Následky

Autorka: Fine

2.kapitola

Zamrzol som silou všetkej vôle len preto, aby utiekla. Ale ona sa nehýbala. Hoci prerývane dýchala a prsty jej trnuli hrôzou hľadela na mňa zo zúženými zreničkami a čakala. Akoby tomu neverila. Akoby neverila, že jej dokážem ublížiť. 
 

„Bella, uteč, hneď!" – zareval som na ňu tak, ako som len dokázal, použijúc pri tom ten najhromovejší a najdesivejší hlas, aký som v sebe našiel.

Ale Bella stála. Možno sa tak zľakla, že sa nemohla ani pohnúť... Hľadal som hocijaké vysvetlenie preto, že tam tak ľahkovážne tŕpla a riskovala život.
 

„Edward, čo sa stalo? Je to moja chyba, urobila som niečo zle?" – oslovila ma tým najláskavejším hlasom, bez známky ľaku, a urobila gesto rukou k mojej tvári.
Pochopil som, že jej musím niečo povedať, inak ju odtiaľto okamžite nedostanem.
 

„Isabella..." – pozrel som jej do hnedých očí, ale okamžite som radšej sklopil zrak – „...neurobila si vôbec nič zlé. Vôbec nič. To ja..."
 

Spýtavo na mňa hľadela a fialové modriny po celom jej tele ma kruto pálili v hrudi. Každú jednu z nich som spôsobil. Modrina na ruke bola krvavá a obrovská, nohy mala posiate hlbokými škrabancami od mojich nechtov. A na jej krku... Na jej krku boli dve jemné dierky, ktoré kožu nepretli. Bol som tak blízko. Ak by som dokázal plakať, určite by som už cítil na svojej tvári slzy, ale bolo to o to horšie, že som to nedokázal. Bella postávala dobitá a doráňaná medzi hromadami mŕtvol s tým nežným výrazom v tvári a túžobnými očami, akoby sa nič nestalo. A ja som si tak veľmi prial, aby sa nič nestalo. Aby sa mi takýto pohľad nikdy nenaskytol. Nič desivejšie som nevidel. Moja vlastná žena, nádherná a jemná, posiata krvavými ranami spôsobenými mojou vlastnou rukou medzi desiatkami zvieracích tiel bez krvi uprostred lesa. 
 

„Čo si spravil? Tak si bol na love... Potreboval si to..." 
 

Vietor sa obrátil smerom od nej a ku mne zaviala jej vôňa. Storočia som sa nenávidel za to, čo prišlo potom...