ten čardáš by bol dobrý,“ frflal mu Tom.

,,Mali ste mi najprv oznámi, že je tu, imbecili,“ zvrčala som.

,,Ha, povedala imbecili,“ ukázal prstom Tom na Setha.

,,To je fuk, kreténov povedala skôr, takže to platí,“ dal si ruky v bok Seth.

,,Pokiaľ nechcete mať nabudúci týždeň celý týždeň upratovanie domu, tak vám radím, aby ste odtiaľto vystrelili do dvoch sekúnd,“ skrížila som ruky na prsiach ja a Seth s Tomom boli v okamihu preč.   

,,Pre teba to platilo tiež Chris, chcem s ním byť o samote,“ pozrela som na posteľ.

,,Ty ma vyhadzuješ?“ spýtal sa na rovinu Chris.

,,Pochopil si. Padaj!“ zaznel môj rozkaz. Chris vstal a vyšiel von. Predtým, my, ale tak, aby to Darien nevidel ukázal zdvihnutý palec.

,,Takže ty niečo potrebuješ?“ začala som rozhovor úbohou otázkou a rukou som mu naznačila nech si sadne. Posteľ bola jediné miesto na sedenie v mojej izbe. Mala som aj stoličku k písaciemu stolu, ale tá mi zmizla. Požičali si ju Tom so Sethom a už sa mi nevrátila. S najväčšou pravdepodobnosťou ju vyhodili do vzduchu. ,,Máte nejaký problém?“

,,Vlastne áno,“ pozrel na mňa. ,,Moja rodina má problém.“

,,Aký?“ chcela som hneď vedieť, ako im môžem pomôcť a pritom som si plnými dúškami vychutnávala jeho prítomnosť. Pohľad tých zelených očí, aj keď sa v nich nachádzala nezmyselná bolesť. Hrozne mi chýbal a teraz, keď pri mne sedel som sa cítila kompletná, teraz mi nič nechýbalo.

,,So mnou,“ povedal a pozrel mi do očí.

,,Čože?“ zmračila som sa.

,,Boja sa, že si niečo urobím a ja sa im ani nedivím. Pretože to nie je vôbec vylúčené,“ odvetil mi.

Čože? O čom to preboha hovorí. ,,Darien, ja...,“ nenechal ma dokončiť vetu, ktorú som ani dokončiť nevedela. Nevedela som, čo sa ho mám spýtať, či ako mám reagovať.

,,Chýbaš mi. Hrozne moc mi chýbaš,“ povedal a teraz ma úplne odzbrojil. Pozrela som do zeme. ,,Ja už nemôžem bez teba byť, snažil som sa, ale nejde mi to, neviem, ako žiť ďalej.“

Vstala som a začala som sa prechádzať po izbe. Zastavila som sa a pozrela som na neho. 

,,Darien, tebe nechýbam ja, ale to zviera, ktoré si poznal, ale to tu už nie je,“ odvetila som.  

,,To zviera si bola ty,“ tiež vstal a podišiel ku mne. ,,Milujem ťa, Destiny a potrebujem ťa,“ šepol. Rýchlo som mu zakryla ústa rukou, ale bolo to zbytočné. Už tie slová povedal.

,,Nemiluješ ma. Nepoznáš ma. Chýba ti to zviera. Ty o mne nič nevieš,“ snažila som sa ho priviesť k rozumu.

,,Milujem ťa. Že ťa nepoznám? Strávila si pri mne vyše pol roka.. Každý deň skoro každú hodinu. Viem, že rada ráno dlho spíš a rada chodievaš spať neskoro. Že ľúbiš karamel a horúcu čokoládu. Že nemáš rada vojnové filmy. Že sa rada kúpeš, ale len vo vani s teplou vodou. Že si rozhodne tolerantná. Nemáš rada školskú šikanu. Nemáš rada hodiny psychológie,“ na tomto som sa musela zasmiať. Neznášala som tú ich blbú profesorku. ,,Máš rada mamine čokoládové sušienky a myslím, že máš rada aj mňa,“ šepol.  

