Následky

Autorka: Fine

4.kapitola

Prvé, čo som počula, boli veľmi zvláštne zvuky, podobné vrčaniu a silný vietor, ktorý som však na sebe necítila. Asi som dlho spala. Otvorila som oči... ale aj ďalej to musel byť len sen. Izba bola farebnejšia, ostrejšia, neprirodzená. Prudko som sa posadila, avšak to bolo až príliš rýchlo. Divné, ja stále snívam. Všetko vyzeralo inak, posteľ bola uprataná, akoby ma na ňu práve niekto položil, rolety boli stiahnuté a celá izba, bola akási tmavá. Môj batoh už na zemi neležal a čo bolo najdôležitejšie, Edward nikde nebol. Chcela som roztiahnuť rolety, ale hneď ako si na to pomyslela, už som stála pri oknách. Je toto sen ? Musí byť. Práve som sa chcela dotknúť sa šnúrky na rolete, ale v tej chvíli mi zovrelo hruď neskutočnou silou. Nie, toto nie je sen ! Bolesť v nich nebýva taká reálna. Chytila som sa za srdce a v šoku z trhavej bolesti klesla k zemi. Bilo ako splašené, ruka sa mi nadvihovala a klesala pri jeho sile. Napadlo mi, že musím mať infarkt.

„Edward!“- zrevala som z celej sily, čo ma vzápätí zamrzelo, lebo ma to stálo ďalšiu ranu do hrude. Škrtiaca sila mi začínala zabraňovať dýchať a moje telo sa zrazu zvíjalo v kŕčoch. Chytila som sa nohy postele, ale odtrhla som ju a na môj úľak celá z rachotom padla. Už som sa naozaj nemohla nadýchnuť a strašne to bolelo, akoby mi niekto priamo v hrudi stláčal srdce. Určite umriem.

„Edward“- vydala som zo seba len sykot a potom som sa už nemohla nadýchnuť. Moje srdce vynechalo úder a to ma načisto zložilo na podlahu. Padla som na chrbát a pred mojím zahmleným zrakom sa zjavila známa postava. Edward, Edward, so zlatým očami ale s výrazom v tvári, aký som ešte nevidela. Chcela som zašepkať „pomôž“, ale už to nešlo, srdce sa mi zastavilo. Ešte som zacítila, ako ma Edwardove pevne priklincovali k zemi a potom sa môj svet pohltil do tmy.

Svetlo. Cítila som ho na viečkach. Bolesť bola preč, nič som necítila. Ale áno, jeho ruky stále na mojich pleciach. Otvorila som oči a vydýchla som. Akoby zbytočne, zvláštne. Opäť som ležala na posteli, takže to musel byť sen.

„Ach, sníval sa mi taký zvláštny sen...“ – začala som, konečne som zaostrila a našla jeho tvár. Jeho tvár a tisíc ďalších vecí. Videla som všetko, čiastočky svetla, vzduch, jeho vlasy, každý ich detail, jeho oči, nielen zlaté, ale nádherne detailné, jeho tvár... Nič krajšie na svete určite neexistuje. Čo som bola doteraz slepá ?

„Och, ja stále snívam“- vykoktala som a zrazu som si uvedomila, že nesnívam, pre výraz jeho tváre. Oči mal dokorán rozšírené, tmavofialové kruhy pod očami, hoci zlaté zreničky, neuveriteľnú bolesť v mimike a ústa v tvare zdesenia kombinovaného s výrazom človeka, ktorý nemôže uveriť tomu, čo vidí.

„Čo sa stalo?“ – dožadovala som sa okamžitej odpovede. Ale on sa ani nehol, bol absolútne zmeravený. Chcela som ním zatriasť a na moje prekvapenie sa mi to podarilo. Nebol tvrdý ako skala, nebol ľadový, nebol taký bledý, ako vždy. Prešla som mu rukou po líci a potom som priložila aj druhú. S palcami priloženými na jeho záhadne teplých perách ma začal vážne znervózňovať.

„Edward, čo sa stalo ? Tak už to vysyp !“ – môj hlas znel akosi inak, ako... ako zvončeky. Niečo tu seriózne nehralo.

„Bella... !“ – vydýchol a hlas sa mu pri tom slove dvakrát zlomil – „ty... ty... si tu... „

„A kde by som mala byť? Jasné, že som pri Tebe.“ – keď som dopovedala tú vetu, odprisahala by som, že ak by mohol plakať, teraz by plakal. Zdesene som od neho odtiahla ruky, ale on ma za ne hneď zase chytil. Fakt ich mal teplé.

