Navždy vlkom

Autorka: Simča

  1.část

,,To snáď nie je možné. To sa môže stať len mne,“ vrčala som podráždene.     

,,Začínaš sa ľutovať,“ ozval sa pobavene môj vnútorný vlk.      

,,Pýtala som sa niečo?“ zvrčala som. Šla som naštvane vo svojej vlčej podobe po lese.   

,,Keby si dávala pozor nič by sa nestalo,“ poúčal ma môj duchovný vlk.   

,,Sklapni! No bože, tak som raz nedala pozor, kto mal vedieť, že akurát vtedy na mňa tá krava vyšle kliatbu,“ odsekla som.   

,,Ale keby si dávala pozor...“   

,,Sklapni!“ bola som tak zabraná do hádky s ním, že som si nevšimla strom, ktorý praskol a okamžite ma prišpendlil k zemi. Bolestne som zavila a pokúsila sa z pod stromu, ktorý mi väznil zadnú časť tela dostať, ale každý pohyb bolel a tak som zostala nehybne ležať.   

,,Vidíš, zase si nedala pozor,“ povedal môj duchovný vlk a sadol si oproti mne. Môj duchovný vlk bol zrkadlovým obrazom mňa. Srsť ma čiernu a oči jantárovo žlté.   

,,Čomu nerozumieš na slove sklapni!“ vyštekla som podráždene. Keby som bola ešte vlkodlak dostala by som sa z pod stromu okamžite akonáhle by som sa premenila na človeka, ale to nešlo. Kvôli mojej nepozornosti ma zakliala upírka a ja som sa už nemohla zmeniť na človeka a vlastne som ani nebola vlkodlakom, ale obyčajným vlkom. Aj keď moja sila a rýchlosť mi zostali, ale vyzerala som, iba ako obyčajný vlk. Odpojila som sa od svoriek a začala som sa sama túlať lesmi v nádeji, že prídem na to, ako zo seba kliatbu zhodiť. A svoje svorky som sem-tam navigovala cez môjho duchovného vlka. Chris našťastie viedol svorky dobre.   

,,Presne ako vtedy, zase nedávaš pozor,“ nadával mi ďalej.   

,,Čo keby si prestal kecať a radšej mi pomohol,“ zvrčala som znovu.   

,,Aby som ťa ja zachraňoval,“ povedal môj duchovný vlk a začal obiehať okolo strom, aby sa pozrel kadiaľ sa môžem vyštverať spod ťažkého dreva. ,,No neviem,“ odvetil, keď strom obehol.   

,,Najlepšie je, že mi nadávaš, ale tiež si si ten strom nevšimol a ani tú kliatbu, keby si si ju všimol nikdy by som tu neskončila,“ frflala som.   

,,A prečo by som ťa na to mal upozorniť?“ hral sa duchovný vlk na urazeného.   

,,Lebo ty si moja súčasť. Ty si ja a ja som ty, idiot,“ vyštekla som.   

,,Ale ty si tu uviazol?“ započula som hlas nad sebou. Najprv mi do nosa udrel upíry pach a následne mi padol pohľad na prekrásneho upíra.   

  Upír mohol byť asi v mojom veku. Odhadovala som, že asi bol premenený, keď mal sedemnásť maximálne osemnásť rokov. Vlasy mal dlhšie a neposlušne roztrapatené. Vo vlasoch mu hrali snáď všetky farby. Hnedá, bledohnedá, ryšavkastá a niekoľko pramienkov blonďavej. Pod modrou košeľou sa mu rysovali svaly. Ale úplne ma omámili a odzbrojili jeho, až neprirodzene zelené oči.     

Až po chvíli som si uvedomila, že pri mne stojí môj úhlavný nepriateľ. K vedomiu ma prebralo vrčanie môjho duchovného vlka, ktoré bolo úplne zbytočné vzhľadom na to, že môjho duchovného vlka som mohla vidieť, iba ja a iný vlkodlaci a aj to len vtedy, keď som to dovolila. Začala som okamžite na upíra vrčať a vycerila som zuby.     

,,Neboj sa. Ja ti neublížim,“ chlácholil ma upír a podišiel ku mne.    

To máš pravdu ja ublížim tebe. Napadlo ma a ako náhle ku mne podišiel zahnala som sa po ňom. Uskočil dozadu.     

,,Ale niekto tu nemá rád cudzích,“ zasmial sa upír. ,,Neboj sa chcem ti len pomôcť.“     

Postavil sa tak, aby som na neho nedočiahla a chytil strom. Zrazu ním prudko trhol hore a ja som zavila bolesťou. Doteraz som si neuvedomila, že jeden zo zalomených konárov sa mi zaryl do nohy. Hmlisto som si uvedomovala, že upír strom odhodil nabok a kľakol si ku mne. Potom sa ma zmocnilo milosrdné bezvedomie.