Navždy vlkom

Autorka: Simča

18.část

Tieto dni som bola vážne mimo. Zostávala som v izbe so zatiahnutými závesmi. Aj tak by som mala v izbe tmu, lebo ťažké snehové mraky, sa teraz ťahali oblohou bez prestania. Väčšinu dní som prespala a keď som akurát nespala prepínala som si programy na televízore alebo som len tak ležala a prepadala depresívnym náladám, ktoré striedali záchvaty plaču. A prečo to všetko? Lebo mi jednoducho chýbal. V noci mi chýbala jeho prítomnosť vedľa mňa. Chýbal mi jeho smiech. Jeho nežné dotyky v mojej srsti. Jeho nádherné zelené oči.

Akurát som mala jednu z tých chvíľok, čo som si prepínala televízor. Ovládačom som prepla kanál. Bežal nejaký romantický film, znovu som prepla romantická komédia, znovu som prepla, film bol z historického obdobia a hlavný hrdina momentálne bozkával nejaké dievča a vravel, že sa z vojny vráti, ďalšie prepnutie bežali správy a tam akurát moderátor hovoril, mladík spáchal samovraždu kvôli láske, znovu som prepla a to ma dožralo už úplne Pán Prsteňov jeden z mojich obľúbených filmov, ale to by tam nesmela byť akurát romantická scéna medi Aragornom a Arwen. Moja tvár sa vykrivila zlosťou. Vypla som telku a ovládač som celou silou mrskla po vchodových dverách, ako keby on mohol za to, čo akurát beží v telke. Netušila som, že akurát Chris otvorí dvere. Ovládač mu preletel okolo hlavy, len tesne ho minul.

Chris chvíľu predychával a potom sa na mňa zamračil. ,,Ti šibe, skoro ma porazilo.“ 

,,Nemáš ísť dnu bez klopania,“ odvrkla som a skrížila som ruky na prsiach. Dominantný dojem, ktorý som chcela vyvolať podkopal fakt, že som mala trochu opuchnuté oči, vlasy nečesané niekoľko dní, radšej sa ani nebudem zmieňovať o umývaní. Okolo mňa bol bordel, ktorý tvoril krabice od pizze, kelímy od zmrzliny, fľašky od malinovky. Áno, bola som žalostný prípad, ako z blbého Bečkového romantického filmu a vedela som to.

,,Ty vyzeráš,“ zhodnotil Chris po tom, čo zavrel dvere a sadol si na kraj mojej postele. ,,Začíname sa o teba báť. Prečo si vlastne hádzala tým ovládačom?“

,,Moja vec,“ odsekla som.

,,Des, ty si mi vždy všetko hovorila. Pamätáš? Prezraď, čo to s tebou je?“ spýtal sa nežne a ja som pohľad čiernych očí, ktoré sa takto jemne pozerali len na mňa nevydržala. Mala som pocit, že Chris nebol nikdy na nikoho milý, či dobrý, ale keď sme boli sami len my dvaja, úplne sa menil. A ja som vedela, že ma považuje za mladšiu sestru, ktorú si musí chrániť.

,,Ja..., on...,“ koktala som. ,,On mi chýba Chris,“ povedala som a znovu som sa rozplakala. Vrhla som sa do jeho už pripravenej náruče.

,,Destiny, tak prečo za ním nejdeš?“ spýtal sa ma.

,,Je to upír a ktomu, keď sa dozvedel, kto som, tak ma určite nenávidí,“ vzlykala som.

,,Ale to nemôžeš vedieť,“ namietol Chris.

,,To viem,“ vzlykla som mu do trička.     

,,Tak dosť, nebudeš sa tu zožierať nejakým upírom. Vstávaj,“ zavelil Chris, vymanil sa z môjho objatia a vstal. ,,Daj sa do poriadku. Do hodiny nech si dole. Vyjdeme si nikam, len my dvaja.“

,,Ale...,“ chcela som sa začať hádať, že ja nikam nejdem, ale on mi to nedovolil.

,,Ticho, neodvrávaj,“ zavelil. ,,Do hodiny, jasné,“ s tým za sebou zabuchol dvere.  

Rozhodla som sa Chrisovi vyhovieť a vyjsť si s ním von. Chris ma vzal do nákupného strediska. Sadli sme si do kaviarne a Chris objednal.

,,Môžeš sa prestať tváriť ako zombie ?“ spýtal sa ma Chris trochu podráždene.