,,To, že vieš, čo mám rada a čo zas nie, neznamená, že ma poznáš,“ otočila som sa mu chrbtom, poodišla dva kroky od neho a znovu sa mu otočila čelom. ,,Nevieš aká som Darien. Nikdy som nemala príležitosť ti do ničoho hovoriť, lebo som nemohla. Teda nieže by som bolo nejako extra ukecaná, som skôr lepší poslucháč ako rozprávač, ale aj tak,“ bola som zmätená, nevedela som, čo chcem povedať, ale vedela som, že ja a on to nepôjde. On patrí do sveta ľudí, aj keď je upír a ja zase k lovcom.

,,Destiny, ja ťa potrebujem. Daj mi aspoň niečo, čokoľvek. Nádej,“ žiadal ma, ale ja som vedela, že presne tú mu dať nemôžem. Pokiaľ sa obaja máme pohnúť ďalej.

,,Žiadna nádej nie je,“ pozrela som na neho tvrdo a videla som v jeho očiach ďalší nával bolesti. Vedela som, že mu budem musieť hrozne ublížiť a nenávidela som sa za to, ale teraz som musela byť silná a povedať mu to, čo som nechcela. ,,Vráť sa domov a zabudni na mňa,“ hovorila som to tak tvrdo, bez citu, zvláštne mechanicky, že som ani neverila, že to hovorím ja. ,,Ty a ja sme z iného sveta. Nemôžeme spolu tráviť čas. Ja mám svoje povinnosti a upíra do nich zahrňovať jednoducho nemôžem. Choď domov a zabudni, že som bola niekedy súčasť tvojho života.“

,,To nechceš,“ odvetil, ale v jeho tvári bola vpísaná bolesť. ,,Nechceš,aby to tak bolo. Čo ma nemáš vôbec rada?“

,,Nie, využila som ťa, lebo som potrebovala pomoc,“ odvetila som stále rovnakým tvrdým hlasom. ,,Nič pre mňa neznamenáš. Si len upír, ktorý mi pomohol, ale ja zabudnem. O pár mesiacov si ani nespomeniem, že som ťa niekedy stretla.“

,,Klameš,“ Darienovi po tvári stiekla slza, ale ja som si nemohla dovoliť vo svojom živote upíra. Bol by to slabší článok, ktorý by bol stále v nebezpečí. On musí na mňa zabudnúť. ,,Neverím ti. Keby to tak bolo nechránila by si nás tak pred svojou svorkou. Nedala by si nám ochranu a sľub, že nám vlkodlaci nič neurobia. A ty si žiarlila na každú babu, ktorá sa ku mne priblížila. Chceš povedať, že to bolo len tak?“

,,Psy žiarlia a ja som sa snažila byť autentická. A životy som vám zachránila a sľub dala len preto, lebo ste mi pomohli. To je celé. Nič viac za tým nehľadaj. Zbohom, Darien,“ povedala som obišla som ho a otvorila vchodové dvere. ,,Chris, odprevaď ho von,“ zavolala som na vlkodlaka, ktorý stál pri zábradlí ,asi celý rozhovor počúval.  

,,Ja nikam nejdem,“ trval si na svojom Darien. ,,Nemôžem, bez teba nie.“

,,Chris, odveď ho!“ prikázala som mu Chris sa na mňa zamračil, ale poslúchol. Darien sa vzpieral. Pozorovala som, ako ho Chris ťahá dole schodmi. Zavrela som dvere do svojej izby a zviezla sa na zem vedľa dverí. Premohol ma plač, ani som sa nesnažila tíšiť vzlyky, či príval sĺz, ktoré ma oslepovali.

Chris vystrčil Dariena von z brány. Darien sa zamračil a pokúsil sa okolo Chrisa zase vrátiť späť, ale cestu mu zatarasil obrovský šedý vlkodlak. To jeden zo strážnych sa premenil. Darien pred potvorou cúvol. Chris stál za vlkodlakom so zvláštnym výrazom.

,,Radšej choď a už sa nevracaj,“ povedal Chris.

,,Ale...,“ chcel sa hádať upír, ale prerušil ho Chrisov rozkaz k strážcom.

,,Upír dovnútra nesmie,“ povedal Chris a znovu zmizol v bráne. Kedykoľvek sa Darien k bráne priblížil vlkodlak sa po ňom zúrivo zahnal. Darien si sadol do auta, ale nemal v pláne odísť. Nejakú dobu, len tak sedel a potom sa išiel prejsť do lesa a rozhodoval sa, čo urobí. Neveril ani jednému z Destininých slov.

