Následky

Autorka: Fine

5.kapitola

„Wau...“, nedokázala som si ich ani predstaviť. Veď ja mám len 18, teraz som sa vydala, aj to asi dosť unáhlene a po svadobnej noci sa zobudím o 4 roky neskôr ako upír a mám dve deti. Toto bolo ešte väčšie šialenstvo, ako celý neuveriteľný príbeh o existencii upírov a vlkolakov. Čo všetko sa za ten čas zmenilo? Čo si myslia Charlie a Reneé? Jacob? A moje deti, vedia vôbec, že majú matku? Budem ich mať vôbec rada?

Edward na mňa uprene hľadel držiac ma za plecia akoby čakal, že sa zrútim. Ale to som nemohla. Ak by som bola človek, zrejme by som sa už triasla zo šoku na zemi v jeho náručí, ale teraz moje telo nebolo schopné takej reakcie. A ja som ju chcela. Je to zvláštne, keď sa telo nenechá unášať citmi. Uvedomila som si, aké to muselo byť strašné pre Edwarda, keď mohol len ležať s mojím akoby mŕtvym telom v lese a nemôcť ani len plakať.

„Edward, musím ich vidieť! Musím všetkých vidieť!“

„Láska, myslím, že to je to najhoršie, čo by si mohla práve teraz urobiť.“

„A to už prečo?“ – to nemám právo?

„Bella, si novorodený upír, keď otvorím okno a ty zacítiš pachy zvierat skočíš po nich pološialená. A naša dcéra je napoly človek, má ľudskú krv. Práve teraz pre teba najväčšie lákadlo na svete. Vonia ako ty. Ako si voňala ty...“ – pomaly vysvetľoval a mne v hlave naskakovali tisíce otázok.

„To, to, to.... nevadí Edward, musím všetkých vidieť!“ – trvala som na svojom, ale bol neoblomný.

„Všetci horia nedočkavosťou ťa konečne vidieť s otvorenými očami, drahá, dokonca mám dojem, že Alice Jasper skoro drží , ale... no veď sama usúdiš.“ – s tými slovami preletel k dverám, otvoril ich a rukou predviedol gentlemanské gesto, aby som išla prvá. Stále zo mňa nespúšťal oči, ani nežmurkal. Prechádzajúc okolo neho som si uvedomila, že ani ja nežmurkám. Nepotrebujem to.

Zastala som vo dverách a čakala. Áno, ucítila som tisíce nových vôní, zvieratá a zbehli sa mi slinky, ale nemala som nutkavú potrebu sa za nimi rozbehnúť. S víťazoslávnym úsmevom som sa chcela otočiť na Edwarda, keď mi do nosa udrel neprekonateľne lákavý pach a intuitívne som sa za ním obrátila.

„Tak choď, Bella!“ – povzbudil ma a viac mi ani nebolo treba. Rozbehla som sa a Edward za mnou, ale zaostával. Bežala som rýchlo a napriek tomu bolo okolo mňa všetko pomalé. Do tváre sa mi dostával úsmev, už mi bolo jasné, čo na behu tak miloval. Kdeže jazda na motorke ?! Toto nemalo chybu! Vôňa ma viedla neomylne a stále intenzívnejšie, až som ju uvidela. Puma povaľujúca sa na konári. Bez rozmýšľania som na ňu vyskočila do výšky desiatich metrov a hodila sa jej na krk. Smäd v mojom hrdle bol príliš silný na to, aby mi to stihlo prísť divné, odporné alebo strašné. Bolo to prirodzené. Zviera sa pokúšalo brániť, ale nemalo šancu, pazúry boli pre mňa ako pohladenie a nejakú silu vzpierajúcu sa mi som ani nezaregistrovala. Zahryzla som do nej a vychutnávajúc si jej krv smäd trochu ustával. Keď som skončila, spokojne som si utrela ústa. Zdvihla som zrak a uvedomila si, že Edward sedí pár metrov oproti a uprene na mňa pozerá s úsmevom na tvári.

„Čo?“ – jeho myšlienky ma teraz enormne zaujímali.

