Následky

Autorka: Fine

8. kapitola (Merry Christmas)

„Bells, ty netušíš, aký je dnes deň...“ – oslovil ma po dlhej chvíli Edward.

Zavrtela som hlavou a nedobrovoľne sa vymanila z jeho lákavého náručia.

„Dnes je 23. december. Zajtra sú Vianoce. Najkrajšie Vianoce v mojom živote.“ – usmieval sa na mňa.

„Och, Edward... a my slávime Vianoce?“

„Vlastne, posledné roky sme neslávili vôbec nič, okrem narodenín detí a Vianoce sme všetci vnímali len tak zbežne.“ – zachmúril sa a ja ešte viac pri myšlienke na to, že som premeškala prvé narodeniny našich detí. Že som toho vlastne veľmi veľa premeškala.

„Láska, tak im urobme všetkým Vianoce. Najkrajšie Vianoce...“ – vyzvala som ho a v hlave mi už pracovali kolečká na plné obrátky.

„Fuu, skvelý nápad, ale...“, rozhliadal sa okolo, akoby mal niečo vidieť, „tu to bude trošku ťažké, sme absolútne odtrhnutí od civilizácie. Vieš, opustený ostrov Esme je opustený ostrov Esme.“ – zdvihol jeden kútik úst a pri tom zvláštnom úsmeve som si spomenula, kedy sa prvýkrát na mňa takto usmial. Vtedy som netušila, že skončím ako jeho upíria manželka s dvojičkami.

„Čo ťa rozosmialo?“ – vyzvedal.

„Ale nič...“ – a bavila som sa ďalej na súkromnom vtipe.

„Niekedy naozaj neznášam, že ti nemôžem čítať myšlienky“ – uškŕňal sa a začal ma štekliť.

Po chvíli sme sa klbčili ako dve mačky a s hurónskym smiechom behali okolo nášho domu. Mal problém ma chytiť, zato ja som nemala problém chytiť jeho. Lietali sme zo stromu na strom, hádzali sa navzájom, strkali do seba a vždy, keď sme do seba vrazili znelo to, akoby hrmelo. Zvláštne príjemne unavení sme sa ocitli v konári vysokého stromu prepletení cez seba a ako nám oblaky ubiehali nad hlavami a more šumelo v hĺbke pod nami, cítila som sa ako presne taký zabudnutý, nikam nezapadajúci diel puzzlí. Niekde medzi nebom a peklom. Upír, stvorený na zabíjanie. Nevýslovne zamilovaný upír, ktorý sa nikdy nechystá nikomu reálne ublížiť. Upír, ktorého neďaleko čakajú dve malé deti, ktoré ešte nezacítili teplo matkinho objatia. Pri týchto myšlienkach sa mi nad obočím vytvorila jemná nervná vráska, ako som jej zvykla hovorievať. Edward mi po nej s úsmevom prešiel s prstom.

„Bella, myslím, že som našiel náš vianočný stromček.“ –smial sa a rukou naznačoval strom, na ktorom sme sedeli.

„Čože? Veď ten má aspoň 15 metrov ! Ten sa teda do obývačky nezmestí.“ – kričala som a neveriacky za rozhliadala.

„A kto povedal, že má byť v obývačke?“

Jeho lišiacky úsmev mi všetko vysvetlil. Zabávala som sa na jeho nápade ešte poriadne dlhú dobu, hlavne, keď sme vylovovali spolu mušle ako vianočné ozdoby. Nedýchať, to bola teda výhoda! Vodou som plávala ako delfín do akejkoľvek hĺbky bez pocitu chladu, či tlaku na ušiach, neustále so stopercentnou viditeľnosťou. Cítila som sa ako Superman a neskutočne som si to užívala. Jediné, čo mi zabraňovalo naozaj voľne plávať bolo šatstvo a tak som sa po vzore Edwarda po chvíli vyzliekla len do spodného prádla.

Edward sa stále motal okolo mňa, očividne si vychutnával pohľad na moje telo a to, že sa ma môže dotýkať. Ja som si ho tiež vychutnávala. Práve som sa hrala s malými farebnými rybičkami, keď mi preplával pred očami polonahý a s tou svojou dokonalou vypracovanou hruďou sa ladne ako raja vzniesol k hladine. Bol spln a Edwardova strieborná pokožka žiarila v jeho svetle tesne pod hladinou ako diamanty. Pri jeho kráse som zmeravela a dokázala len nemo civieť. Je možné, aby bola táto anjelska bytosť súdená mne? Aby tento nadpozemsky nádherný boh bol tak zaľúbený práve do mňa? Edward sa stále nechával unášať pomalým prúdom a ja som bola vďačná za každú ďalšiu sekundu, počas ktorej som sa mohla kochať tou nevýslovnou nádherou. Náhle mi to však nestačilo. Priplávala som k nemu a prešla mu prstami po tvári. Pomaly otvoril oči, žiarili mu ako striebro a rukami ma chytil na krku. Spolu sme sa vynorili ale vtedy som už neodolala a pobozkala ho. Zo spočiatku nežného bozku sa vyvinul bláznivý vášnivý tanec našich jazykov. Obvíjali sme sa okolo seba tak rýchlo, že sa nám podarilo vytvoriť malý vír. So smiechom sme sa od seba odtrhli.