,,Čo to malo znamenať?!“ otvoril dvere naštvane Chris a až potom si uvedomil, že sa krčím vedľa dverí a plačem, keď vošiel pokúsila som sa slzy zakryť, ale to nebolo možné. ,,Destiny,“ pozrel na mňa nežne. ,,Prečo sa správaš tak hlúpo?“  

,,Nesprávam sa hlúpo,“ odporovala som cez slzy. ,,Bude to tak lepšie.“

,,A pre koho?“ spýtal sa Chris. ,,Pre teba a ani pre neho určite nie. Ja viem, je to upír a to príliš neschvaľujem, ale má ťa rád.“  

,,Ale to nejde,“ povedal som zalykajúc sa slzami.  

,,A prečo nie?“ nechápal Chris. ,,Destiny, veď ty si vždy nenávidela, ako si hlavní hrdinovia vo filmoch a knihách dupajú po šťastí tým, že kvôli nejakej volovine tvrdia, že nemôžu byť s tým, koho milujú. Pamätáš? Ty teraz robíš presne to, čo ony. Ale ony zvyknú mať aspoň dobrý dôvod, aby vysvetlili svoju hlúposť. Aký dôvod máš ty?“

,,Mám dôvod. Svorka je dôvod,“ zamračila som sa na neho stále vzlykajúc. 

,,Vážene? Jediný tvoj dôvod je strach. Strach, že ti ublíži. Miluješ ho a môžeš ho milovať. Otázka ale je, či si ho ty sama dovolíš milovať? To rozhodnutie nie je na nás. Je to na tebe a ja dúfam, že sa rozhodneš rozumne,“ povedal Chris.  

,,A čo je to rozumne? Môj rozum ma už dávno opustil a zostala len zmes zmätených pocitov, ktorým nerozumiem. Stále mi niečo šepkajú, ale ja im nerozumiem, čo to hovoria?“ horké slzy mi stekali po tvári. Neboli to slzy smútku, ale bezmocnosti, bezmocnosti nad sebou samou. A bezmocnosť vytvárala bolesť zožierajúcu ma z vnútra. Cítila som slané slzy a nenávidela ich, aj keď za nič nemohli, ony len ukazovali moju bezmocnosť, neboli bezmocnosťou.

,,Rozmýšľaj nad tým, čo hovoríš,“ primračil sa Chris. ,,Si v tom až po uši. Prečo by vlkodlačia kráľovná nemohla milovať upíra?“

,,Pretože toto sú len bláznivé sny. Vlkodlak a upír to nejde,“ odvetila som. ,,Ja musím žiť a nie snívať.“

,,Prestaň, prečo by ti nemohli patriť šťastné dni a tento svet. Je v ňom tak málo lásky,“ mračil sa Chris.

,,Nám svet nepatrí,“ skríkla po ňom a v očiach mala slanú vodu.

,,Kedysi nám patril,“ odvetil on.

,,Kedysi, bolo kedysi,“ povedala som priškrtene a pozrela do zeme. ,,Dnes je dnes a my sme už dospelí, Chris. Keď ma Gardien našla, bola som zúfalá. Smiala som sa zabávala sa a pritom to vo mne kričalo a driapalo na kusy. Keď som sa stala kráľovnou poznala som teba a svet zase hral farbami a bola som skutočne šťastná a vieš prečo? Lebo som tomu nerozumela. Necháp ma zle, ja neľutujem to kým som, ja len už nie som dieťa, už nemôžem žiť v snoch. Realita je tvrdá.“

,,To je tá najväčšia hlúposť, akú si kedy povedala. Ty sama si tvrdila že všetci, všetci na tomto svete musia mať detské sny, bez tých snov neexistuje šťastný život. Veriť snom je naša povinnosť,“ zúril Chris a obracal proti mne to, čo som ja dakedy povedala jemu. ,,Čakám, že sa rozhodneš správne,“ s tým za sebou zabuchol dvere. Ja som vstala a ľahla som si do postele.  

Chris má pravdu. Prečo si z tohto ponurého života neurobiť rozprávku. Lebo v skutočnom svete to nie je tak, že láska vždy víťazí a prekoná všetky prekážky. Máš pravdu nie je, ale to neznamená, že kvôli nej nemáme rovnako, ako v rozprávkach riskovať. Lebo sem- tam sa stane, že sa to aj vyplatí.

