Mračna za súmraku

Autorka: Lucia

4. Nový spolužiaci

V ruke som zvierala zoznam hodín a mapu, ako sa dostať do tried. Mapu som nepotrebovala, mala som vedľa seba Jaka, ktorý sa teraz stal mojím ochrancom, mojou podporou, mojou láskou. Aspoň som si myslela. Keď som volala s René a povedala jej túto novinku, asi dvadsať minút mi nevedela uveriť. Ani sa jej nečudujem s mojim strachom pred samou sebou som sa nechcela do žiadneho vzťahu vkladať, ale Jacob ma stiahol a ja som mu teraz bola za to vďačná.

„Tak kam srdiečko?“ opýtal sa aby vedel kam ma odprevadiť. Zmätene som pozrela do zoznamu „Trigeometria s Vernerom, učebňa dva.“ Nesmelo som odpovedala a nešťastne sa zatvárila. Nemohla som mať prvú hodinu aspoň angličtinu? Tú som mala v malíčku a nie toto, to bude trest. Pobozkala som ho na rozlúčku a vošla do triedy. Nervózne som hľadala voľnú lavicu, ale okrem jedného voľného miesta vedľa obrovského, síce dobre vyzerajúceho chalana, som nenašla. Až teraz som pochopila o čom Teri Clapová hovorila, že to musela napasovať. Ostala som teda stáť pri dverách a počkala na p. Vernera. Keď vošiel do triedy a zastavil sa pri mne. „Izabella Swanová?“

„Bella“ opravila som ho a podávala mu papier na podpis. Podpísal sa, poobzeral po triede a potom povedal „Pán Cullen, máte partnerku. Dúfam, že nebudete vymýšľať.“ Vysoký chalanisko sa uškrnul smerom ku mne a urobil mi miesto vedľa seba. Išla som si teda sadnúť. „Ahoj, ja som Emmet“ pozrel na mňa a stále sa usmieval. Musela som sa aj ja, jeho úsmev bol taký nákazlivý. Takže Emmet Cullen, nová rodinka o ktorej mi Jacob rozprával.

„Ahoj, ja som Bella.“ Sadla som si  a zbytok hodiny som iba sledovala, koľko toho môj spolusediaci vie. Ani raz sa nepomýlil a keď celá trieda nevedela odpovedať, p. Verner vyvolal Emmeta. Zazvonilo a Emmet ako bol veľký tak vyskočil na nohy a nehlučným, ale rýchlim spôsobom odišiel z triedy. Ostala som ešte chvíľku sedieť a pozerala som ako odchádza. Nezvyklé na tak robustnú postavu a ešte chalana. Potriasla som hlavou akoby som tieto myšlienky chcela dostať z hlavy. Pri dverách ma už čakal Jacob, musí mi povedať kam na ďalšiu hodinu. Biológia, to ma chcú hneď zrána zabiť? Vošla som do triedy a neverila vlastným očiam. Rosalie sedela v poslednej lavici, no ako ma zbadala vyletela zo stoličky a ťahala ma vedľa seba. Konečne niekto koho poznám, objala som ju. „Čo tu robíš?“ prekvapene, no radostne na mňa pozerala.

„To je na dlho“ nechcela som to práve teraz rozoberať.

„No tak mi aspoň povedz, na ako dlho si tu?“ páčila zo mňa.

