Mračna za súmraku

Autorka: Lucia

9. Zlá vízia

Alice:

Nevnímala som, len som v myšlienkach kričala na Edwarda: Naštartuj auto a počkaj nás na parkovisku. Bella má ťažkosti. Stále dokola som to opakovala dúfajúc, že ma počuje.

„Ja...nemám auto.“ Vytrhla ma z neustáleho opakovania Bella. To už som ale počula nervózne túrovanie Edwardovho volva. Ťahala som ju na parkovisko a posadila do auta. Rýchlo k nej domov, jej otec... nedokončila som svoju myšlienku, lebo ma zatlačilo do sedačky. Jej otec je postrelený, neviem prečo som to nevidela skôr, ale je v tom niečo viac. Ten, kto ho postrelil nie je človek. Posielala som ďalšie myšlienky a Edward sa strhol. Neviem kto, alebo čo asi upír. Potichu zavrčal, vybehol z auta, keď sa vrátil na rukách niesol Charlieho.

„Zober Bellu, kľačí v kuchyni...“ prikázal mi. Natlačila som ju do auta a zavolala Carlislemu, veď kto iný by nám viac pomohol.

„Haló Alice?“ ozvalo sa jeho pokojný hlas.

„Carlisle, máme problém, zraneného Charlieho, Bellinho otca. Si v práci?“ Snažila som sa rýchlo vysvetliť situáciu. „Asi je postrelený...“

„Som. Mám prísť k nemu?“ skočil mi do reči.

„Netreba, nie už ho vezieme. Prosím počkaj nás tam.“

„Zaparkujte pred hlavným vchodom, ako je na tom, aj nosidlá?“ chcel podrobne poznať situáciu.

„Je na tom zle, moc zle.“ Pozrela som sa do Belliných zdesených očí. Panebože prečo som ho len viac nesledovala? Ako odpoveď Edward znovu zavrčal, tak aby to jej ľudské uši nepočuli.

Keď sme dorazili do nemocnice, šla som dnu a Carlisleom. Ukľudni ju, ja zatiaľ preskúmam situáciu. Vysvetľovala som v myšlienkach Edwardovi A ďakujem, že si počúval. Iba zavrtel hlavou a dvere sa zavreli.

„Musíme ho operovať.“ Povedal mi Carlisle a zmizol za ďalšími dverami. Vyšla som znovu pred nemocnicu, kde môj brat ešte stále v náručí zvieral Bellu. Nadýchla som sa „Vzali ho na operačku.“ Pomaly som povedala a v tom Bella omdlela. Akoby zaspala, nemohli ju zobudiť, prebrala sa až keď už Charlie ležal na pooperačnom.

„Idem pre Carlisleho.“ Povedala som, keď sa konečne zobudila.

Carlisle sa jej snažil vysvetliť, čo sa deje a zobral ju k otcovi, my sme išli k nemu do kancelárie.

Edward si sadol na kožený gauč a hlavu položil do dlaní, ja som ostala stáť v strede miestnosti.

„Ako si to myslela...upír? Prečo by ho postrelil???“ strhol sa Edward. V tom sa ale otvorili dvere a tak som nestihla odpovedať. Carlisle vošiel do miestnosti k svojmu kreslu za stolom a sadol si.

„Kto mi povie čo sa stalo?“ pýtal sa pokojne. Edward iba ukázal na mňa a znovu si položil hlavu do dlaní. Bolelo ho to. Jeho pohľad bol taký zmučený.

Začala som „Mala som víziu, ako Charlie – Bellin otec – vchádza do svojho domu. Nevidel tam tú bytosť. Pohybovala sa totiž strašne rýchlo. Odložil si opasok a išiel do kuchyne. Tá bytosť bola na odchode akoby nenašla, to čo hľadala a vtedy sa Charlie otočil a zbadal ho. Ten upír bol v sekunde späť aj so zbraňou a vystrelil na neho. Asi dvakrát. Neviem ale prečo strieľal a prečo ho nechcel zabiť naším spôsobom...“

„Upír?“ opýtal sa Carlisle a Edward mu pokýval.