Chcela som duchovnému vlkovi niečo povedať, keď som započula streľbu. Lovci vlkodlakov.

Darien sa prechádzal po lese nevediac, čo má robiť. Ako sa k nej dostať cez jej stráže. Neveril ani slovu, ktoré mu povedala, aj keď ho jej slová boleli, bol presvedčený, že neboli pravdivé. V tom sa lesom začala ozývať streľba a pochádzala z miesta, keď mali vlkodlaci sídlo. Rozbehol sa tým smerom. Ani nedobehol k sídlu a zacítil ľudský pach. Ľudia strieľali na vlkdlakov. Prečo? Nemali predsa šancu.  

V tom uvidel Destiny. Skočila z hradieb medi nich. Videl, ako jej dva vlci vybehli z bráni a hnali sa do lesa. Videl, ako vlkodlaci bez problémov ľudí zabíjajú. Destiny, ale ľudí medzi, ktorých skočila nezabila a rozbehla sa k lesu. Guľky ju doprevádzali celú cestu, ale ona sa im vyhýbala. V tom do palebnej dráhy kolegov, jeden z vlkodlakov hodil človeka. Destiny ho schmatla a hodila bokom, táto chvíľka nepozornosti sa jej stala osudnou a čierny vlkodlak zreval bolesťou. Následne sa rozbehla do lesa. Darien sa rozbehol tým smerom za ňou. Videl, ako sa za behu zmenila v človeka. Urobila ďalšie dva rýchle kroky a spadla na zem. Z lesa sa vynorili jej dvaja vlci.

Hľadel na ňu, ležala na zemi a stále strácala viac a viac krvi. Jej vlci sa postavili pred ňu, pripravený položiť život za jej ochranu, bojovať s lovcami, ktorí si to mierili za zranenou korisťou. Nemala šancu a on to vedel. Lovci mali zbrane a jej vlci neboli vlkodlakmi, ale obyčajnými vlkmi. Raz vystrelia a vlk padne mŕtvy. Nemali rýchlosť vlkodlakov, ich šikovnosť. Čo zmohli dva vlky proti desiatkam lovcom s nabitými zbraňami. NIČ a on to vedel. Keď lovci dobehnú až sem, vlci aj vlkodlačia kráľovná budú mŕtvy. Bolo to až smiešne. Vlkodlačia kráľovná zabitá človekom. To budú príbehy a legendy. Vlkodlaci budú upírom na výsmech. Nie, nemôže dovoliť, aby zomrela tak potupne, len preto, že nechcela zabiť človeka, čo sa jej stalo osudným. A naviac miluje ju, aj keď mu povedala tvrdé a nepríjemné slová. Nezaslúži si takú potupnú smrť a večný výsmech , len preto, že nechce byť vrahom nevinných, keď vlastne umiera ako hrdinka. Nedovolí to.

Rýchlo si k nej čupol a vzal ju na ruky. ,,So mnou,“ sykol na vlkov a s ňou v náručí sa rozbehol preč. Nepoznal tieto lesy, ale vedel, že sa nesmie zastaviť. Lovci ich nebudú naháňať nemajú sily, sú to len ľudia. Darien netušil, že si to mieri do hustých lesov. Zastavil sa, až nad ránom a v pätách mal stále dvoch vlkov. Zvieratá boli už unavené a slnko malo za chvíľu vychádzať, musel sa schovať. Ešte chvíľu blúdil v lese, kým našiel opustenú jaskyňu. Tam ju položil na zem.  

,,Prečo si to urobil?“ spýtala som sa po tichu a on sa mykol. Nevšimol si, kedy som sa zobudila. ,,Prečo si ma tam nenechal umrieť?“  

,,Nezaslúžiš si to.“ odvetil.

,,Zabíjam tvoj druh. Lovím ho a mám potešenie z toho, keď vás môžem mučiť,“ šepla som mu. ,,Prečo si ma zachránil?“

,,Zabíjaš upírov, lebo zabíjajú nevinných. Ty nie si zlá. Trafil ťa preto, lebo si ho nechcela zabiť. Nezabíjaš ľudí. Nechceš ich zabíjať. Nezabiješ človeka, keď ťa k tomu nedonúti,“ povedal potichu a strhol mi tričko, aby prezrel dve rany v mojom tele. Obe boli do boku, keby guľky neboli strieborné, nič by mi nebolo a teraz som pred ním ležala, len ako obyčajné dievča. Striebro mi vysalo silu a ja som umierala na poranenia, ktoré guľky spôsobili. Netrafili nič dôležité, inak by som už bola mŕtva, ale keď sa mi nedostane v najbližšej dobe lekárska pomoc, pokiaľ sa guľky nevytiahnú z mojich rán, umriem.