„Asi už na furt.“ Vzdychla som si a spomenula na slnkom zaliate rána v Phoenixe. Tu sa mi niečo také asi ťažko podarí. Rosalie bola šťastná, že ma vidí, aspoň to tak vyzerala. Nechápala som to, ale v tejto chvíli mi to bolo jedno, hlavne že som na tejto strašnej hodine mala spriaznenú dušu. S Rosalie sa mi tak dobre rozprávalo, nebola ako iné baby v jej veku. Bola taká...dospelejšia a to sa mi na nej páčilo. Skoro celú hodinu sme predebatovali. Pred koncom sa na nás, nie práve pekne, pozreli dvaja chalani, čo sedeli pred nami. Rosalie sa zachichotala. Prekvapene som na ňu pozrela v nádeji, že mi to vysvetlí. „To sú moji bráškovia, síce adoptovaný, ale je to jediná rodina ktorú mám a za to som im vďačná.“ Vôbec nevyzerali, že by mali byť rodina a teraz mi to dávalo zmysel. Blonďavá Rosalie nemala nič spoločné s tmavovlasými pánmi sediacimi pred nami. „Ten na pravo je Jasper a vedľa sedí Edward.“ Pri druhom mene sa znovu zachichotala. Ten druhý – Edward sa otočil a hodil na ňu pohľad hovoriaci o vražde. Teraz som sa pousmiala ja a to upútalo jeho pozornosť. Pozeral mi do očí a ja som v tej chvíli nebola schopná ničoho, len som sa pozerala do tých jeho nádherných hnedých očí. Otočil sa späť. Zostala som ako v tranze, keď so mnou Rosalie zatriasla. „Ideš? Kde máš ďalšiu hodinu?“

Zmätene som na ňu pozrela „Jacob ma počká, pôjdem s ním.“

„Usmiala sa a odcupkala za svojou rodinou.“ Zbalila som si knihy a vyšla z triedy. Jacob ma už čakal, objal okolo pása a začal hovoriť niečo o úlohe a z angličtiny. Absolútne som ho nevnímala, mala som totiž pred sebou hodinu, ktorej som sa obávala najviac. Španielčina, čo ja len poviem, aby som sem nemusela chodiť.

Na Durbeckovú, myslím že tak sa volala, som počkala pred triedou, nech si nerobím trapas vnútri. Prichádzala zavalitá pani v strednom veku. „Dobrý deň“ pozdravila a prezrela si ma od hora na dol. „Vy musíte byť Swanová.“ Už o mne vedela, uľavilo sa mi. „Dobrý deň, pozdravila som ju naspäť, „áno som.“

„Tak poďte dnu, na čo tu čakáte?“ opýtala sa.

„Vlastne na vás“ začala som vysvetľovanie „Neviem, či vám pani Clapová hovorila o mojej znalosti španielskeho jazyka.“

„Samozrejme a kde je problém? Poviem Edwardovi Cullenovi aby Vám pomohol, je totiž najlepší z tiredy a niekedy mám pocit, že vie viac ako ja. Nejako sa to zariadi. Tak už poďte.“ Usmiala sa a potlačila ma smerom k dverám.

Neschopná odpovede som sa pomaly došuchtala do triedy. Edward Cullen, Rosaliin brat a jeho pohľad. NIEEEE, prečo práve ja, to som si pomohla. Položila som jej papier na podpis a začala som hľadať voľné miesto.

„Toto je slečna Swanová.“ Začala, všetci sa na mňa pozreli a ja som pochopiteľne očervenela. Neznášam byť stredobodom pozornosti.

„Po španielsky nevie ani slovo, tak jej prosím buďte pri čomkoľvek nápomocný.“ Na chvíľku sa odmlčala a potom pokračovala „Pán Cullen robilo by vám problém pomôcť slečne Swanovej napríklad nejakým doučovaním?“ pozrel sa najprv na mňa, potom na ňu a nakoniec odpovedal úplne kľudným hlasom. „Samozrejme, že nie.“

„Tak potom dobre, doriešime to po hodine.“ Usmiala sa a poslala ma sadnúť si vedľa neho. Odsunul sa ale stále sa usmieval. Teda aspoň dúfam, že to bol úsmev. Sadla som si a nemo hľadela na tabuľu, keďže som nerozumela ničomu, čo sa tam píše. Bála som sa ho čo i len pozdraviť, no nechápala som prečo, veď mi nič neurobil. Po chvíľke rozmýšľania som sa prekonala a pozdravila ho. „Ahoj, ja som Bella.“ A snažila som sa usmiať.