„Ty si nič nepamätáš ?“

„Zo včerajšej noci si pamätám každý detail“ – čakala som, že sa zapýrim, ale nestalo sa.

„Čo sme robili včerajšiu noc ?“ – ani nedýchal a vpíjal sa mi do očí.

„No... my... sme mali svadobnú noc, nie ?“ – čo sa ma to pýta ?

Pohľad mu zamrzol a vzápätí mi pritlačil pery na ruky. Jeho mäkké, teplé pery...

„Edward, ty máš teplé pery a ruky...“ – nechápavo som vydýchla.

„Láska...“ – začal som zjavnými problémami dokončiť vetu- „ od tej noci, ktorú si pamätáš ubehli štyri roky.“

„Čo?“ – toto sa mi musí stále celé snívať... V spomienkach sa mi začalo čosi zjavovať...les... Edward obklopený mŕtvolami...jeho zuby na mojom krku... Nevediac, či je to bol sen som sa rýchlo dotkla krku.

„Ach...“ – vyšlo zo mňa, keď som zacítila uhryznutie.

„Pamätáš si ?“ – spýtal sa ma so zničeným hlasom.

„Ty... ty si ma uhryzol ? Prečo? Edward, čo sa dopekla stalo? – do môjho tónu sa už dostala panika a v afekte som vyskočila z postele rýchlejšie, ako som čakala. Cúvla som k stene a práve vtedy, keď som čakala svoj zrýchlený dych, som si uvedomila, že nedýcham. Nedýcham a moje srdce...netlčie...

Edward sa pomaly postavil z postele a prišiel ku mne. Zastal meter odo mňa, akoby sa ma bál dotknúť a uprene mi hladiac do očí začal vysvetľovať.

„V tú noc, keď sme sa milovali...“ – preglgol- „ ...som potreboval ísť loviť. Vymklo sa mi to spod kontroly, tvoja krv nikdy nevoňala tak sladko ako v tú noc a ja som to chcel nejako...zajesť... Neovládajúc sa som pozabíjal stovky zvierat...“- čakal na moju reakciu, na tvári som však mala len výraz očakávajúci ďalšie vysvetlenie.

„Bol som v strede jednej lúky, keď som zacítil blížiacich sa ďalších upírov a uvedomil som si, čo sa deje. Boli to Arovi poslovia. Reagovali veľmi rýchlo, keď sa dopočuli o našej svadbe a chceli vedieť, či som ťa už premenil. Našli však teba nevinne spiacu nahú v posteli a kopy nebohých tiel...“ – pri tejto spomienke ho zatriaslo.

„Pokračuj.“ – vyzvala som ho a pristúpila k nemu. Pri mojom dotyku sa zachvel a pobozkal mi dlaň. Nechcelo sa mu pokračovať, ale musel.

„Bol som mimo kontroly a to ohrozovalo všetkých. Podarilo sa mi narušiť biocyklus  tej krajiny, vyvraždil som všetky zvieratá. To nemohlo zostať bez povšimnutia. Mal som Ťa ihneď premeniť, to som však odmietol. V tom stave, v akom som bol som mal dojem, že by som Ťa zabil. Poslovia sa chceli vybrať za Tebou a zabiť Ťa, aby sa všetko vrátilo do normálu. Bojoval som s nimi, ale prehral som. Nechali ma na lúke, dobitého a neschopného ďalej ťa brániť. Išli za Tebou a ja som sa nedokázal ani pohnúť. A zrazu... si tam bola. Za mnou, na konci tej lúky...“ – vydýchol a objal ma. Nekontroloval sa a ja som cítila, že ani nemusel, bola som silná. Bola som upír.

„Ja... ja som... ?“ – chcela som si utvrdiť myšlienky.

Prikývol a pomaly pokračoval.

„Nemal som na výber, buď ťa zabijú oni, ale sa ťa pokúsim premeniť. Tak, som... ťa uhryzol. A ty... ty si...“ – tvárou mu prebehol výraz srdce trhajúcej bolesti, keď si na to spomenul – „si sa nepreberala...“

Nechápala som. Tak čo sa stalo?

„Dlho som si myslel, že som ťa zabil. Arovi poslovia ma našli s tebou v náručí na lúke a tiež usúdili, že si mŕtva. S pocitom, že splnili svoju úlohu odišli odovzdať Arovi noviny a ja som s tebou v mojich rukách zostal na lúke v agónii dva dni, kým ma nenašla Alice s Jasperom. Dostali ma odtiaľ a Teba odniesli sem. Vtedy som nebol schopný ničoho, len myšlienok na smrť, takže ma Emmett s Rosalie strážili...“,jemne sa pousmial,:„...a potom...prišiel Carlise s tou neuveriteľnou správou. Nemohla si sa premeniť, tvoje telo proces zmeny zastavil a zostal vo vegetatívnom stave, pretože si bola tehotná.“ – prestal s rozprávaním aby videl môj šok. Dočkal sa ho.