,,Sorry,“ odbila som ho, ale výraz svojej tváre som nezmenila. Chris vzdychol.

,,Ty toho upíra vážne ľúbiš, že?“ overoval si. Prikývla som a znovu mi bolo do plaču. ,,Choď za ním.“

,,Ja nemôžem,“ odvetila som. ,,Iste ma nenávidí a aj keby to tak nebolo, ja aj on žijeme úplne v inom svete. Ja mám povinnosti voči svorke a on je upír.“ Chris vypadal, že chce niečo namietnuť, ale ja som ho zarazila. ,,Mlč prosím, už o tom nehovorme, jasné. Žiadam ťa o to.“

Darien sedel na posteli a po tvári mu stekali slzy. Na kresle obďaleč bol prehodený Destinin obojok s vodidlom. Obzeral si fotografie z Vianoc, cez slzy sa musel zasmiať. Na jednej z fotiek totiž Destiny sedela pod vianočným stromčekom. Do očí jej padala červená čiapka s brmbolcom, okolo krku mala červeno-bieli šál. Mala jazyk vystrčený do boku, čím poodhaľovala svoje tesáky v psom úsmeve. Na ďalšej fotke bola Destiny so Sheilou, Larissiou a Carmen. Tie tri stáli okolo nej a zo srsti za pomoci veľkého množstva gélu jej vytvorili pankáčsky účes. Ďalšia fotka s Destiny bola, ako ju Elizabeth kŕmi čokoládovými sušienkami. Bola tam fotka s Tedom, ako ju objíma okolo krku. Fotka s Chimeonom, ktorý mal na nej vyložené nohy, keď stála pred jeho kreslom. Fotka Josha a Sama ako ju váľajú v snehu. Fotka so Svenom, ktorému sa pokúšala strhnúť uterák, keď sa dostala do jeho kúpeľne. Darien siahol po svojom skicári, kde mal jej kresby. Ako spí, leží v triede pod lavicou, vrčí na Josha, ako stojí v pozore pred telocvikárom a jeho úplne prvý obrázok, ako s krvácajúcou nohou leží pod vyvrátením stromom. Darien sa zahrabal hlbšie do perín, chýbala mu. Tak veľmi mu chýbala. Chcel, potreboval ju pri sebe.

Ráno sa odišiel naraňajkovať a v kuchyni sa na neho otočil otec.

,,Pôjdeme so Samom, Carmen a Larissou na lov. Ideš s nami?“ otočil sa na neho otec. Elizabeth im stála bokom a umývala riad.  

Darien najprv pozrel na otca zvláštne mŕtvym pohľadom a potom pomaly, ako keby mu až teraz došiel význam Chimeonových slov. Pokrčil ramenami v geste, že jemu je to jedno.

,,Tak o tretej buď v garáži,“ povedal Chimeon. Darien len nemo prikývol a odišiel z kuchyne. Elizabeth sa otočil na dvere, ktorými Darien práve vyšiel, ruky sa jej triasli. Tanier, ktorý držala jej padol na zem a s treskotom sa rozbil. Rýchlo si prikryla ústa rukou, po tvári jej tiekli slzy. Chimeon rýchlo vstal a objal ju. Ona sa na neho zavesila.  

,,Je rovnaký ako tesne po tej nehode,“ povedala vzlykajúc. ,,Chimeon, on je zase rovnaký.“ 

,,To nič to bude znovu dobré,“ tíšil ju, ale vedel, že dobré to už byť nikdy nemusí a aj on sa až priveľmi bál, že stratí svojho syna. Elizabeth stekali po tvári horké slzy, také, ktoré ronia matky, keď strácajú alebo stratili svoje dieťa. Chimeon sa ju zbytočne snažil tíšiť, taká bolesť sa utíšiť nedá a ani zmierniť.   

Prázdniny uplynuli rýchlo. Darienovo auto zastavilo na parkovisku a on vystúpil. Bolo zvláštne, že auto neobchádzal, aby otvoril dvere aj Destiny. Vykročil po parkovisku smerom ku škole aj so svojimi tiež zamĺklimi súrodencami. Destiny im tiež chýbala, ale oni si starosti robili o neho.

Darien sa s chabým ahoj k svojim súrodencom vydal na prvú hodinu. Nebol ani v polke cesty, keď ho do chrbta udrela niečia ruka.

