Mračna za súmraku

Autorka: Lucia

2. Nákupy

ALICE:

„Poď už“ kričala som z naštartovaného auta na Rosalie. Bože, tá kým sa niekam vychystá...

„Už som tu, Emmet ma nechcel pustiť.“ Hovorila, keď zatvárala vchodové dvere.

„Si robíš srandu? Veď sme za chvíľu naspäť.“

„Práveže s tebou to nebude za chvíľku.“ Zaksichtila sa na mňa, potom si vytiahla lesk a naniesla na pery. Asi ho Emmet všetok zjedol, pomyslela som si a usmiala som sa.

„Čo je smiešne?“ len som zavrtela hlavou a šliapla na plyn. Bola som rada, že ide so mnou, nikto iný sa na tento skutok nechcel podujať, ale asi preto, že som tak trošku maniak. V Port Angeles sme nakupovali každú chvíľu, čo sme sa opäť odsťahovali do Forksu. Bolo to najbližšie väčšie mesto, v ktorom to ako tak stálo zato. Aspoň podľa môjho názoru. Zaparkovala som v podzemnej garáži jediného nákupného strediska.

„No poďme“ tešila som sa ako malé detsko, vždy som sa tešila, keď sa naskytla šanca niečo kúpiť, zariadiť, alebo zorganizovať. Bavilo ma to.

„Kde začneme?“ opýtala sa ma Rose s povzdychom.

„Ako vždy, spodné prádlo“ predavačka nás už spoznala, vedela aj naše veľkosti a vždy sme kúpili len to najlepšie a samozrejme najdrahšie. Privítala nás s úsmevom. Použila som kreditku a prešli sme do ďalšieho obchodu, kde sme kúpili nejaké oblečenie pre pánsku časť našej rodinky. To najlepšie sme si nechali nakoniec a to nakupovanie pre nás. To nám zaberalo vždy najviac času. Vošli sme do malého, ale zato dobrého butiku. Rose našla nejaké krásne kúsky a súkala sa s nimi do kabínky, fakt neviem načo. Ešte som sa chvíľku obzerala keď som počula, že Rose sa s niekým rozpráva. „Rose...“ išla som smerom ku kabínkam a snažila sa pôsobiť ľudsky „našla som ešte ďalšie kúsky...“ no vetu som nedokončila, lebo mnou prebehla vízia.

Edward sedel v našej obývačke s touto dievčinou na kolenách a rozprával sa s nami. Potom jej dal bozk do vlasov. Človek v plnom dome upírov, no tak toto bude zaujímavé. Prebehla mi hlavou ďalšia vízia. Ja s ňou sedíme v škole a smejeme ako dobré priateľky.  Ďalšia... Edward s ňou v nemocnici sediac pri posteli. Potom vstal a znovu jej dal bozk, ale nie do vlasov, na pery. Vedela som to už teraz na sto percent, Edward sa zamiluje. Toto mi neuverí. Musela som zistiť kto to je, podala som jej ruku a predstavila som sa. „Ja som Alice a toto je moja sestra Rosalie a ty si?“ šokovane na mňa hľadela, tak som čakala. Keď sa opäť nadýchla „Uhm...ja, pardon, ja som...nemehlo...“ pozrela som na Rosalie a zasmiali sme sa „Bella“ dodala. Takže už viem kto to je, ale čo to má preboha na sebe? „Toto si nechceš kúpiť, však?“  opýtala som sa neveriac, že to ozaj myslí vážne. Rosalie sa zasmiala „Alice je módny maniak, keď ide na nákupy, tak je v siedmom nebi. A mňa berie so sebou aby to mala na kom skúšať.“ No tak to ti teda veľmi pekne ďakuje, krásne si ma uviedla, štuchla som do nej prstom.

„Vyberiem Ti nejaké poriadne rifle, nie takéto“ povedala som a chcela som sa rozbehnúť po obchode no ona ma zastavila.

