Mračna za súmraku

Autorka: Lucia

5. Priznanie

Alice:

Ako každú cestu do školy, Edward šoféroval aj dnes a bol značne nervózny, ale vôbec si to nechcel priznať. Priznať si, že sa bojí, ak to tak môžem nazvať, že moja vízia bola pravdivá. V mysli som si spievala pieseň, ktorou som sa nakazila pri rannom obliekaní.

„Alice“ skoro zavrčal a ja som sa v šoku prikrčila. No potom som sa spamätala.

„Čo? Zato, že ty nie si vo svojej koži...“ nedopovedala som a po chvíľke som dodala „tak ma nepočúvaj.“

„Alice, keby som mohol, tak si pre mňa vzduch.“ Emmet sa uchechtol a ja som Edwardovi vyplazila jazyk do spätného zrkadla na znak nesúhlasu. Iba zavrtel hlavou.

Do školy sme prišli, ako vždy, medzi prvými. Vzala som Jaspera okolo pása a kráčali sme spolu smerom ku škole. Po prvej hodine dobehol ku mne Emmet.

„Je tu!“ Nechápavo som sa na neho pozrela. „Alice...Bella.“ Odpovedal môjmu pohľadu. Zvýskla som a podskočila.

„Čo je?“ zapojil sa do rozhovoru Jasper, no to už som si v mysli opakovala vetu, aby ju Edward zachytil. Bella je tu...Bella je tu...Bella je tu. S úsmevom som pozorovala ako ku mne kráča skutočne nazúrene. Teraz už zavrčal „Prestať“ varoval ma. Bella je tu...Bella je tu...Bella je tu. Stále som mu hovorila v mysli. Prudko sa otočil a kráčal na ďalšiu hodinu. Mala som pravdu. Moje vízie neklamali – rozhodnutie. Toto som si nemohla odpustiť a šibalsky som sa usmievala. Na sekundu sa pozrel na mňa cez plece, ale pokračoval do triedy. Bola som šťastná, on ešte neviem o čo prichádza, nevie aký bude šťastný, nevie ako moc ju bude milovať. Emmet do mňa drgol päsťou, „Dobré ségra, sranda môže začať. Zamilovaný nervák.“ A znovu sa pri tej predstave zasmial tak, ako to vie iba Emmet.

Išli sme na obede, bože ten Edward sa tváril. Tak ju budeš doučovať a čo, bude to o to ľahšie.

„Ja nechcem.“

Čo? Doučovať ju, alebo ľúbiť.

„Oboje a už to nerozoberaj prosím.“ Povedal sklesnuto. Vošli sme do jedálne a ona tam už sedela s nejakým chlapcom. Neovládla som sa, rozbehla som sa k nej a objala ju „Ahoj Bella, tak predsa...“ ma moja vízia nesklamala domyslela som si.

Zmätene na mňa pozerala „Ahoj“ povedala no vtom ma začal ťahať Jasper tak som už len zakričala „...tak zatiaľ...“

Všetci sme si sadli a venovali jej kratulinký pohľad. S Rosalie sme sa na seba usmiali a tľapli si, pozrela na nás asi pol jedálne, hádam to nebolo moc nahlas, uškrnula som sa. Potom si k nim prisadli ďalší a Bella toho chlapca pobozkala. Vypleštila som na ňu oči, Edward si to všimol a pozrel sa jej smerom. Teraz sme už hľadeli všetci, to čo má znamenať? Veď hovorila, že s nikým nechodí, alebo som to tak pochopila iba ja? Musím to nejako zistiť, nesmiem to nechať len tak. Edward sa ne mňa pozrel a arogantne sa usmial. Si to zistím. Povedala som v mysli, no on sa iba „hnusne“ usmieval.

Keď sa objavila medzi dverami triedy, v ktorej som mala hodinu angličtiny, cítila som zadosťučinenie. Sadla si ku mne a ja som ju začala spovedať ale nepovedala mi nič, čo by som už nevedela. Nakoniec som ju donútila ísť so mnou na nákupy, asi to aj potrebovala a ja som chcela začať stavať naše priateľstvo. Ten Edward je hlupák, je taká zlatá. Po hodine ju zase čakal ten chlapec, musím zistiť kto to je. Bellu som stretla ešte na telesnej, Jasper sa choval nejako divne.

„Môžeš prestať“ opýtal sa podráždene.

„S čím?“ nechápala som.

„Chováš ako keby to bola tvoja najlepšia priateľka.“ Pokrútil hlavou.

Nechápala som čo sa mu sakra nepáči „ale bude“ povedala som sklesnuto. „Prepáč“ ospravedlňoval sa a pobozkal ma „ja len si myslím, že by si tomu mala nechať voľný priebeh a nesíliť to.“

„Čo? Veď je to očividné, to len Edward to nevidí.“

„Alice, zatiaľ skutočne nemá čo vidieť.“ Mal pravdu, Edward nemal čo vidieť, ale ja som o tejto skutočnosti vedela, bola som o tom na sto percent presvedčená, že to je osôbka, ktorú hľadá a keď ju konečne našiel, nechce si to priznať.

