Mračna za súmraku

Autorka: Lucia

3. Jacob 

Bella:

Na letisku ma nečakal Charlie, ale Jacob. Zamrzla som, čo mu mám teraz povedať, ako sa mám chovať?

„Ahoj“ začal a usmial sa. „Charlie nemohol prísť, tak ma požiadal, či by som ťa nevyzdvihol ja.“

„Ahoj Jacob.“ Už som sa neudržala a rozbehla som sa mu do náručia. Potrebovala som nejakú oporu a samozrejme, že Jacob mi bol najbližší. Začala som plakať. Odtiahol ma na lavičku a hladil po chrbte. „To bude dobré.“ Pozrela som sa mu do „Plakala, keď som odchádzala“ trhalo mi to srdce. Hlavu som mu opäť položila na hruď. Musím sa zozbierať, veď tu robím scénu. Pár krát som sa nadýchla, akoby som chcela tie slzy vdýchnuť, no na moje počudovanie to zabralo.

„Lepšie?“ opýtal sa tichým hlasom. Iba som pokývala hlavou a zdvihla sa. Nastúpili sme do auta a Jacob si odkašľal. Čo mi teraz chce povedať, dúfam, že nezačne o tom bozku. Prosím nie, to teraz nezvládnem, veď nie som schopná ani rozmýšľať, ako budem argumentovať?

„Odveziem ťa rovno k domov. Asi sa potrebuješ vybaliť a oddýchnuť si, však?“ Skvelý nápad, pomyslela som si. „Ďakujem.“ Povedala som a jemne sa usmiala.

„Zajtra by sme mohli ísť zariadiť potrebné veci do školy, pokiaľ by si chcela budem ti robiť spoločnosť.“ Začal.

„Ani nevieš aká ti budem zaviazaná.“ Predsa len, tu pozná ľudí a vie čo a budem na začiatok potrebovať.

Prišli sme k Charliemu, teraz vlastne už aj k môjmu domu, vystúpila som a pomohla Jacobovi zobrať veci z auta.

„Kľuč je v kvetináči tej tujky na pravo.“ Usmiala som sa, policajt a kam dá kľúč. Odomkla som a podržala som mu dvere. Vošli sme do malej chodby a zavesili si kabáty. Vo Forkse pršalo asi 365 dní v roku, tu budem potrebovať aj pršiplášť. Oproti vchodovým dverám boli schody, ktoré viedli na druhé poschodie, kde bola moja izba, Charlieho izba a ešte kúpeľňa. Na pravo, pred schodmi, boli dvere do kuchyne a na ľavo do obývačky. Tu vlastne dvere neboli., namiesto nich bol do steny vytesaný oblúk. Vyšli sme do mojej izby a položili všetky kufre vedľa postele. Poobzerala som sa po miestnosti, nič sa tu nezmenilo až na to, že tu pribudla prípojka na internet. Milujem svojho otca. Pousmiala som sa a otočila na Jacoba. „Tak...“ začala som a na chvíľku som sa odmlčala, lebo ma nenapadali žiadne vhodné slová.

„Tak...“ zopakoval Jacob a sťažka sa nadýchol.

„Ďakujem, že si pre mňa prišiel, odviezol ma domov a pomohol mi s kuframi, ale...“ nedopovedala som. Zatvárila som sa previnilo a dúfala, že pochopí. Odkašľal si „Asi by som mal ísť, chceš sa vybaliť a zariadiť, jasné.“ Otočil sa a odchádzal. „Bells, môžem Ti zajtra zavolať?“

„Jasné“ skoro som od šťastia poskočila, nebol na mňa nahnevaný. Nastúpil do auta a ešte mi zakýval. Odkývala som, zavrela dvere a oprela sa o ne chrbtom. Nervózne som poletovala očami po dome. Čo tu ja vlastne robím? Pýtala som sa sama seba. Zviezla som sa na zem a hlavu zaborila do rúk. Neviem ako dlho som tam takto sedela a rozmýšľala, no prebral ma až buchot na dvere a následný krik.

„Bella prosím ťa otvor dvere.“ Rýchlo som sa postavila, otvorila dvere a pozerala do stŕhaných očí, Charlieho očí. Hodila som sa mu okolo krku a počula ako si vydýchol.

„Čo stváraš, vieš ako som sa zľakol?“ káral ma.

Dlho sme sa rozprávali. Ja som sa snažila Charliemu vysvetliť svoje rozhodnutie, čo aj tak nakoniec nepochopil. On mi hovoril základné informácie o meste a ľuďoch a potom sme si určili základné pravidlá spolužitia.