„Nie, ďakujem...“ povedala s úsmevom na perách. Už teraz som ju mala rada, no toto mi nesmie robiť. Zamračila som sa a ako by pochopila, dodala „...ja potrebujem podobné tým, čo som nedávno roztrhla, nech nemusím doma vysvetľovať, prečo ich už nemám.“

„Tak ja Ti teda ešte nejaké lepšie kúpim“ a mám o ďalší výber postarané, otočila som sa na päte a začala krúžiť po obchode. Vybrala som jej fakt krásne rifle, pár tričiek, nádherný tmavomodrý sveter a ešte jedno riflové sáčko, ktoré perfektne sedelo s rifľami. Bola som so sebou spokojná. Bella vyšla s obchodu, keď sme zaplatili a stála akoby nad niečím rozmýšľala.

„Hej Rose, toto bude Edwardova frajerka.“ Povedala som s chichotom. Neveriacky na mňa pozrela „Vízia? To nemyslíš vážne, toto dievčatko?“

„Nemôžem za to aký má Edward vkus, ale mne sa celkom páči.“ Hovorili sme tak, aby nás nemohli ľudia počuť. „Hmmm...“ mrmlala Rosalie.

„Mohli by sme ju trošku viac spoznať, zoberieme ju na kávu ako ľudia.“ Povedala som z nádejou, že mi Rosalie tento nápad neodmietne.

„Fuj, veď mi bude potom zle.“ Frflala.

„Nebuď ako malá, to zvládneš.“ Pretočila oči ale prikývla.

„Mohli by sme ju zavolať“ povedala som aby ma mohla zaregistrovať. Zabralo, trhlo ňou. Rose hneď pochopila a tak som zakričala.

„Bella“ otočila sa a ja som ju kývaním zavolala k nám. „nejdeš s nami sa kávu, alebo tak?“ nevedela som čo presne by si dala a v tomto som nemala žiadne skúsenosti.

„Rada, ale len pod tou podmienkou, že ma necháte zaplatiť to.“

Rosalie zase pretočila oči, no ja som sa usmiala ako súhlas. Sadli sme si do najbližšej kaviarne, dúfajúc, že je dobrá. S Rosalie sme si dali iba minerálku, ako najmenšie zlo a začala som hovoriť o sebe o nákupoch, proste neutrálne téma. Rosalie hovorila tie hlúpe príbehy, ktoré pár krát prifarbila a inokedy niečo vypustila, kvôli nášmu životu. Keď som si myslela, že by už mohla byť uvoľnenejšia a viacej nám o sebe prezradiť, opýtala som sa. „Ešte sme ťa tu nestretli, nie si odtiaľto, však?“ no som zvedavá čo mi povie.

„Nie, som s Forksu, ale aj tam som len na prázdninách. Originál bývam vo Phoenixe.“ Kde? Veď tam je slnko a teplo ako by sme ju tam mohli stretnúť, ako by sa do nej Edward mohol zamilovať, ako by mohla sedieť u nás na gauči? Nič mi nedávalo zmysel. Z môjho rozmýšľania ma vytrhol jej výkrik. „Jake ma zabije, už ma čaká na parkovisku“ a kto je do pekla Jake? Zaplatila a dodala „Bolo mi radosťou vás poznať.“ Počkať ja ničomu nechápem, je to ešte horšie ako predtým. „Kto je Jake?“ vyletelo zo mňa.

„Môj jediný kamarát z Forksu“ vysvetľovala mi a tvárila som fakt dosť nervózne.

„Takže to nie je tvoj chlapec.“ Musela som to povedať, aspoň toto som chcela vedieť. Rosalie na mňa káravo pozrela.

„Nie, ale keď si nepohnem už nebudem mať ani jeho, lebo sa na mňa vykašle.“ Usmiala sa odišla. Zostala som sedieť na stoličke ako kôpka nešťastia.

„A čo teraz?“ doberala si ma Rosalie.

„Neviem“ skoro som na ňu zavrčala. Nič mi nedávalo zmysel. Ako to všetko môže do seba zapadnúť, keď ani nie sú z jedného štátu?