„Vieš,“, vášnivo šeptal svojím zamatovým hlasom, “ak by sme práve teraz nemali zdobiť vianočný stromček...“, zakusol si do pery, ale ja som mu na očiach presne videla, na čo myslí. Dohodli sme sa na tom stromčeku a ja som to nechcela porušiť, ale opustiť predstavu vášnivého milovania sa s ním tu v oceáne bolo tak ťažké, že som mu venovala dva ďalšie nekonečné bozky, aby som sa s tým zmierila.

Lovili sme mušle ešte zopár hodín a po zopár ďalších hodín spoločne vyrábali ozdoby z papiera. Bolo nám spolu skvele a ja som chvíľami zabudla na svoje trápenie. Edward si uvedomil, že bude svitať práve včas, keď sme mali ešte priestor na posledné úpravy.

Bez akejkoľvek námahy vytiahol ten obrovský strom z koreňov a hodil mi ho dve míle priamo pred presklenný dom Cullenocov. V skoku sa mi ho podarilo nečujne zachytiť a kým som stihla dožasnúť nad svojimi schopnosťami, dobehol Edward so všetkými haraburdami, ktoré sme v tom momente nazývali vianočnými ozdobami. Popreliezali sme sa navzájom niekoľkokrát na strome pri jeho ozdobovaní, párkrát sme sa ocitli si v objatí a akože náhodných bozkoch, od ktorých bolo veľmi ťažké sa odtrhnúť.

Ozdobený strom vyzeral skôr na zasmiatie, ako niečo, na čo sa s rozžiarenými očami pozeráte na Vianoce. Museli sme si to so sklamaním uznať a práve vtedy, keď som si začínala myslieť, že toto nebol veľmi dobrý nápad, Edward sa so spikleneckým žmurknutím od mňa vytratil. Vrátil sa o dobrú hodinu, polietal po strome tak rýchlo, že sa dokonca aj mne mihal pred očami a zrazu stromček rozsvietil tisíckami maličkých svetielok.

„Čo, ako.... Odkiaľ?“ – jachtala som užasnuto.

„Spomenul som si, že práve tu sme jedno celé desaťročie trávili Vianoce. A niečo tu po nich zostalo.“ – spokojný sám so sebou ma objal rukou okolo pliec a žiarivo sa usmieval. Až pri bližšom pohľade som si všimla, že na strome pribudlo mnoho ozdôb. Gule, mašle, anjelici... aká irónia. Musela som sa aj ja spokojne usmiať, strom bol nádherný.

Edward za zrazu otočil a veselým tónom zareval smerom k domu:

„Leo, Awe rodičia vám chcú niečo ukázať. Švihnite si, prckovia!“

Všetci Cullenovci vrátane dvoch anjelsky nádherných detí prileteli rýchlejšie, akoby som stačila žmurknúť a rovnako užasnuto ako ja pred chvíľou zastali pred tou žiariacou nádherou.

„Wauuuu....“, vyletelo z Leových úst, „to ste urobili vy dvaja?“, strieľal po nás prekvapený pohľad.

„No, nemáš šikovných rodičov?“ – škeril sa na neho späť Edward a spiklenecky na mňa žmurkol. Opätovala som mu jemný úsmev. Musel byť skvelý otec. Dúfam, že ja budem taká dobrá matka.

„Veselé Vianoce všetkým!“ – zvolala som natešene a odpoveďou mi bolo veselé burácanie. Arwen sa nečakane ocitla pri mne a chytila ma za ruku. Okamžite som prestala dýchať a čo najláskavejšie sa na ňu usmiala. Bola krásna.

Mama je pekná, že Leo?, počula som zrazu jej myšlienku a prekvapene pozrela na Edwarda. Videl, že som ju počula a udivene zdvihol jedno obočie. A robí tie najväčšie vianočné stromčeky na svete! WAU!, znela Leova odpoveď. Naše deti sa rozprávali myšlienkami a ja som ich oboch počula!

„Dúfal som, že ich budeš počuť aj ty,“, usmieval sa na mňa spokojne môj muž, „očividne sme jediní ľudia na svete, ktorí môžu vnímať ich prepojenie. Počul som ich už v tvojom bruchu.“ Zamrkala som a neveriacky sa na svoje deti pozrela. Jasné, že nás počuješ, veď si naša mama!

Povedal mi myšlienkou Leo a mne sa na tvári rozlial dojatý úsmev.

„No, rodina, nerád vás ruším,“ , zhúkol Emmet, „ale niečo tu k tejto vianočnej atmosfére ešte chýba!“

Na naše nepochopené pohľady som smiechom odpovedal: „Predsa vianočná večera!“ a rozbehol sa s Rosalie v ruke smerom k lesu.

Práve začínalo svitať,  prvé lúče z nás urobili trblietajúce sa bytosti žiariace stovkami malých diamantov a všetky tieto nadpozemské bytosti sa rozbehli so sviatočnou náladou za Emmetom. Po tom, čo ma Edward vzal s Awe za ruku, sme sa za nimi vybrali aj my.

Na tú najzvláštnejšiu vianočnú večeru, ako som kedy zažila.