Mračna za súmraku

Autorka: Lucia

7. Prečo ja?

Táto kapitolka sa Vám možno nebude zas tak moc páčiť, ale musela som napísať niečo aby ste pochopili ako myslím, že sa Bella cíti a nad čím rozmýšľa ako. Mala som pocit, že ju neviem nejako presne vystihnúť, tak dúfam že to teraz bude presnejšie. Dúfam, že za to na mňa nebudete nadávať a pochopíte to :-)

Tak príjemné čítanie...

Lucia

Bella:

Zobudila som sa do nádherného slnečného rána. Neuveriteľné, Forks si  ma tu chce udržať a upláca ma krásnym počasím, čo ešte nevie že nemám kam ísť??? Rozmýšľala som, keď som prekvapene pozerala von z okna. Nevedela som sa nabažiť slnečných lúčov odrážajúcich sa v kvapkách rannej rosi. Celá záhrada akoby žiarila niečím neskutočným, neopísateľným, akoby sa aj ona tešila. Usmiala som sa nad svojimi nezmyselnými myšlienkami, keď v tom mi padol pohľad na miesto, kde stáva Charlieho auto. Teraz tam nestálo, Charlie už asi odišiel do práce... Bolo tam ale krásne, lesklé, čierne, športové autíčko také, ktoré sa dá vidieť vo filme Jamesa Bonda. Čie môže byť? Prebehla som pohľadom celé okolie auta aj domu, no majiteľa som nikde nevidela. Zostáva mi len jediná možnosť. Natiahla som na seba rifle a biele tričko s trojštvrťovým rukávom. V kúpeľni som sa nezapodievala nejako zvlášť tým ako vyzerám, len som sa umyla a vtiahla neposlušné vlasy do gumičky. Nervózne som zišla dole schodmi, otvorila dvere a zostala stáť ako priklincovaná. Stál tam...to nie je možné, čo tu robí? Ja mám halucinácie, ako sa mi niečo takéto mohlo stať. Usmial sa tým svojím božským úsmevom a roztiahol ruky akoby ma lákal do svojho náručia. Pokrčila som čelo...moja logika mi hovorila nehýb sa a preto ma nohy neposlúchali, no moje streštené srdce bilo divoko a chcelo si vychutnať každý kúsok tohto okamihu. Ešte som pár sekúnd rozmýšľala až kým sa jeho úsmev nezačal vytrácať. Toto predsa nemôžem dovoliť.

Pohla som sa smerom k nemu a úsmev bol späť. Tiež som sa usmiala a moje telo začala napĺňať eufória z tohto pohybu. Ako môže na mňa takto pôsobiť? Pristala som v jeho náručí a on ma obklopil rukami tak pevne, akoby ma už nikdy nechcel pustiť. Nebolo to nepríjemné, skôr uvoľňujúce aj keď som začínala mať pocit, že každú chvíľku sa už nenadýchnem, tak ma zvieral. Prestala som rozmýšľať aj nad touto „maličkosťou“ a oprela som si hlavu o jeho hruď. Privítal to jemným bozkom do mojich vlasom. Zovretie sa začalo postupne uvoľňovať, až poľavilo úplne. Trošku som sa zatackala, keď ma pustil úplne, no nejako som to ustála. To už mi ale otváral dvere od toho úžasného Bondovského auta a podával ruku, aby mi zjednodušil nastupovanie. Ani na chvíľku som nezaváhala, aj keď mi hlavou vírila kopa otázok. To som sa nemohla lepšie obliecť? Prečo som tak zanedbala svoje vlasy? No ani raz ma nenapadlo: Kam ma to berie? To čo by napadlo každú normálnu, ktorá sadá skoro neznámemu do auta. Asi nie som normálna. Teraz tomu nasvedčovalo viacej faktorov, ako len táto otázka.

Zavrel za mnou dvere a obišiel auto. V úžase som hľadela na jeho ladný, priam až kĺzavý pohyb, potom otvoril svoje dvere a nastúpil. Znovu na mňa hľadela tá krásna anjelska tvár. V očiach som mu videla toľko radosti, nehy a žeby lásky? Bol zamilovaný? Opäť som zvraštila obočie, zdvihol ruku, nežne a jemne mi prešiel po vráskach, ktoré sa mi vytvorili na čele. Akoby sa ich snažil vyhladiť a mňa prekvapilo že to pomáha. Uvoľnila som sa a nechala túto nezodpovedanú otázku plávať, budem mať na to ešte dosť času. Odtrhol odo mňa zrak a naštartoval, ale je som na neho stále pozerala. Snažila som si vryť do pamäti každý milimeter tej nádhernej tváre.