Pobavene na mňa pozrel ako keby to už dávno vedel „Ja som Edward.“ Povedal a potom nechápavo krútil hlavou. Čo sa mu na mne nezdá? Prečo sa takto chová? Bože začínam byť paranoidná, to nie je dobré. Ukľudni sa hovorila som sama sebe.

„Kedy si sa prisťahovala do Forksu?“ jeho hlas bol zamatový, musela som sa usmiať. „Asi pred týždňom, ale rozoberať to nechcem.“ Vyklopila som pravdu a vôbec som to nemala v úmysle. Nevadí, veď som nepovedala nič také strašné.

„Jasné chápem a ako dlho sa tu zdržíš?“ to sa ma teraz každý bude pýtať ako dlho tu budem, či čo? „Neviem, ale teraz nemám kam ísť.“ Odpovedala som diplomaticky. Už sa nepýtal na nič, iba nechápavo pár krát pokrútil hlavou. Hodina skončila a mňa ešte čakal rozhovor s pani Durbeckovou. Prichádzali sme k nej, stále sa usmievala. Táto hodina nebude asi taká strašná ako som si myslela.

„Tak ktorý návrh sa vám páči viac? Budete sa učievať pomimo školy, alebo v spoločenskej miestnosti v čase tejto hodiny. Na štvrťročnú písomku vám Izabella s Edwardom pripravíme extra test, aby som vás mohla oznámkovať.“ Zvesila som plecia. Lepšie to už ani byť nemohlo, išla mi v ústrety najviac ako vedela. „Dobre teda, ale radšej využijem druhú možnosť.“

„Čiže učenie sa v čase tejto hodiny v spoločenskej miestnosti.“

„Áno“ prikývla som.

„V poriadku ak s tým súhlasí aj Edward“ nedokončila a pozrela naňho. „Nemám s tým žiaden problém.“ Povedal nezaujato.

„Izabella, tak vám zatiaľ ďakujem a Edward, keby ste sa mohli po hodine za mnou zastaviť, dohodneme sa na nejakých osnovách.“ Len prikývol a odišiel. Jacob na mňa nechápavo hľadel od dverí. „O čom bola reč?“

„Španielčina, Cullen ma bude doučovať.“ Zámerne som nepovedala jeho meno, z jeho rozprávania o Cullenovcoch bolo jasné, že ich nemá rád.

Keď sme vošli do jedálne, Jacob sa nedbanlivo opýtal. „Čo si dáš?“

„To čo ty.“ Nebola som hladná, ale vystresovaná a vtedy do scvrknutého žalúdka nič nedám. Zobral jedlo aj mne a sadli sme si k stolu. Odrazu sa prirútila Alice a prudko ma objala. Oči mi skoro vybehli z jamiek, čo som nepochopila o čo ide. „Ahoj Bella, tak predsa...“ nedokončila ako keby sa skoro preriekla. „Ahoj.“ Ledva som vykoktala, čo ma tak zvierala. A znovu prišli tie otázky, kedy si sa prisťahovala a ako dlho sa zdržíš. V tom priletel Jasper, myslím a potiahol ju za ruku. Stihla mi iba zakričať „...tak zatiaľ...“ hľadela som na ňu v nemom úžase. Toto som ozaj nečakala, prekvapilo ma to a vyčarilo úsmev na tvári.

„Odkiaľ ju poznáš?“ vyzvedal Jacob.

„Pamätáš sa na náš spoločný výlet do Port Angeles?“ prikývol „tak to Alice a Rosalie som spoznala v obchoďáku.“

„A prečo si sa nepochválila?“

„Ja som Ti o tom hovorila, len ty si v tej chvíli takémuto detailu venoval tak málo pozornosti.“ Povedala som a vtisla mu pusu. Zacítila som pohľady na mojom chrbte, otočila som sa. Okolo jedného stola sedeli piati najkrajší ľudia školy a pozerali neveriaco na mňa.

