Následky

Autorka: Fine

1.kapitola

Dej tejto poviedky je pokračovaním Túžby, táto je však oveľa viac Scary. 1. kapitola je z Bellinho pohľadu, neviem, koľko to bude mať kapitol iba nejasnú predstavu o konci.
 

Ak zaregistrujem, že ma čítate, vrhnem sa do dopísania. Príjemné čítanie...

Nevedela som sa dočkať, kedy uvidím Edwardovu tvár. Deň sa ešte len zobúdzal, slnko osvetľovalo svojimi lúčmi celú miestnosť a pohľad mi padol na šatstvo, ktoré som včera tak starostlivo uložila na posteľ. Dnes nebolo na svojom mieste a očami som hľadala ponožky. Po tvári mi prebehol rumenec, keď som si spomenula na to, ak ma v noci Edward presunul na svojich rukách na posteľ tak rýchlo, že sa mi ani nestihol pohnúť vlas a všetko, čo na nej ležalo, odletelo už len jeho prudkým pohybom. Bol taký nedočkavý... 
 

Teraz tu však nebol a až potom, ako som sa zvedavo obzerala po neporiadku v miestnosti, zbadala som dvere na pláž vyvalené a roztrieštené na podlahe. To ma okamžite prebralo. 
 

„Edward" – sykla som mimovoľne a začala náhlivo pobehovať po všetkých miestnostiach. Bolo to čudné. Predsa by neodišiel takto, nenechal by ma v dome na pláži s odtrhnutými dverami... Schmatla som prvé šaty, ktoré trčali z kufra, prebehla si vlasy prstami, aby boli aspoň v nejakom tvare a vybehla von. Piesok ma pošteklil na holých nohách ale našťastie, ešte nebolo tak horúco, aby ma pálil. Kráčala som k lesu. Automaticky, intuitívne... 
 

Neustále som sa obzerala, či ho niekde neuvidím, hoci mi bolo jasné, že on by ma videl skôr. Vošla som do stromov a ich aróma na najprv omráčila. Tak dávno som necítila les, zelené listy a mach pod nohami, fialové kvety roztrúsené po zemi a milióny živočíchov, každý so svojím typickým zvukom. Zrazu som zastala, niečo nebolo v neporiadku. Les bol tichý. Len vánok jemne šúchal s listami, ale inak nebolo počuť ani vtáčika. A vtedy som to zbadala. 
Pred mojimi očami ležala mŕtva puma, vychudnutá, lepšie povedané vysatá. Kúsok z nej už zjavne ochutnalo nejaké zviera a akonáhle ku mne dorazil mŕtvolný pach, žalúdok sa mi obrátil naopak. Rýchlo som sa zvrtla. Bol tu. Lovil tu. 
Kde je? Prečo sa nevrátil?
 

„Edward!" – zakričala som do nemého lesa ale odpoveďou mi bol len let vyplašených vtákov. Kráčala som hlbšie medzi listy, kde už neprenikali slnečné lúče a ja som začínala mať strach, že o niečo zakopnem. Spomalila som a v tom som zaborila nohu do niečoho mäkkého a teplého. Keď som pozrela dolu, moje telo reagovalo okamžite. Mŕtva srna, roztrhaná na franforce a moja noha v jej črevách. V tom momente som vyvrátila včerajšie jedlo. Dalo mi veľa námahy, utrieť si hnilobu z nôh bez toho, aby som sa nedovracala, ale podarilo.

Po ďalších krokoch som zaváhala, nemám sa radšej vrátiť? Jemné, biele šaty sa mi zachytávali o konáre, podchvíľou som zaregistrovala ich trhanie, ale zaumienla som si, že sa aspoň rozhliadnem z blízkeho stromu na miernom kopci obkoleseného stromami. Zadýchaná som sa oň konečne oprela a so sklonenou hlavou lapala po dychu. Stále to ticho... Otvorila som unavené oči a z pľúc mi vyšiel vysoký zvuk, naplnený zdesením a úľavou. Predo mnou sa rozprestierali desiatky tiel zabitých zvierat všetkého druhu, masaker, aký som dúfala, že nikdy neuvidím. Odrazu sa však moje strachom zúžené zreničky roztiahli. Na konci toho masakru, chrbtom ku mne sedel na zemi polonahý Edward. Tvár mal v dlaniach a mne bolo úplne jasné, že ma ignoruje, ale počuje. Spoza mraku vyliezlo slnko a lúčom priamo namiereným naňho ho ožiarilo. Tá scéna bola strašidelne dychvyrážajúca. Telá púm, jeleňov i vtákov bez jedinej kvapky krvi v šere tieňa a Edward, trblietavý, s nádherným vypracovaným telom ako Boh záhuby, Pán života a smrti sediac uprostred, osvetľovaný žiarivým a hrejivým slnkom. 
Nevedela som, ako sa k nemu dostať. Nedokázala som si prestaviť kľučkovanie mojich nahých nôh pomedzi mŕtvoly.
 

„Láska..." – šepla som prosebne smerom k nemu – „poď..."
Pomaly sa postavil a obrátil sa ku mne. Napriek tej hrôze, ktorou scenéria dýchala ma jeho dokonalé telo okamžite rozvášnilo, ale radšej som sa kontrolovane nadýchla. Toto sa naozaj nehodilo.

Edward stál v tej diaľke a skúmavo na mňa hľadel. Zneistela som. Jeho oči ma nevolali svojou nežnosťou, boli divoké. Srdce mi začínalo prudšie tĺcť, teraz však z úplne iného dôvodu ako pred chvíľou. Na pokožke sa mi objavili zimomriavky, hoci som sa snažila samú seba presvedčiť, že je to zbytočné. Jeho sa predsa nemusím báť.
Vietor zosilnel, ale len na ten moment, ako ku mne prebehol, až stál meter o mňa. Moje inštinkty sa nemýli, oči mal farby Ónyxu. Hruď mal doškriabanú, ale bez jedinej kvapky krvi. Uvedomila som si, že na to, ako sa mu rýchlo hoja rany, muselo byť jeho telo ešte pred pár hodinami samý zárez. Mimovoľne som ustúpila o krok dozadu. Ani sa nepohol, len zaťal ruky, až mu zbeleli sánky. Ako môže byť po takomto love ešte smädný? Odpoveď, ktorú som si dala mi nebezpečne zrýchlila dych.

„Bella..." – jeho zamatový hlas bol strašidelne hlboký – „ Bella, uteč!"