Prišli sme domov a zaparkovali v garáži. Edward praštil dverami auta, bez slova odišiel do svojej izby a pustil si strašnú hudbu a strašne nahlas. Robil to preto, aby mohol byť sám so sebou, aby nepočul nijaké myšlienky. Nech len rozmýšľa, má o čom. Emmet, Rosalie, Esme a Jasper išli na lov. Museli sme sa nejako deliť, aby nás nebolo naraz moc.

Asi po štyroch hodinách vyliezol z izby Edward a pýtal sa ma na Carlisla. „Čo potrebuješ syn môj?“ V tom sa otvorili dvere a vošiel ako na zavolanie Carlisle.

„Ja ju nepočujem.“ Hovoril nervózne Edward. O čom to hovorí???

„Koho?“ opýtal sa Carlisle nechápavo.

„Bellu“ Snažil sa vysvetliť a bol ešte nervóznejší.

„Ty nepočuješ jej myšlienky?“ hádal, no Edward iba prikývol a bezmocne si sadol na gauč. „Ako to je možné. O tom som ešte nepočul.“

„Som zúfalý.“ Priznal sa. „Keď si dnes sadla veľa mňa, myslel som si, že sa niečo dozviem. Alice hovorila, že ju budem milovať, ale ako môžem keď nič neviem?“

„A tak sa cítia ľudia.“ Rypla som si, no vzápätí som to oľutovala. Ospravedlňujúco som sa pozrela a sadla som si vedľa neho. Prepáč. Ospravedlňovala som sa, vyzeral skutočne zničene a mňa to teraz mrzelo.

„Mám ju doučovať Španielčinu, ale čo keď spravím niečo zlé, čo by nás mohlo prezradiť, ako na to prídem, keď to nebudem od nej počuť. Čo keď to bude automatické, čo keď...“ nedopovedal a otriasol sa.

„Synak, dôveruj si prosím trochu. Keby si nemal dobré sebaovládanie, tak nechodíš do školy plnej ľudí.“

„Viem, ale s ňou budem sám, môže sa stať hocičo.“ V očiach mal strach. Edward a strach? Musím ho nejako presvedčiť. Pustila som mu opäť tú víziu, ako mu spokojne Bella sedí na kolenách, on má ruky okolo jej pása a bozkáva ju do vlasov. Usmial sa, ale smutne. To som mu moc nepomohla, čo mám robiť.

„Edward dôveruješ mi trošku?“ pýtala som sa. Nechápavo sa na mňa pozrel a jemne prikývol. „Keby si jej mal niečo urobiť, myslíš, že to neuvidím? Som teraz na ňu tak naladená...takto ako na všetkých členov rodiny. Chápeš kam tým mierim?“ znovu prikývol a povzdychol si. „Nemyslím si že jej ublížiš, že jej hocikto z nás ublíži.“

„Má pravdu.“ Podporil ma Carlisle. Edward sklopil zrak a bolo na ňom vidieť, že sa mu aspoň o trošku uľavilo.

„Ja ju mám už teraz strašne rada.“

„To je práve to, Alice. Ty to berieš, tak bezstarostne, nevidíš, čo všetko by sa mohlo stať, Je to len človek – krehulinký.“

„Prosím Ťa, nepreháňaj.“ Vyzvala som ho, toto už bolo moc. To čo sú za reči. „Ľudia sú krehký rovnako, všetci.“ Niečo sa mi nezdalo.

„Edward priznaj sa.“ Nechápal „Čo sa stalo na hodine?“ Afektovane sa nedýchol „Nič.“

„Neverím Ti, neutajíš to predo mnou, skôr či neskôr, to uvidím.“ Prehovárala som ho, niečo tu muselo byť, inak by nemal také výčitky. „Alice...hmm...“ nevedel ako začať, tak som ho nechala porozmýšľať. „...ten pocit, keď niekto vojde do miestnosti...mám pocit akoby som ju poznal celý život.“ Začal a ja som sa usmiala. „Keď vošla, zaplavila ma nejaká vlna šialenstva, šťastia a pohody...“ odmlčal sa „...a potom prišlo to ticho. V živote som sa tak nebál ako teraz.“ Na mojej tvári sa rozlieval šťastný úsmev. Nevydržala som to objala som ho. „Tak Ti pekne ďakujem za takú odpoveď.“

„Prepáč, len si ma strašne potešil. Taký pocit som mala, keď som prvý krát zbadala Jaspera, len s tým rozdielom, že keď som mu pozrela do očí v tej chvíli neexistovalo nič iné, iba ja a on. Všetci mi boli ukradnutý.“

„To poznám“ ozval sa Carlisle a my sme sa tomu zasmiali.

„Takže už mi veríš?“ chcela som vedieť, či je pripravený priznať si, že to krehučké žieňa je láska jeho života.

S povzdychom povedal „Verím, ale nemám ani predstavu  ako...čo ten chlapec?“

„Neviem, zistím v piatok. Idem totiž s Bellou na nákupy.“ Vypleštil na mňa oči. „Ty si ale rýchla...“ uznal. Neodpovedala som mu, lebo som zacítila zbytok rodiny vracajúcej sa z lovu.