,,Ale ty ma ani nečakáš? To aby som sa urazil,“ vyškieral sa na neho Ted, ktorý teraz už stál pred ním, ale rýchlo si uvedomil Darienov zničený výraz. ,,Čo sa stalo?“ spýtal sa Ted razom prestrašene. Darien len pokrútil hlavou, v tom to Tedovi došlo.

,,Kde je Destiny?“ obzrel sa okolo a dole chodbou. ,,Darien?“

,,Ona vieš Ted...,“ Darien nevedel, ako mu to má povedať.

,,Snáď sa jej niečo nestalo?“ strachoval sa Ted.

,,Nie, je v poriedku,“ odvetil Darien a Ted si oddýchol. ,,Ale už aj tak ju neuvidíme.“

,,Čože?! Prečo?“ nechápal Ted.

,,Vieš Destiny nie je kríženec vlka a ovčiaka, ako som vám všetkým tvrdil,“ povedal Darien a išiel smerom k učebni. Ted kráčal vedľa neho. ,,Ona je čistý vlk. Keby som to niekomu povedal, vzali by mi ju. Títo vlci sú totiž chránení. Ale cez zimné prázdniny sa u nášho domu objavila jej svorka a ona s nimi odišla.“

,,To je škoda, bola moc fajn,“ zamračil sa Ted do zeme. ,,Bude mi chýbať. Ty si v poriadku, Darien? Nepripadáš mi tak.“

,,Nie som, Ted,“ priznal Darien. ,,Mal som ju rád.“

,,Darien,“ pozrel na neho Ted a prinútil ho pozrieť sa mu do očí. ,,Bude v poriadku a naviac bude medzi svojimi. Bude šťastná, teba to neteší?“ spýtal sa Ted, keď vošli do triedy a zamierili k laviciam.

,,Asi áno,“ povedal Darien. ,,Ale ja neviem, či to bez nej zvládnem. Spomínaš Ted, trpím depresiami. Ja to bez nej nezvládnem,“ povedal Darien, keď si sadol za stôl.  

,,Hej Darkmoon, kde máš to svoje psíča?“ to sa vyškieral Nate. Darien sa zamračil a pozrel do lavice.

,,Drž hubu, Nate,“ zvrčal na neho Ted, čo prekvapilo nie len Nateho, ale aj zbytok triedy. Darien tiež prekvapene zdvihol hlavu a pozrel na neho.

,,No čo?“ mykol plecami Ted.

,,Tak poď,“ ukázala som upírovi ukazováčikom, aby ma napadol. Upír sa po mne vrhol a následne dopadol na zem a drevený kolík v mojej ruke mieril presne. Preťal mŕtve srdce a upír sa rozpadol na prach.

Nebola som spokojná. Pred tým, keď som zabila upíra mala som pocit zadosťučinenia, ale teraz som sa cítila prázdno a prach, ktorý rozfúkal vietor vo mne vyvolával zvláštnu bolesť. Prázdnotu som teraz cítila stále. Stále mi niečo chýbalo a najhoršie na tom bolo, že som vedela čo alebo lepšie povedané kto.

Kráčala som lesom k zbytku svorky a v tom som uvidela Tom a Dimitriho, ako sa bavia mučením upíra, držali ho na slnku. Normálne by som sa k nim pridala, ale teraz mi to spôsobovalo nie potešenie, ale bolesť. Chris sa opieral o strom a evidentne sa tým dobre bavil. 

Pevne som zovrela drevný kolík podišla som k nim a bez diskusií som upíra prebodla. Do vzduchu sa zniesol prach.

,,Čo blbneš? My sme sa zabávali,“ hundral Dimitri.

,,Nemáte sa zabávať, ale pracovať,“ odvrkla som, premenila som sa vo vlkodlaka a rozbehla sa späť k sídlu. Podráždený vlkodlaci ma nasledovali.

Vošla som do svojej izby a zhodila som zo seba mikinu.

,,Čo to zase bolo?“ bol to Chris, ktorý išiel hneď za mnou.

,,Čo?“ spýtala som sa akože nechápem, o čo mu ide.

,,Prestaň, dobre vieš čo,“ odfrkol Chris. ,,Destiny, začínaš tu všetkým liezť poriadne na nervy, dúfam, že ti to je jasné. Nevládzeš, si prepracovaná alebo sa potrebuješ po takej dlhej absencii zregenerovať a zase sa dostať do sedla, dobre. Urob si dovolenku a nekaz nám zábavu,“ dokončil svoju reč Chris a chcel odísť z mojej izby.