Ráno som sa zobudila neskoro, na zvonenie telefónu. „Nie, ešte spí“ počula som Charlieho. Vyletela som z postele a letela dolu schodmi do kuchyne. „Počkaj, tuším ju počujem“ to už som zastavila pri ňom a Charlie sa na mňa prekvapene pozrel. „Dobré ráno“ zašepkal a pobozkal ma na čelo. Len som sa usmiala a brala mu z ruky telefón s očakávaním, že je to Jacob. Nesklamal, keď som počula jeho hlas moje pochybnosti sa stratili. „No, dobré ráno“ jeho úsmev som si vedela predstaviť „ty si ale spachtoš.“ Zívla som si a natiahla sa. „Nerýp dobre, buď rád, že som sa zobudila.“ Podpichla som ho.

„Kedy môžem pre teba prísť“ Už nemáme moc času v škole sú iba do druhej.“ Uvedomila som si, že nemám pojem o čase a pozrela som na hodiny nad kuchynskou linkou. Pol dvanástej?!?!?! Vytreštila som oči a začala koktať „Za...za...dvadsať minút som...som pripravená.“ Dúfam, prečo som si nenastavila budík, nadávala som si v duchu. Položila som slúchadlo a pozrela na Charlieho. „Idem sa zapísať do školy.“ Vysvetľovala som.

„Nooo...tak to máš čo robiť. Teri je v kancelárií len do druhej.“

„Viem“ odpovedala som a rozbehla sa hore schodmi do izby. Čo si oblečiem, všetko som mala ešte zbalené. Zobrala som prvý kufor, otvorila skriňu, že si oblečenie rýchlo vybalím. Tvár mi zalial úsmev, Alice a jej oblečenie. Zobrala som prvé čo som chytila a hodila to na seba. Ďakujem, povedala som v duchu. O dvadsať minút som sedela v kuchyni a pripravené čakala na Jacoba. Počula som zaklopanie na dvere, hneď som vyletela a pozvala ho dnu, nech na mňa nečaká vonku. „Oco, ideme už“ zakričala som do obývačky.

„Zastavíme sa ešte na obed, môžeme?.“ Viedol ma k autu, iba som zakývala hlavou.

Vošli sme do kancelárie školy. Za pultom sedela na krátko ostrihaná blondínka, zdvihla pohľad „Izabella Swanová, tak rada vás konečne spoznávam. Celé mesto o vás hovorí. Ja som Tereza Clapová.“

„Bella...aj ja vás.“ Váhavo som sa usmiala. „Dobrý deň“ pozdravil Jacob a nahodil svoj miliónový úsmev.

„Á Jake, robíš spoločnosť?“

„Tak nejako, len aby to mala zo začiatku jednoduchšie.“

„Bella, dám vám váš rozvrh s hodinami. Budete to mať také poprehadzované, lebo som musela napasovať váš školský plán.“ Vysvetľovala mi podávajúc zoznam hodín a tried do ktorých budem chodiť. Rýchlo som ho prebehla, no zastavila som sa očami na jednom predmete: Španielčina a nervózne som pozrela na Jacoba a potom na pani Clapovú. „Prepáčte, tu bude asi malý omyl, ja som sa v živote neučila španielčinu.“ Vysvetľovala som svoje prekvapenie.

„To nie je možné, z vašej školy mi poslali takéto podklady.“ Začala sa hrabať v nejakých dokumentoch. „Pozrite sa, tu to je.“

Sklesla som, nevedela som po španielsky ani ahoj. „Naozaj neviem nič po španielsky, museli sa pomýliť.“

Pani Clapová sa nadýchla. „Teraz už s tým nič neurobíme, je mi to ľúto, ostatný sa ju budú učiť len druhý rok a ja Myslím, že ste veľmi šikovná a rýchlo ich dobehnete. Ja to samozrejme vysvetlím pani Durbeckovej.“ Nadýchla som sa že niečo poviem, no zase ma predbehla. „Nebojte sa Bella, vy to nejako zvládnete.“

Vzdychla som si, nemalo cenu ju viac presviedčať. „Tak vám veľmi pekne ďakujem a prajem pekný deň, dovidenia.“

„Dovidenia“ odzdravila s ospravedlňujúcim pohľadom.

„Čo budem robiť?“ zmätene som pozrela na Jacoba.

„Teraz sa ideme hlavne najesť.“ Potľapkal ma po pleci.

