Mračna za súmraku

Autorka: Lucia

8. Nehoda

Bella:

Do školy sme to stihli len tak, tak. Jacob počas šoférovania nepovedal ani slovo a mne z toho začali behať zimomriavky po chrbte. Sakra, čo sa s ním deje, musím to dnes nejako zistiť. Zabuchla som za sebou dvere a čakala na neho. Ignoroval môj pokus o chytenie jeho ruky, ba ani sa na mňa nepozrel. Pichlo ma pri srdci a zastavila som. „Jacob?“ zastavil a otočil sa. V očiach som mu videla niečo ako prosbu a strach. „Hmm...“ znelo to aby sa bál mojej otázky. „Deje sa niečo o čom by som mala vedieť?“ iba pokýval hlavou a chcel pokračovať do svojej triedy. Dupla som si nohou aby som upútala jeho pozornosť. „Jacob Black...“ začala som so zvýšeným hlasom. „...zastav sa!“ rozkazovala som a on poslúchol, no neotočil sa. Podišla som k nemu a upriamila pohľad do jeho očí. „Čo je? Nemôžeš sa prestať so mnou baviť bez toho aby si povedal čo sa stalo.“ Začínala som sa báť, nechcela som o neho prísť a ešte ani nevedieť dôvod. Vo svojej mysli som putovala do minulosti a rozmýšľala, čo som mohla urobiť, čo by ho nahnevalo. Pozrel mi konečne do očí „To by som sa mal pýtať ja...“ bol veľmi sklesnutý.

„Nechápem o čom to hovoríš...“ chcela som vedieť, čo ho trápi, nič nevyriešime keď budeme ignorovať jeden druhého.

„Od včera mám pocit akoby si bola niekde inde. Dokonca si  mi ani včera nezavolala, že neprídeš.“ Konečne som pochopila, ja som na neho zabudla.

„Ja...hmm...Jake, nič sa vlastne nedeje, len sme mali včera návštevu.“ Snažila som sa odpovedať tak, aby som si nemusela priznať, že som zabudla a on aj napriek tomu, že má právo byť na mňa nahnevaný, ráno pre mňa prišiel.

„Nemohla si mi zavolať.“ Tejto otázky som sa bála.

„Mohla“ zatvárila som sa previnilo a sklopila zrak. „Prepáč mi to prosím.“ Znovu som na neho pozrela zmučeným pohľadom. To som predsa nechcela, nechcela som ubližovať svojmu Jacovi. „Skutočne ma to mrzí.“ Ospravedlňovala som sa.

Objal ma „Aj mňa a ani nevieš ako. Prosím už mi to nerob.“ Bolestne sa usmial a chytil ma za ruku.

„Ďakujem, Ľúbim Ťa.“ Vydýchla som úľavou a pohla sa smerom k triede.

Emmet na mňa zachmúrene hľadel, keď ma Jacob pobozkal medzi dverami a potom odišiel. „Čo?“ neodpovedal nahlas len si niečo zamrmlal a nesúhlasne potočil hlavou. „Emmet...čo je? Na dnes toho už je dosť. Mám pocit, že je dnes piatok 13-teho. Ráno som zaspala, Jake sa so mnou nebaví a ešte aj ty na mňa takto pozeráš.“ Sadla som si a zvesila plecia. Chytil ma okolo nič a potom pošteklil. „Prepáč.“ Ohrnul spodnú peru a zamľaskal. Musela som sa usmiať.

„No vidíš...“ povedal pobavene, v tom vošiel pán Verner a začal nás mučiť. Asi v polovici hodiny vletela do triedy Alice.

„Bella, musíš rýchlo domov!“ kričala a vôbec si nevšímala učiteľove námietky.

„Čo sa stalo?“ stála som na nohách a nervózne sledovala raz ju a raz pána Vernera.

„Slečne Cullenová, mohli by ste sa upokojiť?“ Opýtal sa rozzúreným hlasom pán Verner. Alice naňho zmätene pozrela akoby si až teraz uvedomila, že je hodina. „Hmm...prepáčte, ale slečna Swanová musí ísť so mnou. Jej otcovi je veľmi zle.“ Vyletela som a stolička s rachotom spadla. Už ma nezaujímalo, či je hodina, alebo nie, musela som sa čo najskôr dostať domov. Prebehla som okolo Alice, ktorá zatvorila dvere a bežala za mnou. Musím nájsť Jacoba nech mi požičia auto. Začala som rozmýšľať, kde má teraz hodinu a zastavila som sa. Alice na mňa nechápavo pozrela. „Ja...“ koktala som „...nemám auto.“ Alice pretočila oči a ťahala ma na parkovisko. Čo to robí? Pochopila som keď ma takmer hodila do naštartovaného volva, ktoré sa vzápätí so škripotom pneumatík rozbehlo. Za volantom sedel Edward a v očiach mal neprítomný výraz.

„Čo sa to deje???“ Alice sa otočila a nadýchla. „Bella neboj, všetko bude v poriadku.“

„Čo je toto za odpoveď?“ znechutene som sa usmiala, lebo mi nič nedávalo zmysel. Odkiaľ Alice vedela, že Charliemu je zle a ako tak rýchlo mohla zmobilizovať svojho brata?

„To je teraz úplne jedno, teraz sa len modlím aby sme to stihli.“ Nervózne dodala.