„Vieš... toto bolo a je to najzaujímavejšie, čo za mojich 110 rokov videl“ – šepkal užasnuto.

„Hej, to si viem predstaviť.“

„Nie, nie, to si teda nevieš predstaviť...“, dychčal, „ najprv som bojoval so šialeným pokušením ochrániť ťa, ale to si ty teda nepotrebovala. Na to si budem nejakú dobu zvykať...“

„A teraz?“ – zjavne reč nedokončil, ale pridlho sa odmlčal.

„Teraz Bella... bojujem so šialeným pokušením na teba skočiť.“

Na môj nepochopený výraz mi odpovedal otázkou: „Uvedomila si si ty vôbec, čo máš... čo si mala oblečené?“

Sklopila som zrak a chcela som za začervenať. Mala som voľné červené tričko, pôvodne zrejme pekne kopírujúce pás a padnúce na plecia s netopierími rukávmi a úzke capri rifle. Alice. Teraz som mala tričko dodriapané a roztrhané na tých najdelikátnejších miestach, z riflí zostali takmer kraťase a keďže som nemala podprsenku, bolo mi vidieť od pása nahor takmer všetko. Okamžite som sa zakryla rukami.

„Nie..“ – vzdychol Edward a v okamihu bol pri mne. Jemne mi odtiahol ruky a pohladil ma po obnaženom tele.

„Nevieš si to ani predstaviť, Bella...“, šeptal bozkávajúc mi prsia, „naša svadobná noc bola taká nádherná a potom som sa cítil, akoby som nemohol jesť zo záhrady tých najchutnejších jabĺk, hoci mám okolo seba stovky ovocných stromov...“

Nevnímala som, čo rozprával, prstami som mu vošla do vlasov držala tvár presne tam, kde ma to, čo robil, opantávalo. Druhá ruka mi nechtiac spočinula na mŕtvej pume a razom som bola pri zmysloch.

„Edward, prestaň... tu nie. Teraz nie. Takto nie.“- vydýchla som.

Pološialený sa odtiahol od môjho krku a pár sekúnd na mňa neprítomne pozeral, ale potom chápavo prikývol a sám mi stiahol látku na roztrhaných miestach.

„Mala by si sa ísť prezliecť.“- usmial sa lišiacky neodtŕhajúc zrak od mojich vykukujúcich bradaviek.

„Budem tam prvá!.“- vyzvala som ho.

„Ha, len keď Ti dám náskok!“

„Nechaj si ho.“ – šepla som mu a už bežala vpred. Ale kdeže, nestačil na mňa. Obaja sme sa bláznivo smiali prepletajúc sa medzi stromy, pričom som nám poriadne predĺžila trasu behom okolo celého ostrova. Objavovala som nové schopnosti, skákanie, lezenie po stromoch, či hádzanie storočných skál, všetko to bolo ľahké a prirodzené. A neuveriteľná zábava. Bežali sme cez lúku keď som zacítila neobyčajný pach. Nie zvierací. Ľudský? Takto vonia človek? V nose ma pošteklilo a sliny za mi zbiehali v krku, tak som radšej spomalila, aby ma Edward dobehol, nech neurobím nejakú hlúposť. Pribehol so svojím tričkom v rukách. Bleskovo som si ho prezliekla.

„Čo sa stalo, keď si zastavila?“ – zvedavo si ma prezeral.

„Ty to necítiš? Vo vzduchu je niečo...“ – obzerala som sa za tým pachom, ale napriek skvelému zraku som nič nevidela.

„Ty si to cítila a spomalila si? Prečo si spomalila?“ – vyzeral úplne zmätený.

„Predsa, aby si ma mohol v niečom neuváženom zastaviť.“ – nerozumela som mu. A už vôbec som nerozumela tomu, keď si potom z nervozity prehrabol vlasy a vyjavene na mňa civel.

„Vieš láska, každý novorodený upír by bol práve teraz šialený smädom a rozhodne by nedokázal zastaviť, nedokázal by rozmýšľať tak, aby zastavil...“

„Myslím, že sa dokážem ovládať, Edward. Nebudem predsa jesť ľudí.“ – pobavene som rozhodila rukami a čakala, kým to pochopí. Ďalej na mňa nechápajúc civel, avšak zrazu sa mu pohľad upriamil na niečo za mnou. Chcela som sa pozrieť, čo vidí, ale Edward ma pevne uchopil za ramená.