,,ČO JE TO ZA ZÁBAVU?“ zvreskla som po ňom. ,,To je naozaj také zábavné mučiť upírov. Čo je na tom akože zábavné?“ vrčala som naštvane.

,,Des, to nie je ten tvoj upír,“ povedal Chris. ,,Buďto choď za ním alebo na neho zabudni a spamätaj sa. Nikto nestojí o kráľovnú, ktorá je dvadsaťštyri hodín ako obživlá mŕtvola alebo je nepríjemná k nám a láskavá k upírom,“ s tým za sebou Chris zabuchol dvere.

Dni plynuli a Darien zase sedel na vani a žiletkou si prechádzal po zápästí. Teraz to robil často. Nevedel, či to chce urobiť. Vtedy ho tu držal sľub, ktorý dal Destiny a teraz? Drží ho tu niečo teraz? Netušil. Bol zúfalý, potreboval ju. Uvedomoval si, že celú tú dobu, čo mal Destiny pri sebe si tak nejako podvedome uvedomoval, že ona nie je zviera. A teraz bol presvedčený, že ju celú tú dobu vlastne miloval, že ju stále miluje.

V tom mu to došlo. Musí ju vidieť, tak pôjde jednoducho za ňou a povie jej, že ju potrebuje, keď ho má rada dá mu šancu alebo aspoň nejakú nádej, aspoň priateľstvo. Vedel podľa čoho nájde sídlo vlkodlakov. Podľa neďalekej zrúcaniny, ktorá sa pri sídle nachádza a ktorú videl, keď ich viezli preč. Začal hľadať na internete zrúcaniny v tej oblasti a hneď našiel tú, ktorú hľadal. Rýchlo napísal odkaz rodičom a hodil ho na jedálenský stôl. Išiel som za Destiny. Ja bez nej nemôžem ďalej, nebojte sa onedlho sa vrátim. Darien vbehol do garáže, naštartoval a už sa plnou rýchlosťou rútil k zrúcanine.

Zrúcaninu našiel rýchlo, ale nevedel, kde presne je sídlo. Vedel, že južne od zrúcaniny. Vystúpil z auta a upírov rýchlosťou vybehol na zrúcaninu. Nemusel očami po lese behať dlho a našiel, čo hľadal. Kamennú pevnosť, z ktorej si vlkodlaci urobili sídlo. Len upír so sklonom k obrovskému hazardu alebo skôr lepšie povedané k samovražde by hľadal vlkodlakov. Darien videl, že k ich sídlu vedie aj lesná cesta, bola to cesta práve pre ich autá. Darien hnal auto k lesnej ceste a následne po nej. Zastavil sa pár metrov pred bránou. Slnko nehrozilo tým, že by chcelo vykuknúť, ale potrhané mračná sa Darienovi neľúbili a tak si radšej zobral z priehradky slnečné okuliare. Pred bránou stáli dvaja strážni a Darien videl, že aj vlkodlaci na múre podišli bližšie, aby si nového hosťa obzreli.

,,Asi som blázon,“ povedal si Darien pred tým, než vystúpil z auta. ,,Ahoj, pamätáte si ma?“ spýtal sa Darien s úsmevom, keď si nasadil okuliare a urobil pár krokov k bráne. Dvaja strážcovia pred bránou sa po sebe pozreli, potom pozreli na Dariena, znovu pozreli na seba a prikývli. Jeden zo strážnych pri bráne chcel niečo povedať, keď bol prerušený.

,,Ja si ťa pamätám, ty vole,“ ozval sa hlas a z bráni vyšli dvaja vlkodlaci. Darien v nich spoznal tých, ktorý ich viedli z kobiek. Obaja k nemu podišli.

,,Pamätáš si ty nás?“ spýtal sa ten druhý.

,,No, vy ste nás vyviedli z kobiek,“ skúsil to Darien.

,,Ty brďo, on si ma nepamätá po mene, človeče,“ pozrel na kamaráta čiernovlasý chalan so zelenkavými očami.

,,Komu vravíš človeče, ty magor,“ odsekol podráždene blondiak s modrými očami.

,,Tebe, ty chuj,“ odvrkol zeleno oký.

