Následky

Autorka: Fine

6.kapitola

Viedol som ju za ruku smerom, akým sa pred chvíľou vybral náš syn. Snažil som sa ísť čo najpomalšie, aby si zvykala na ľudskú chôdzu. Ani si neuvedomovala, ako rýchlo sa pohybuje. Vlastne som sa stále spamätával zo šoku, že nie je šialená smädom, že dokáže pokojne uvažovať, že dokáže vedľa mňa ticho kráčať... Vlastne, spamätával som sa z viacerých šokov. Že na mňa pozerá, že ma drží za ruku, že je tu. So mnou.

Prežil som len pár hodín v domnienke, že som ju zabil, ale boli to tisíckrát horšie muky ako Janin úsmev, alebo premena v upíra. Bola to prázdnota. Stále mám ten moment živo pred očami. Rosalie a Emmet nado mnou stáli ako strážne psy, ale ja som nemal ani len silu sa postaviť, hoci spôsobov, ako sa odpraviť zo sveta som už mal premyslených stovky. To bolo jediné, nad čím som dokázal rozmýšľať, nič iné som si ani nezaslúžil. Pamätám si na tú jednoduchú myseľ, ktorú som vtedy mal. Samovražda. Upíria samovražda. Každá sekunda bol pre mňa šialeným utrpením, každý vlastný nádych mi pripomenul, že Bella sa už nikdy nenadýchne a Rosaliine oči mi nikdy tak nepripomínali Belline. Bol som taký prázdny. Posledné zvyšky mojej duše zmizli, akýkoľvek zmysel žiť... akoby nikdy neexistoval. Carlise prišiel práve vtedy, keď som sa už začínal skúšať modliť, aby som jednoducho zomrel. Sadol si predo mňa s tým šťastným úsmevom na tvári a ja som sa na neho vrhol. Nechápal som, akým právom sa môže usmievať. Moje strážne psy ma hneď zdrapili, ale veľa práce so mnou nemali. Nezabudnem, ako Emmet vtedy poznamenal, že som slabý, ako človek. Ha... veď človek to má so smrťou také jednoduché!

Keď mi Carlise oznámil, že Bella žije a je tehotná trvalo mi pekných pár minút, kým som to pochopil. Vyrútil som sa za ňou takou rýchlosťou, že Emmet ani nestihol zareagovať. Jej srdce naozaj tichučko bilo a mala už bruško. Všetko išlo tak rýchlo... Bol som pri nej celé ďalšie dva týždne, počúval ako pribúda tlkot ďalšieho srdca a potom s úžasom, i ďalšieho. Počúval som, ako jej v bruchu rastú a počul som aj Leovu prvú myšlienku a Arweninu odpoveď. Počúval som a videl, ako ju lámu zvnútra, ako jej pijú krv... Našťastie Esme zišlo na um dávať je transfúziu.

Na deň pôrodu však nie je možné zabudnúť nijako, tieto spomienky nemôžu nikdy zblednúť. Naše deti boli také veľké, že Belle zlomili panvu a ona vydala prvý zvuk po toľkých dňoch. Carlise konal rýchlo, bleskovo urobil cisársky rez a vybral ich, najprv Awe a potom Lea. Bella bola samá krv, ale vtedy som bol už zo závislosti od nej úplne vyliečený, myslel som len na to, aby sa začala meniť. Ona však zostávala nehybná, s jemnučkým tepom, krásna a bledá ako princezná.

Asi mesiac som naše deti ani nevnímal, akoby sa ani nikdy nenarodili. Držal som Bellu za ruku ako socha a čakal na hocičo. Až kým sa za mnou neobjavila Alice s Leom a Awe v náručí. Až keď som videl Belline nádherné oči na Arweninej tváričke, vtedy som sa zobudil. Vtedy som pochopil, že teraz musím žiť...

Bella kráčala po lúke a nemohla ani len tušiť, aké čierne myšlienky ma obchádzajú. Nemohla tušiť, aký mi je vzácny jej dotyk, jej úsmev, jej hlas... Chcel som ju chytiť a po veky nepustiť z náručia.

„Edward, au!“ – s pobavením si vytiahla ruku z mojej a chytila prsty.

„Prepáč, neuvedomil som si... stále mám pocit, že mi znovu zaspíš“ – povedal som jej úsmevom.

„Nemám to v úmysle najbližšiu večnosť“ – smiala sa a ja som cítil, akoby moje telo malo pri jej úsmeve plakať od radosti. Asi to videla, pretože zastala a chytila mi tvár do dlaní svojimi krehkými a teraz už i silnými rukami.

„Edward, zrejme nikdy nepochopím, čo si prežíval, kým som tu nebola, ale ďakujem, že si na mňa čakal. Že sa staráš o naše deti. Že ma stále tak miluješ...“ – šeptala centimeter od mojich pier.

„Ach, Bella....“ – zamrmlal som a tuho ju zovrel v náručí. Vždy som na teba čakal.