„Musíš sa ovládať, musíš... Sľubuješ?“ – spýtal sa ma s hlasom plným obáv, aký som ešte nepočula. Pomaly som prikývla, aby videl, že to myslím vážne a obrátila sa.

Po lúke k nám bežal malý chlapec so zlatohnedými vlasmi a jamkami na lícach. Mohol mať tak päť – šesť rokov. Usmievajúc sa vystieral ruky a ja som ucítila, ako sa Edward pri mojom boku pohol smerom k nemu. Chlapec zrýchlil, Edward tiež a razom ho mal v náručí. Skôr než stihol čokoľvek povedať, pochopila som, kto ten chlapec je.

„Ocko, ocko! Ja už to viem, už to viem!“ – kričal hlasom plným zvončekov a tleskol rukami. Po tom tlesku sa ozval rachot a strom na konci lúky sa odtrhol od koreňov, preletel cez celú luku, a pristál v Edwardovej napriamenej ruke. Pustil ho na zem a uchopil chlapca za tvár.

„Leo, teším za z toho, ale pamätáš sa, čo som ti hovoril?“

„Áno, ocko. Aby som sa pozrel okolo seba predtým , než to spravím.“ – chlapec kajúcne sklonil hlavu.

„Výborne a prečo to máš urobiť?“ – pýtal sa ho Edward presne takým tónom, aký mala Reneé, keď sa ma pokúšala vychovávať.

„Aby som nemohol nikomu ublížiť. Ako napríklad tej pani. Tej som mohol ublížiť. Prepáč, ocko.“ – šeptal chlapec.

Neveriacky som k nim pristupovala a Edward si  chlapca silnejšie privinul. Aby ho predo mnou chránil?

„Leo, ty vieš, kto je to. Pozri sa, chlapče.“- vyzval malého Edward a ten sa na mňa zadíval. Oči sa mu odrazu rozšírili od prekvapenia a radosti.

„Mama?!“, zvýskol na Edwarda, aby si myšlienky utvrdil, „mama už zobudila?!“ Jeho otec prikývol a nádherne sa na mňa usmial.

Podišla som až k nim. Už ma nelákala chlapcova vôňa. Bol upír. Upír nežerie upíra, no nie?

Natiahol ku mne rúčku, aby sa mi dotkol tváre. Mal krásne hnedé oči, presne ako Edward. Aj vlasy mal po ňom. V bledej tvári sa zračila zaujímavá uvedomelosť na svoj vek. A koľko má vlastne rokov? Na štyri nevyzeral a ani sa nesprával.

Ruka mu náhle ovisla a vyletel z Edwardovho náručia. Smejúc sa zakričal „To musím ísť povedať Arwen!“ a bežal po lúke smerom od nás.

„Ach, Edward!“ – porazene som klesla do trávy. Toto bolo na mňa akosi priveľa.

„Musí si na teba zvyknúť. Celý jeho doterajší život si bola ako spiaca princezná.“ – povzbudzujúco sa mňa usmial, ale to ma len viac zdeprimovalo.

„Ako sa vlastne volá? Ako sa volajú naše deti, Edward?“ – povedala som tak ticho, že to mohol počuť len on.

„Chlapec je Leonard Carlisle a dcérka Arwen Reneé. Priezvisko sme si museli zmeniť na Woight, aby nás...“, zaváhal, “aby nás Charlie nenašiel. Keby malo každé mesto takého horlivého náčelníka polície, akým je tvoj otec, na svete by nebolo ani len kleptomanov“ – neveselo sa usmial.

„Muž môj...“- oslovila som ho tak zámerne, aby som si na to zvykla, „...povedz mi všetko. Všetko, čo som...prespala. Všetko, čo ešte neviem.“

Nato za zdvihol zo zeme a naťahujúc ku mne ruku povedal: „ Bude lepšie, keď ti to ukážem.“