,,Ja ti dám takého človeka, že hviezdičky uvidíš,“ sykol po ňom blondiak. Dariena sa začal zmocňovať pocit, že títo dvaja nie sú normálny a rozhodol sa zasiahnuť, lebo to, ako sa tí dvaja navzájom k sebe približovali naznačovalo, že sa asi pobijú.

,,Hej, mohli by ste mi pomôcť?“ prerušil ich nezmyselnú hádku Darien.

,,Jasne, ale najprv si musíš zapamätať naše mená,“ odvrkol blondiak. ,,Ja som Seth,“ predstavil sa. ,,A tento tupec je Tom,“ ukázal na čiernovlasého chalana vedľa seba.

,,Komu hovoríš tupec, tupec,“ pozrel na neho naštvane Tom.

,,Tebe hovorím tupec, tupec,“ odsekol Seth. 

,,Takže podľa teba som tupec, tupec,“ zvrčal Tom.

,,HEJ,“ skríkol po nich Darien a obaja vlkodlaci sa po ňom pozreli. ,,Potrebujem sa dostať k Destiny.“

,,Čo to povedal?“ spýtal sa Seth Toma.

,,Ja neviem, čo povedal. Prečo? Čo povedal?“ zareagoval Tom.

,,No veď práve, že neviem, preto sa ťa pýtam, čo povedal? Lebo neviem, čo povedal,“ odvetil Seth.

,,Myslíš, že by sme sa ho mali spýtať, či sme dobre rozumeli, čo povedal?“ spýtal sa Tom.

,,Radšej hej,“ prikývol Seth.

,,Čo si to povedal?“ spýtali sa dvojhlasne.

Darien na nich hľadel ako na bláznov. ,,Že potrebujem hovoriť s Destiny,“ odvetil.

,,Počul si to?“ spýtal sa Tom Setha.

,,Počul, Tom, počul,“ prikývol Seth.

,,Mladý a ty si myslíš, že ťa len tak zavedieme k vlkodlačej kráľovnej?“ spýtal sa Tom.

,,No ja...,“ začal Darien, ale bol prerušený Sethom.

,,Ako len tak a ako asi inak by sme ho mali zaviesť k vlkodlačej kráľovnej?“ spýtal sa Seth Toma zamračene.

,,Ja neviem,“ pokrčil ramenami Tom. ,,Ale zaviezť ho len tak nie je blbosť? Je to predsa len kráľovná.“

,,No ja neviem, tak mu dáme nejakú úlohu, ktorú musí splniť a potom môže za kráľovnou,“ navrhol Seth.

,,Tancovať čardáš v rúžovej minisukni,“ navrhol Tom a Darien po ňom pozrel trochu vyplašene.

,,Néé, Destiny by sa na nás mohla mračiť,“ zamietol Seth. ,,Vypadá to tak, že ho budeme musieť k nej zaviesť len tak.“ 

,,Ako myslíš,“ mykol plecami Tom. ,,Ale počkaj, keď ho zavedieme len tak stavím dvadsku na to, že nám povie, že sme imbecili.“

,,Stavím proti tebe, že nám povie, že sme kreténi,“ nastavil ruku Seth. Tom ju stisol.

,,Tak platí,“ vyhlásil Tom a otočil sa na zmätene vyzerajúceho Dariena. ,,Poď s nami,“ povedal mu a vydal sa cez bránu do kamenného zámku.

Viedli Dariena cez rôzne chodby asi dvadsať minút. To sa Darienovi nezdalo, lebo nakukli do každej izby.

,,Viete vy dvaja, kde Destiny je?“ spýtal sa po tých dvadsiatich minútach, keď prešli niektoré chodby už druhý, či tretí krát.

,,Jaj, my ideme za Destiny, fakt,“ zareagoval zamyslene Tom.

,,Ty chceš ísť za Destiny?“ prizrel sa Seth Darienovi.

,,Áno,“ prikývol Darien, neistý tým, či sa neocitol v nejakom blbom filme.

,,Aha, a prečo to nepovieš rovno?“ spýtal sa Seth a vydal sa po schodoch, tam zaklopal na dvere, z ktorých sa ozvalo. Ďalej. Keď vošli, Darienom prešla bolesť. Destiny stála vedľa postele a niečo hovorila čiernovlasému, čiernookému vlkodlakovi tomu, ktorý velil svorkám v lese. Ten sa váľal polonahý v jej posteli a nezaujato ich sledoval. V rohu miestnosti na zemi sa váľali jej dvaja vlci.