Vošli sme do malej reštaurácie, sadli sme si do rohu a objednali si. Milá staršie pani nám doniesla džús a milo sa usmiala.

„No aký máš zatiaľ pocit?“ začal Jacob.

„Zmetený? Ja budem na škole stratená.“ Zasekla som sa.

„Ukáž sem ten rozvrh.“ Zobral mi ho z rúk a začal študovať. „Aha máme spoločnú telesnú a...obed?“ zdvihol oči od rozvrhu. „Teda ak chceš.“

„Nie, budem tam sedieť sama.“ Povedal som sarkasticky a chvíľku sme na seba hľadeli.

„Bella...“ váhal „chcem sa s tebou o niečom porozprávať.“ A je to tu, už sa tomu nevyhnem. Nevadí aspoň to budeme mať za sebou.

„O čom?“ Klamala som.

„Vieš...no...ako si naposledy odchádzala...“

„Jacob vyklop to“ nabádala som ho.

„Ja...no...“ nadýchol sa „...pobozkal som ťa.“

„Všimla som si.“ Snažila som sa odľahčiť situáciu skôr sebe ako jemu. Hodil na mňa grimasu. „Jednoducho ti chcem niečo povedať. Ja som sa zamiloval...“ stíchol „...do teba.“

Sčervenala som, lebo tomuto som sa chcela vyhnúť. Nečakala som však, že sa mi uľaví a budem rada. Náhle som mala pocit, že presne toto som chcela počuť. Usmiala som sa sama nad sebou.

„Čo? Prečo sa smeješ?“ bol zvedavý.

„Nič, nenechaj sa rušiť a pokračuj.“ Snažila som sa ovládať.

Znovu sa nadýchol a pokračoval „Viem, že toto nie je zrovna romantika,  ale keď to nepoviem teraz, tak potom neviem kedy.“

„Jacob“ nabádala som ho.

„No dobre, chcem sa ťa opýtať, či by si nechcela so mnou chodiť.“ Sklopil zrak a začal si žmoliť prsty. To čo prišlo potom prekvapilo aj mňa, jednoducho to zo mňa vyletelo, vôbec nad ničím som nerozmýšľala „Áno.“

Strhol sa a prekvapene na mňa pozrel. „Tak toto som nečakal, prekvapila si ma.“ Nahol sa ku mne, že ma  opäť pobozká. Zaváhala som...očervenela...zavrela oči a čakala, čo sa bude diať. Cítila som jeho dych na svojej tvári, potom sa dotkli jeho pery mojich. Mráz mi prebehol po chrbte, žalúdok sa mi zavlnil a zatočila sa mi hlava. Odtiahol sa, pozeral mi do očí a nesmelo sa usmial. Úsmev som mu opätovala, no vzápätí som sklopila zrak. Zaplavil ma nádherný pocit, niečo ako radosť a pokoj, no neviem to presne popísať. Chytil ma svojou trasúcou rukou a hladkal ma po prstoch. Pozerala som na naše spojené ruky a rozmýšľala nad tým, čo všetko mi unikalo a ako mi je teraz príjemne. Servírka zakašľala. „Uhm...nech sa páči.“

„Vďaka.“ Povedala som, že ma sotva bolo počuť. Obaja sme sa tomu zasmiali.

Celú cestu domov ma držal za ruku a tak sme aj vošli. Charlie vypleštil oči. „Tak toto je prekvapenie.“ Zahyhňal sa.

„Nechaj si tie poznámky pre seba, dobre.“ Šťuchla som ho.

„Jake nehnevaj sa na mňa, ale ja som sa včera nevybalila a musím to dnes to dnes zariadiť.“

„Jasné, v pohodičke. Aj tak som sa večer sľúbil Quilovi. Dúfam, ti to nevadí:“ čakal. „Nie, zabav sa.“ A znovu sme sa pobozkali, ale nie tak jemne ako v reštaurácií, ale vášnivejšie. Celý týždeň sme sa stretávali, rozprávali a užívali si jeden druhého. S Jacobom mi bolo jednoducho, nemusela som sa pretvarovať, proste som to bola ja.

Zazvonil budík, vyskočila som a zaliezla do kúpeľne. Obliekla som sa alá Alice, rifle, tmavomodrý sveter a riflové sako podľa jej výberu. Mala pravdu, vyzeralo to dobre, skonštatovala som keď som sa obzerala pre zrkadlom. Raňajky som urobila Charliemu a sebe a doplnila som to kávou. Jacob už na mňa čakal, nastúpila som, pobozkala ho a išli sme priamo do neznámeho, teda aspoň pre mňa.