Následky
Autorka: Fine
7.kapitola
Asi si neuvedomoval, ako silno ma objíma, ale nechcela som ho zastaviť.
Nasávala som vôňu jeho nahého tela a čakala, kým ma pustí. Trochu som si
vedela predstaviť, čo prežíval, hoci prázdnota v hrudi, keď ma opustil
už bola uzdravená a zahalená matnými ľudskými spomienkami, nebola
zabudnuteľná. Ale ak by sme sa k sebe nevrátili po ďalšie roky... Zrejme
by zo mňa bola ľudská troska opätovne zachraňovaná Jacobom, alebo by som
bola nezachránená troska. Bez Edwarda to nebol život, len prežívanie.
Pustil ma so smutným úsmevom a viedol ďalej po nádhernej lúke. Neviem,
prečo išiel tak pomaly, veď mohol priam letieť. Každý takýto pomalý krok
ma stál neuveriteľné premáhanie.
V diaľke sa začal rysovať veľký presklenný dom a pred ním známe postavy.
Jedna malá postava sa otočila smerom k nám a i na kilometre som mohla
vidieť jej žiarivý úsmev. Edward ma pustil, rozbehla som sa smerom k nej
a o sekundu sme si už skákali v náručí.
„Bella, zlatko, konečne! Konečne!“ – vrieskala Alice takým vysokým
hlasom, že mi to trhalo uši, ale vedela som to pochopiť. Tešila som sa
spolu s ňou, hoci v mojom vnímaní som ju videla pred pár dňami na našej
svadbe. O chvíľku už boli pri mne aj ostatní, nadšene ma objímali,
bozkávali a potľapkávali po pleci a ja som im úsmevy vracala. Ak by mi
Edward netvrdil, že ubehli roky, nemala by som šancu všimnúť si rozdiel.
Všetci boli stále nadpozemsky krásni a mladí. Zazrela som jeho nádherný
šťastný úsmev, keď ma Emmet drvil v náručí a zazrela som ho znovu, keď
sa pre niečo zohol. Vtedy všetci stíchli a otvorili mi cestu k môjmu
mužovi. Na rukách mal malé dievčatko. Nepochybne našu dcéru. Mala krásne
hnedé vlásky a oči farby nočnej oblohy, inak by som povedala, že hľadím
do svojich vlastných očí. Bola celkom ako ja. Tak ako sa Leonard podobal
na Edwarda, bola Arwen ako moja kópia. Opatrne som k nej pristupovala
a radšej sa nenadýchla. Osobných strážcov v prípade, že by som na ňu
skočila som mala vtedy viac než dosť. Pri každom mojom kroku sa ku mne
viac a viac napäto nakláňali.
„To nebude treba. Potom vám to vysvetlím.“ – povedal im Edward so
spikleneckým pohľadom a všetci sa trochu uvoľnili.
Zastavila som meter od tej nádhernej dvojky a naozaj som sa bála. Čo
ak ma neprijme?
Awe sa mňa však nečakane žiarivo usmiala a natiahla ku mne ruky. Skôr,
ako Edward stihol zaváhať, či ktokoľvek vrátane mňa zareagovať, ocitla
sa mi na rukách a hladila ma ručičkami po tvári. V šoku som zalapala po
dychu a do nosa mi okamžite udrela jej nádherná kvetinová vôňa. Pevne
som zovrela pery a celá stuhla, ale šialenému horúcemu smädu šíriacemu
sa mi po celom tele som už nezabránila. Bleskovo som ju podala
Jasperovi, ktorý stál najbližšie, otočila sa a bežala ukrutnou
rýchlosťou späť na jediné miesto, ktoré mi bolo v tom momente blízke.
Stromy sa mi mihali okolo tváre, vietor mi zamotával vlasy a len tak-tak
som sa vyhla dvom vyplašeným zvieratám, ale upokojovalo ma to. Smäd
pomaly ustával a kým som dobehla k nášmu domu na pláži zostala po ňom
len pálivá spomienka. Tá sa už dala zniesť.
Hodila som sa na piesok a mala som chuť plakať. Sakra, čo môžu robiť
zúfalí a nešťastní upíry ? Toto je ten najhorší trest za večnosť! Skôr,
ako som sa stihla nadýchnuť, aby som vydala zo seba zúfalý rev, objali
ma zozadu známe ruky. Hneď som sa otočila, pritisla Edwardovi tvár na
nahú hruď a oblapila ho.
„Toto asi nezvládnem..“ – vyšlo zo mňa trhavo.
On ma však len jemne pobozkal do vlasov a hladil po nich.
Všetky problémy sa pod jeho nežnosťou pomaly rozplývali a ja som
začínala vnímať fakt, že som s mojím nádherným Edwardom sama na večernej
pláži. Bolesť ustupovala...