„Edwardovi, nič nepovieme. Nemám šajn ako by reagoval a asi by si myslel, že som šibnutá, keby som mu povedala odkiaľ je.“

„A nie si“ lišiacky sa na mňa usmievala Rosalie. „Ale tiež tomu nechápem, čo presne si videla.“ Povedala som jej svoje vízie, možno jej to dá nejaký súvis.

„Ako to chceš pred ním utajiť?“

Sklesla som „Ani toto neviem, ja vlastne nič neviem.“

„Alice prestaň nad tým už rozmýšľať, prídeme domov a dajako to vyriešime.“ Presvedčovala ma.

„Ale ty si ho nevidela aký bol šťastný.“ Vchádzali sme do garáže. Hodila som po Rosalie kľúčiky, lebo v takomto stave zamyslenia sa so mnou nedalo ani rozprávať, nie to ešte aby som šoférovala.

Prišli sme domov a všetci sedeli v obývačke. No krása teraz urobí výstup pred všetkými. Buď ticho. Povedala som v myšlienkach. S Edwardom sa takto dalo baviť, lebo ich vedel čítať, no nezastavila som ho.

„Ničomu nechápem, čo to je?“ Pozrel nechápavo. Nadýchla som sa, ako mu to teraz vysvetlím? No niečo povedať musím. Ešte neviem, Stretli sme ju v obchode a ja som mala víziu. Nemôžem za to. Snažila som sa vysvetliť.

„A to ste ju hneď museli pozvať na kávu, či čo? Alice neťahaj ma za nos.“ Bol zjavne nahnevaný. Chcela som len o nej viacej vedieť.

„Z akého dôvodu...“ do nášho polo-rozhovoru však skočil Carlisle „O čo ide?“ určite to chcel vedieť aj zvyšok rodiny.

„Edward sa zamiluje“ tak a bolo to vonku. Edward pleskol dverami domu a zmizol. Emmet sa začal strašne smiať a potom aj všetci ostatný. Musela som im vyrozprávať čo sa vlastne stalo.

„Ale veď nebýva tu.“ Rozmýšľala Esme.

„Trblietajú či sa Edward vo Phoenixe.“ Vybuchol Emmet do ďalšieho smiechu.

„Ja som ju ale videla sedieť so mnou v škole, niečo sa musí stať a ona sem príde.“ Snažila som sa presvedčiť aj samú seba.

„Ja do žiadne Phoenixu nemám v pláne ísť.“ Treskol znovu dverami Edward a rozkrikoval sa. Emmet sa postavil vedľa neho a povedal „No tak sa nám trošku opáliš.“ A znovu sa začal smiať.

„Čo presne si videla.“ Chcel vedieť znovu. Ukázal som mu všetky tri časti svojej vízie. „To ako že ju sem zoberiem...medzi nás...človeka.“ povedal „Hmm...a to ju mám akože milovať.“

„Nechaj si ten sarkazmus pre seba.“ Vyštekla som. „Nemôžem za to, čo vidím.“

„Alice sú to bl-bo-sti.“ Teraz kričal on. „Asi sa niečo zmení a ty si videla len nejaké polovičné rozhodnutie.“

„Sám tomu neveríš.“ Vedel, že hovorí hlúposti on a nie ja, ale vôbec si to nechcel priznať.

„A čomu mám teda veriť? Že niekde v obchode stretneš niekoho kto býva vo Phoenixe a že ja sa zamilujem a zoberiem ju sem na návštevu.“ Sarkasticky sa zasmial.

„A bude to moja najlepšia kamarátka, na to si zabudol.“

„Prepáč...“ zatriasol neveriaco hlavou.

„Nechajme sa prekvapiť“ povedala napokon Esme. Nechajme sa teda prekvapiť, zopakovala som si v duchu, aj keď ja prekvapená nebudem, ja svojím víziám verím. Vzala som Jaspera za ruku a odchádzali sme do našej izby. „Ale bola zlatučká...“počula som ešte z obývačky Rosalie a cukla som sa.

„Ja Ti verím.“ Povedal Jasper a pobozkaj ma na líce. Objala som ho, zdvihol ma do náručia a zavrel dvere na našej izbe.