„Stihli čo?“ hystericky som skríkla, práve mi dochádzalo že Alice toho vie nejako moc. Šmykom sme zobrali poslednú zákrutu a zbadali náš dom. Vyletela som ešte z idúceho auta, rozrazila dvere domu a našla Charlieho na podlahe zvíjajúceho sa bolesťou.

„Ocoooooo...“ kričala som a utekala k nemu. Pristála som na kolenách a snažila sa mu ruky odtrhnúť od hrude. Edward ma odhodil, chytil Charlieho do náručia a dal do auta. Alice ma chytila a urobila to isté so mnou akoby som bola ľahká ako pierko. Znovu sa zabuchli dvere a auto sa rozbehlo.

„...nie, už ho tam vezieme.“ Začala som si uvedomovať, že Alice s niekým telefonuje. „prosím Ťa počkaj nás tam.“ Chvíľku počúvala, čo jej niekto hovorí „Je to zlé, moc zlé.“ Otočila sa na mňa a zaklapla telefón. „Bella, Carlisle nás čaká na príjme, urobí pre neho maximum.“

„Kto???“ to meno počujem prvý krát.

„Náš otec je lekár, veľmi dobrý lekár...“ nedopovedala, lebo Charlie znova zastonal. Z očí mi pomaly začali unikať slzy, ale ja som neplakala, nevzlykala...

Zastavili sme pred nemocnicou, kde nás čakal veľmi dobre upravený, ale mladý doktor. Naložili Charlieho na nosidlá a odvážali ho do vnútra. Rozbehla som sa za nimi ale Edward ma zovrel v náručí a nepustil.

„Pusti ma...“ vrieskala som ako zmyslov zbavená a trepala som sa ako som najviac vládala. „Nie...nechaj ma“ unikali mi slová už cez vzlyky,  Edward ale ignoroval moje výstrahy a privinul si ma ešte bližšie.

„Bella, musíš sa upokojiť, toto naozaj nikomu nepomôže.“ Hovoril veľmi tichým a jemným hlasom.

„Daj mi pokoj a pusti ma o nič sa Ťa neprosím.“ Ešte stále som ziapala.

„No tak, prestaň kričať a upokoj sa.“ Presvedčoval ma, ale vôbec to nepomáhalo. Stále som so sebou šklbala a snažila sa dostať z jeho zovretia. Alice vybehla von.

„Vzali ho na operačku.“ Povedala to tak pomaly, že to došlo aj mne. Musí byť na tom ozaj zle. Ako sa mi do hlavy dostával význam jej slov, začala som pociťovať slabosť. Pred očami sa mi objavila tma a zrazu nič.

Zobudil ma chladný dotyk na mojej ruke. Pomaly som otvorila oči, do ktorých mi vrazilo svetlo. Ležala som na nemocničnom lôžku, vedľa mňa sedel Edward a zvieral mi ruku a po izbe pochodovala Alice. „Čo sa stalo?“ obaja sa strhli a ja som pozerala do štyroch zmučených očí. Teraz mi pomaly začalo dochádzať, prečo som tu. Prudko som sa posadila, nadýchla a opýtala „Kde je? Čo je s ním?“ Alice sa otočila a cez plece povedala „Idem pre Carlisleho.“ Prečo pre Boha mi to nemôže povedať sama, začalo mi byť nevoľno a cítila som, že sa nemôžem nadýchnuť.

Do dverí vstúpil doktor , ktorého som si pamätala len matne.

„Dobrý deň“ začal akoby váhal „Bella, ja som doktor Carlisle Cullen. Mám na starosti vášho otca.“ Zatriaslo ma, Edward to ucítil a stisk jeho ruky zosilnel.

„Viete, mali by ste sa ísť na neho pozrieť. Hmm...“ rozmýšľal ako pokračovať? Ale prečo? Nevedela som sa opýtať, slová sa mi nerinuli z úst, zasekávali sa na jazyku.

„Nie je na to zrovna najlepšie a teraz vás potrebuje mať pri sebe.“ Nohy mi padli na zem, no neudržali ma. Sadla som si späť na posteľ a opäť pozrela na doktora. Znovu sa nadýchol a pokračoval. „Ja neviem presne čo sa stalo, ale no...niekto ho postrelil a ...“ viac pre mňa nemalo zmysel. Tupo som ostala zírať na stenu pred sebou a keby ma Edward nedržal,  určite by som už sedela na zemi. Čo sa mi to vlastne snažil povedať? Ako mohol niekto postreliť otca, veď je to policajt...to mi nedáva vôbec žiadny zmysle. Alice sa postavila predo mňa a potichu povedala. „Mala by si ísť za ním.“ Iba som prikývla, mala pravdu.

„Zvládneš to sama?“ opýtal sa Edward, ktorému som neodpovedala a pokúsila sa postaviť.

Prerývane som sa nadýchla a vydýchla a pohla sa smerom k dverám.

„Pôjdem tam s ňou. Počkajte ma v kancelárií.“ Povedal doktor a podoprel mi chrbát.

Otvoril dvere do ďalšej miestnosti, kde bola posteľ a strašne veľa pípajúcich a šuštiacich prístrojov. Na posteli ležal otec a spal, aspoň tak vyzeral. Podišla som k posteli a chytila ho za ruku. Zastonal, otočil hlavu a hľadel na mňa.

„Nechám Vás chvíľku osamote.“ Zaznelo za mnou a potom sa už len zabuchli dvere.