„Čo ? Ja... tehotná ???“ – prečo som si, sakra, nič nepamätala ?!

„Áno, láska. Bola si tehotná a žila si. Tvoje tehotenstvo trvalo len dva týždne.“

Aha, takže nemám dieťa, pomyslela som si a smútok sa mi musel odraziť na očiach.

„Nie, nie.. tak to nie je. Máme...“ – hovoril rýchlo a prerývane – „...Carlisle Ti urobil cisársky rez, pretože všetko bolo veľmi urýchlené a teba to naozaj zabíjalo. Vtedy som dúfal, že sa začneš meniť, ale nestalo sa tak. Nestalo sa vôbec nič. Len si tu ležala, bez dychu, so slabým tepom... Ležala si tu roky a ja som bol pri Tebe každý deň, koľko sa len dalo. Celá naša rodina sa musela stratiť pred svetom, pretože nebolo vysvetlenie preto, čo s tebou je. Zmizli sme sem, postavili sme si tu ďalší dom, pretože som sa od Teba odmietol pohnúť a nebolo lepšie miesto, kde by si mohla byť. Až keď... keď Alice zrazu uvidela tvoje rozhodnutie odostrieť rolety... Nedokážeš si ani predstaviť, čo som vtedy cítil. Bežiac za tebou som ťa začul povedať moje meno...“- tuho mi zovrel prsty a oči sa mu skoro ligotali slzami. To, čo mi rozprával, bolo neuveriteľné. A skladačka do seba zapadala.

„Prišiel som sem, a ty si ležala na zemi. S tlčúcim srdcom! Menila si sa, konečne sa tvoje telo zregenerovalo, práve vtedy, keď som už tomu neveril! Ležala si na zemi a pozerala si sa na mňa. Bol to najkrajší okamih môjho života! Ubehli tri dni odvety, kým som ťa vyložil znovu na posteľ a už sa od teba nepohol čakajúc na tento moment. Ubehlo 1462 dní od našej svadobnej noci, Bella...“

Dokončil svoje neuveriteľné rozprávanie a ja som len tupo civela. V hlave som mala milión otázok ale aj odpovedí. Už som rozumela mojim zmeneným zmyslom, jeho výrazu, rozumela som všetkému aj keď to bolo celé neskutočné. Čakal na moju reakciu a ja som sa mu vrhla do náručia. Z hrdla mu vychádzali trhavé zvuky, ako keby plakal a objímal ma tak pevne, až som to skoro cítila. Pritiahla som si rukami jeho tvár a Edward dychtivo naše pery spojil v nežnom bozku. Naše ústa sa pohybovali v krásnej súhre, rukou ma hladil po tvári a druhou ma držal, akoby som mu mala niekam ujsť. Zrazu sa odo mňa odtiahol, usmial sa tým svojím neuveriteľným úsmevom a sklonil sa, aby ma znovu pobozkal. Nikdy však takto. Jazyk mi vsunul do úst, bez akýchkoľvek zábran, či obmedzení, mi ním krúžil po podnebí, ďasnách a po perách, oboma rukami mi chytil hlavu a dal do toho bozku takú vášeň, že som dokázala len slastne vzdychať a oplácať mu ho. Zvíjali sme sa okolo seba tak, že svet okolo prestal existovať a trvalo hodnú chvíľu, kým sme sa od seba odtrhli.

„Wau...“- vydýchla som...

„A tým si to ani zďaleka nevystihla...“ – dychtivo zašepkal centimeter do mojej tváre.

Stále ho objímajúc ma pálila na perách jedna otázka a zároveň zvláštny pocit smädu v hrdle. Nadýchla som sa a pozrela sa mu do očí, ale on tú otázku očividne už očakával.

„Edward... my? My máme dieťa? Žije?“ – vyšlo zo mňa bez dychu.

Nádherne sa usmial a s pocitom pýchy, akú som u neho ešte nevidela, odpovedal: „ Bella, my máme...“, s úsmevom prehltol a pevnejšie ma chytil, akoby som po tom, čo mi povie, mohla odpadnúť, „my máme dve, dve zdravé krásne deti. Dvojičatá, chlapca a dievčatko...“

Predposledná kapitola pre Vás, ktorí ju čítate. A propo, čítate ju vôbec? Môžete, prosím, vyjadriť svoj názor na ňu vo fóre? Vaša Fine

S pozdravom, Fine