„Neviem čo, alebo koho hľadal...“ pokračovala som. „...nejako mi to nedáva zmysel.“

„Bellu.“ Povedal Edward. Nechápavo sme sa na neho pozreli. „Vonia moc pekne.“ Vysvetlil skľúčeným hlasom.

„Charlie musí voňať podobne, pokiaľ by šlo o vôňu, nenechal by si ujsť príležitosť. Musí v tom byť niečo viac, ale čo?“ rozmýšľal nahlas Carlisle. „...a pri strelnom poranení je veľa krvi, musel mať teda veľmi dobré sebaovládanie.“

Edward sa začínal trias a nepríčetne vrčať, sadla som si k nemu, musela som ho nejako aspoň trošku ukľudniť. No miesto toho som začala myslieť na to, ako nájsť toho bastarda, ako zistiť kto to bol? Musím ísť k nim domov a stopovať podľa vône, nič iné ma zatiaľ nenapadá.

„Idem s Tebou.“ Ozval sa Edward.

„Kam chcete ísť.“ Vyzvedal Carlisle.

„Musíme ho nejako vystopovať a zistiť, čo chce.“ Vložil sa do debaty Edward.

„Zavolám Esme, ona je dobrý stopár, nech Vám pomôže. Nedáva mi to ale aj tak žiadny zmysel.“ Chvíľku telefonoval a potom povedal. „Počká Vás pred domom Swanových.“ Bez rozlúčenia sme vybehli z nemocnice a nastúpili do auta. Pred domom už stála Esme, no neusmievala sa ako vždy. Podišli sme k nej a spolu vošli do domu. Kde je pach krvi??? Stuhla som medzi dverami.

„To by zaujímalo aj mňa“ povedal Edward keď vchádzal do kuchyne.

„Kde sa to stalo?“ chcela vedieť Esme a nasledovala nás. Všetci traja sme stáli na mieste, kde predtým bola kaluž krvi. No teraz tam nebolo nič, ani len zápach.

„Presne tu.“ Vysvetľovala som, no Esme iba pokrútila hlavou. „Niekto po sebe dôkladne poupratoval.“ Dodala. „Idem obehnúť okolie domu, či tam nie je nejaká stopa, nemohol sa vypariť len tak.“ Zmizla medzi dverami. Edward stál v miestnosti a nechápal čo sa deje. Otočil sa okolo svojej osi a potom vbehol do miestnosti na poschodí. Prenasledovala som ho.

„Toto je jej izba, cítiš to čo ja?“ v miestnosti bola aj iná vôňa okrem Bellinej.

„Esme“ zakričal Edward a Esme sa hneď objavila pri nás. Zhlboka sa nadýchla.

„Tak nič podobné som vonku necítila.“ Vysvetľovala.

Edward sa zviezol na zem a nechápavo krútil hlavou. Chytila som ho za ruku „poď musíme domov. Tu zostať nemôžeš.“

„Alice, ty to nechápeš???“ o čom to sakra hovorí? „Musel nás sledovať, musel vidieť ako sme prišli pre Charlieho a potom ti poupratovať.“ Striaslo ho „A musel vidieť aj Bellu, alebo aspoň cítiť.“

Blik??? Konečne som pochopila. Oprela som sa o rám dverí pod náporom toľkej vedomosti keď v tom prišla vízia.

Videla som toho „upíra, ktorý postrelil Charlieho, ako vchádza cez dvere Bellinej izby, otvára skriňa a vyťahuje z nej nejaké oblečenie. Opatrne potichu ju zavrie a pričuchne si. Odhodí ho na zem, zoberie nejaké tričko z postele a znovu si pričuchne. Po tvári sa mu rozleje hnusný úsmev a vyskočí von oknom.

„To nie“ skríkol Edward. Samozrejme celú moju víziu si pozrel.

„Čo sa deje, môžete mi to prosím vysvetliť?“ prosila Esme. Povedala som jej o svojej vízii „Mali by sme ísť domov, tu aj tak nič nevyriešime, keď bol taký dôkladný.“ Začala Esme „Doma sa o tom v relatívnom kľude porozprávame a spoločnými silami určite na niečo prídeme.