,,Umieraš,“ šepol mi.

,,Ja viem,“ odvetila som potichu. ,,Dovoľ mi umrieť v pocte. Zabi ma. Radšej padnem rukou upíra ako v hanbe, že ma zabila nejaká ľudská zbraň. Keď ma naozaj miluješ, urob to ty prosím.“

,,Možno sa mi podarí guľky vytiahnuť,“ odvetil, ako keby ma nepočul. Nemohol ma zabiť. Na to ma až moc miloval. Dva moje vlky postávali pri vchode do jaskyne a hľadeli občas von a občas so starosťou na mňa.

,,Zabi ma,“ povedala som znovu.

,,To predsa nechceš,“ pokrútil hlavou a snažil sa zastaviť krvácanie. Rany obmotal mojím tričko a strhol si aj to svoje. Rany odmietali prestať krvácať.

,,Nechcem,“ prikývla som. Hlavne keď som poznala teba,“ priznala som. ,,Ale smrti sa nebojím. Nie je to smiešne. Bude mi len dvadsať a ja mám pocit, ako keby mi bolo už vyše dvetisíc rokov. Je to zvláštne.“

,,Dvadsať?“ šepol Darien.

,,Áno,“ prikývla som. ,,V sedemnástich som sa stala vlkodlakom a som ním len dva roky a niečo. Nie je to smiešne?“ spýtala som sa tónom, ktorý jasne dával najavo, že to za smiešne nepovažujem.

,,Si len dieťa,“ šepol a pohladil ma po tvári, v očiach sa mu objavila bolesť. Nemohol ma nechať umrieť, nie potom, ako sa dozvedel, že život som vlastne ešte ani neokúsila. Myslel, si že som stará ako on, ak nie omnoho staršia. Ja som bola vodkyňa, aká nebola nikdy počas vekov. Ja som zjednotila svorky behom pár mesiacou. Kráľovné predo mnou to robili desaťročia, až storočia. Ja som bola kráľovnou budúcna. Aspoň to si myslel on. ,,Tvoj čas príde. Budeš kráľovnou, o ktorej sa bude písať s rešpektom a úctou. Neumrieš, teraz nie, tvoj čas ešte neprišiel. Ešte toho musíš veľa urobiť. Neumrieš sama a v zabudnutí, to nedovolím,“ šepol mi.

,,Asi to tak má byť,“ odvetila som. ,,Možno som nebola pravá kráľovná. Možno je niekde nejaká lepšia a silnejšia ako ja.“

,,Nie je, to viem, svorky potrebujú teba a budú ťa mať,“ povedal rozhodne.  

,,Darien,“ šepla som a pokrútila som záporne hlavou.

,,Vieš kde sme?“ spýtal sa ma Darien nenechávajúc ma dohovoriť.

,,Ja neviem presne,“ odvetila som.

,,Ja som idiot,“ zanadával Darien a vytiahol si z vačku mobil.

,,Josh, potrebujem pomoc,“ povedal do telefónu ako náhle sa ozval Josho hlas.

,,Ty idiot, mama s otcom sa môžu od strachu zblázniť. Kde do kelu si?“ zúril do telefónu jeho brat.

,,Práve to neviem,“ odvetila Darien. ,,Potrebujem, aby si môj mobil vystopoval a prišiel pre mňa a hlavne rýchlo nemáme čas.“  

,,Čo sa stalo?“ spýtal sa Josh a ja som až cítila, že sa mračí.

,,To je zložité, ale teraz hlavne urob, čo som ti povedal, ale hlavne rýchlo a povedz Carmen nech si zoženie nástroje na vytiahnutie guliek z tela,“ diktoval Darien.

,,Čože?“ vedela som, že Josh sa tvári šokovane.

,,Rýchlo, ty idiot,“ zvrčal po ňom Darien a zaklapol telefón. ,,Vydrž to,“ požiadal ma a vtiahol si ma do náruče, ale mňa sa po polhodine zmocnilo bezvedomie.