Išli sme veľmi rýchlo, no mňa to nezaujímalo, cítila som sa tak v bezpečí. Ako to robí? Prečo mi je tak krásne a bezstarostne, akoby nikto okrem nás dvoch neexistoval. Možno ani nie. Nemyslela som na nikoho, iba na neho, na jeho pohľad a dotyk. Ako keby mi čítal myšlienky, natiahol ku mne ruku a preplietol si prsty s mojimi. Zamrazilo ma a mala som pocit akoby som sa nemohla nadýchnuť. Pre istotu som pootvorila ústa a vtiahla do seba dúšok vzduchu. Spokojne som sa usmiala, lebo všetko bolo v poriadku. Nič mi pri ňom nehrozilo.

Zrazu auto spomalilo a začalo sa hrozne triasť. Vtedy som si uvedomila, že ani neviem kde som, lebo som celú cestu pozerala naňho. Vykukla som von oknom a sledovala ako sa popri mne mihajú stromy a ten zvuk, to musel byť štrk pod kolesami. Potriasla som hlavou, bolo mi to jedno a znovu pozrela na neho. Kývol, akoby mi niečo ukazoval. Pozrela som tým smerom a zbadala žiaru. Čo je to? Pýtala som sa sama seba, no nemala som ani len najmenšiu predstavu. Zbadal na mne tú zvedavosť a šibalsky sa usmial. Predtým by som prisahala, že jeho úsmev nemôže byť krajší, ale teraz? Jedným kútikom oka som sledovala jeho a druhým žiaru, ku ktorej sme sa blížili. Zrazu sa žiara začala rozplývať, no ešte stále som nevedela identifikovať čo to vlastne žiari...

Vďaka kamienkom pod kolesami sme sa približovali veľmi pomaly a moja zvedavosť narastala neskutočnou rýchlosťou. V tom sa žiara zmenila na pás a ja som uvidela vodu. Slnko na vode. Videla som už toľko krát slnko odrážajúce sa od morských vĺn ale nikdy to nevyvolalo vo mne toľko citu. Zastavil a vystúpil, no ja som stále sedela ako obarená. Obišiel auto a otvoril dvere, to ma zmiatlo. Ako moc krát som si predstavovala, že pre mňa niekto otvorí dvere od auta, podá mi ruku tak, ako to robil teraz on. Vložila som mu ruku do dlane a nechala sa z neho vytiahnuť. Zabuchol za mnou dvere, stále ma nepúšťajúc, otočil sa proti slnku a viedol ma niekam, neviem kam.

Pod nami sa rozprestierala len oáza. Stála som na útese a pozerala sa ako nepokojné vlny narážajú a v zapätí sa odplavujú nenávratne preč. Sadla som si na okraj a nohy spustila dolu, nebála som sa nemať pod nimi pevnú zem, s ním nie. Posadil sa za mňa a objal ma okolo pása. Cítila som jeho dych na ramene, krku a uchu. Zatriaslo mnou a on vyskočil a ustarostene na mňa hľadel. Ako ho presvedčiť, že mi nič nie je? Že takto som sa naposledy cítila...vlastne ja som sa takto ešte nikdy necítila. Postavila som sa aj ja a otočila oproti nemu, Teraz som mu hľadela do tých nádherných karamelových očí a topila sa v nich. Jednou rukou ma chytil okolo pása, pritiahol si ma bližšie a druhú mi položil na chrbát. Moje srdce sa rozbúchalo šialenou rýchlosťou a začala som sa triasť, akoby mnou prechádzala elektrika. Cítil to a usmial sa. Ten jeho úsmev nespôsobil istou, ale zakolísanie mojej rovnováhy. Pritiahol si ma ešte bližšie, no stále sa mi vpíjal do očí. Dívala som sa do tých jeho, keď sa začal približovať. Už som necítila len moje rýchlo bijúce srdce, elektrinu a roztrasený dych. Cítila som jeho blízkosť, jeho teplé ruky a srdce tiež bijúce šialenou rýchlosťou. Bol mi bližšie akoby som kedy čakala, akoby som si kedy predstavovala. Dotkli sa nám nosy...

TÚÚÚÚÚÚ...potriasla som hlavou nad tým zvukom a sledovala ako sa mu ústa roztiahli do ešte väčšieho úsmevu až odhalil žiarivé biele zuby.

TÚÚÚÚ...bola som takmer milimeter od jeho pier...Čo je to za zvuk??? Zrazu ma niečo vytrhlo z jeho náručia a ťahalo preč...

TÚÚÚ...akoby som odlietala, no on sa stále usmieval.

TÚÚÚÚÚÚ... TÚÚÚÚÚÚ... TÚÚÚÚÚÚ...už som ho takmer nevidela. Letela som preč.

EDWARD...zvreskla som a posadila sa na posteli. Sen???  TÚÚÚÚÚÚ....trúbenie??? Jacob??? Škola??? Budík... 7:55.

Ježíši ja som zaspala. Ani neviem ako rýchlo, ale už som sedela v Jacobov aute, zaflekoval a nebezpečnou rýchlosťou sa valil do školy.