 K nášmu stolu sa pomaly začali sadať ďalší študenti.

„Ahoj Bella“ pozdravil ma jemnučký hlások, sledovala som odkiaľ prišiel. Oproti mne sedla sympatická tmavovláska so zelenými očami. Vedľa nej sedel tiež veľmi dobre vyzerajúci chlapec. Podľa spôsobu akým sa k nej správal, museli spolu chodiť. „Ahoj“ čakala som že sa predstaví, keď ona moje meno už pozná. „Ja som Angela Clapová, Terina dcéra. Rozprávala mi o tebe.“ Dodala a nesmelo sa usmiala. „Teší ma“ pozrela som na chlapca vedľa nej, Angela hneď pochopila. „To je môj priateľ Ben.“

„Ahoj“ pozdravil ma aj on a tiež sa usmial. „Ja som Bella, ale to tu už vie asi každý.“ Úsmev som opätovala a začala jesť, teda ak sa to jedením dalo nazvať.

„A kam teraz srdiečko moje?“ pýtal sa Jacob, keď odniesol naše tácky. Zobrala som papier a začala čítať „Myslím, že teraz by som mala mať...hmm...angličtinu“ vydýchla som si. Konečne niečo normálne. Tri zabijácke hodiny hneď zrána mi nebudú robiť dobre. Na túto hodinu ma odprevadila Angela s Benom, lebo ju mali so mnou. Boli zlatučký, páčili sa mi a ako jediný nemali tie hlúpe otázky. Keď sme vošli do triedy hneď mi bolo jasné kde budem sedieť. Alice sa už na mňa usmievala. Veľmi rada som k nej pricupitala a prijala voľné miesto. S Alice sme sa dohodli, že v piatok po škole pôjdeme na nákupy, lebo môj šatník zíval prázdnotou, aj keď som z domu vzala všetko, čo by som tu mohla využiť, bolo toho tak šialene málo. Hádam to Jacobovi nebude vadiť. Prečo nikto nechce sedieť s Cullenovcami, prečo sa nikto a nimi nebaví a všetci sa ich stránia, veď sú príjemný, prúdilo mi hlavou.

Aj na ďalšie hodiny ma Jacob odprevadil a po konci ma počkal.

„Tešíš sa na telesnú?“ spýtal sa plný napätia.

„Prečo by som sa mala, alebo nemala tešiť?“ nechápala som.

„Ja len tak, neviem čo ty a šport. Teraz hráme volejbal, tak som trošku na teba zvedaví, toto o tebe ešte neviem. Vlastne veľa toho o tebe ešte neviem.“

„Jake, vieš o mne najviac zo všetkých v okruhu sto kilometrov. A volejbal milujem.“ Rozkývala som ruku, ktorou som ho držala.

Prezliekla som sa a vošla do telocvične, kde už bola natiahnutá sieť. Alice mi zakývala, tak som sa na ňu usmiala, no Jasper sa neusmieval, iba sa nadýchol a vydýchol. Niečo mu povedala. Ďalej som ich už nesledovala, čakala som na Jacoba. Celkom som sa tešila, volejbal sme hrávali aj vo Phoenixe a bola som dobrá, bola som v ligovom družstve našej školy. Nakoniec to tu nebude až také zlé. Až na to počasie. Keď sme odchádzali znovu pršalo. Vošli sme do kancelárie, ja  som podala podpisovaný papier pani Clapovej. „Ďakujem a pekný deň.“ Povedala som, nechcela som ju zdržiavať, vyzerala, že má veľa roboty. Iba pritakala a my sme odišli.

„No...???“ zisťoval Jacob keď sme nastupovali do auta. „Nebolo to až také zlé, mal si pravdu.“ Pobozkali sme sa a Jacob naštartoval.