Následky

Autorka: Fine

3.kapitola

Najprv som si myslel, že to nedokážem, ale ona tam stále stála a nebola šanca ju dotiaľ dostať. Nestihla by utiecť a ani by to nemalo zmysel. Nebola iná možnosť. Všetko bolo za, ale ja som stále nebol za.

„Bella..." – začal som ona predo mnou nevedomky cúvla. Cúvla a to ma zabolelo, nikdy som nechcel, aby sa ma bála. Teraz však mala dôvod sa ma báť. Chystal som sa jej ublížiť takým neskutočným spôsobom...

„Bella..." znovu som sa zbytočne nadýchol – „nemám čas Ti všetko vysvetľovať, podstatné je len, či mi veríš."

Zmätene prikývla a ani sa nepohla.

„Chcela si premenu a to sa musí stať práve teraz. Udeje sa kopa zvláštnych vecí, nebudeš rozumieť ničomu a takto som to naozaj nechcel, stále nechcem, ale nedokážem..prepáč...milujem ťa láska..

Bella sa začala triasť, vyzerala, že každú chvíľu padne na zem a ja som vedel, že nemôžem a ani nedokážem ďalej váhať. Nedal som jej čas.

„Prepáč" – šepol som a v momente som bol pri nej, pevne, aby sa mi nepohla som jej chytil telo a hlavu a centimeter od mojich úst sa mi vypínal jej nádherný krk. To bude ťažké.

„Edward" – zdesene sykla a začala sa brániť.

Prepáč láska. Chytil som ju pevnejšie, až ju to zabolelo, ale v tej chvíli ku mne zaviala jej krv a mňa túžba tak ovládla, že som sa tešil, ako jej ublížim viac. Bol to odporný pocit, ale až neskôr. Vtedy to bol pud.

Pootvoril som ústa a zuby už bez váhania zacvakol do krku. Jej krv sa mi začala valiť do úst, Bella kričala a skúšala sa hýbať, ale to som vnímal len matne. Jej krv bola mojím svetom. Chutila neskutočne, ešte lepšie, ako som si pamätal. V tej chvíli bola lepšia ako čokolvek, ako sex s ňou, ako lov... Cítil som, ako sa mi podvoľuje po rukami a nedokázal som sa nabažiť. Chcel som ju celú. Bellu. Moju ženu. Bella... Bella sa smeje, vystupuje z auta a beží ku mne, Bella v tmavej uličke s cudzími chlapmi, Bella hladiac ma na lúke, v Jacobovej perveznej mysli bozkávajúca sa s ním, Bella v svadobnom a očarujúca, nahá a roztúžená, Bella spiaca schúlená ku mne, Bella s dieťaťom na rukách s mojimi očami...

V mysli sa mi priam blyslo a v sekunde som sa od nej odtrhol. Nechal som sa uniesť a tak veľmi... Lapal som po dychu a až vtedy som si uvedomil, ako mi úst kvapká jej krv. Bella!

Oči mala zavreté, akoby spala, taká nežná, položená na mojich studených rukách a bez života s červeným krkom a škaredou ranou od mojich zubov. Nežila. Moja láska teraz nežila. Vedel som, že je to určitá fáza, tak som čakal, kým pominie skôr, akoby som si to uvedomil. Že som ju práve zabil.

Sedel som s ňou v lese, dychtivo na ňu pozeral a čakal na niečo. Na úder jej srdca, na krik, na čokoľvek. Ale nič neprichádzalo. Moja krásna žena zostávala nehybná a začínala chladnúť, jej teplo sa mi doslova strácalo z rúk. Uvedomil som si ten obrovský červený fľak pod jej telom a moje uspokojené hrdlo. Neprehnal som to? Zastavil som sa včas?

„Láska..." – privinul som si ju k sebe čo najjemnejšie a potom tesnejšie. Zmocňovala sa ma absolútna zúfalosť, triasol som ňou a cítil, ako mi telo ovislo spolu s jej. Zlyhal som, sklamal, zabil som ju...

Až príliš silno som si ju ovinul, ale veď už je mŕtva, už je to jedno.... Hojdal som Bellu v náručí a naraz som sa zľakol toho strašného kriku, čo sa mi dral z krku. Nedokázal som prestať, nedokázal som plakať a to bola jediná reakcia, čo moje telo dokázalo v tej chvíli urobiť. Môj zúfalý rev odplašil všetky živé zvery, čo zostali v okolí a svet sčernel. Belline vlasy sa mi jemne dotýkali mojich prstov ovinutými okolo jej pásu a v tom nežnom momente moja myseľ explodovala smútkom.

Ona nie.