Mračna za súmraku

Autorka: Lucia

17. Rozhodnutie

Edward:

„Môžeš mi to prosím vysvetliť?“ už sa do rozhovoru zapájala aj Rosalie.

„Nemôže, sám nevie prečo to urobil...“ odpovedala za mňa Alice.

„Ako to môžeš povedať?“ Snažil som sa brániť.

„Chceš mi tvrdiť, že to tak nie je?“ zvedavo na mňa hľadela Alice a potom pozrela smerom k Jasperovi, ktorý iba pokýval hlavou.

„Zradca!“ sykol som smerom k nemu.

Brácho prepáč, ale nezabil by si ju, na to ju moc miluješ. Cítim z Teba len strach. Pohotovo mi poslal myšlienkami odpoveď.

Mali pravdu, vôbec som nechápal prečo som ušiel, keď sa Bella porezala, necítil som jed v ústach ani neutíchajúci a spaľujúci smäd, no v tej chvíli som nemohol triezvo uvažovať, dostal som strach, že jej ublížim a to ma donútilo odísť. Nie, rozbehnúť sa preč z miestnosti, ktorá sa v tej chvíli naplnila tou najopojnejšou vôňou.

„Edward...“ vytrhla ma Alice z rozmýšľania.

„Čo...?“ odsekol som dosť podráždene.

„Akože čo, ty si nás snáď ani nepočúval?!“ to bola otázka, lebo ak hej tak odpoveď je nie.

„Ten chalan sa mi asi zdá...“ pochopila Rosalie môj ospravedlňujúci výraz „...po sto rokoch sa zamiluje a chce si ju nechať len tak utiecť. Prosím Ťa Emmet prašti ho, lebo keď to urobím ja asi ho prizabijem.“ To už znelo nahnevane.

„Dobre, dobre. Čo teda po mne chcete.“ Zdvihol som ruky v ospravedlňujúcom sa geste a porazene som šľahal pohľadom po mojej rodine.

Alice mávla rukou „aby si sa zobudil, kým nebude neskoro.“

Bella:

Týždeň v slnečnom Phoenixe utiekol ako voda. Dni mi splývali do jednej línie ani som nepostrehla a bol večer. René ma stále nútila niečo robiť, aby ma odpútala od udalostí, ktoré ma v noci nenechali bez plaču. Ako náhle som zavrela oči, mala som pocit, že ma niečo pomaly trhá zvnútra. Bolesť postupom dní neustávala, skôr som mala pocit, že sa stupňuje a to podporovalo moju paniku. Bála som sa, že to nevydržím a zrútim sa. Koncom týždňa som sa začínala tešiť späť do Forksu, no nie za priateľmi tých som stratila, ale na svoju samotu, na možnosť zrútiť sa do postele a preležať tri dni bez toho aby ma niekto nútil vstať. Nebol by nikto kto by to skúšal. V škole by som povedala, že mi nie je dobre a Angie by ma neprezradila. Už ma nebavilo sa pretvarovať.

Alice ma čakala na letisku tak ako sľúbila. Nemala som silu ju ignorovať, bola som jej vďačná, že svoj sľub dodržala. Váhavo som k nej prišla čakajúc na reakciu, no ona ma objala. Zdalo sa mi, že presne vie ako sa cítim, ako mi bolo bez Edwarda a že by to ešte zhoršila, keby tu nebola. No ona sa zachovala úplne ináč, stála tam a nechala ma zmáčať jej značkovú blúzku slzami, správala sa ako ten najlepší priateľ. Neopustila ma, ako som na také niečo mohla pomyslieť a týrať samú seba? Skutočnosť je iná, Alice je tu pre mňa.

„Poď zoberiem Ťa domov a tam sa porozprávame.“ Povedala, keď som sa aspoň trošku upokojila. Po ceste do Forksu nepovedala ani slovo, nehralo ani rádio a mne pripadalo že sa mi to ticho prepáli do hlavy. Natiahla som sa k rádiu a pozrela na Alice, iba prikývla.

Počkala som kým zamkne auto a zavrela vchodové dvere. Akoby to bolo znamenie, vtrel sa do mňa zvláštny pocit strachu a nervozity zároveň. Vošla som do obývačky a sadla si na gauč, Alice ma nasledovala. Odmietla akékoľvek občerstvenie a tak sme sa mohli pustiť do nechcenej debaty.

„Ďakujem, že si pre mňa prišla.“ Začala som nesmelo. Alice iba prikývla a dívala sa na svoje ruky, ktoré zvierala tak, že jej cez kožu presvitali hánky. Vyzerala ako by rozmýšľala, po chvíľke sa nadýchla a zdvihla hlavu.

„Bella viem, že toto je teraz to posledné čo chceš počuť...“

„Tak mi to ani nehovor“ skočila som jej do reči. Chvíľku váhala ale nakoniec sa rozhodla, že mi povie to čo mala na mysli a opäť sa dôrazne nadýchla.

„Bolo by omnoho lepšie, keby Ti to, čo Ti chcem povedať, povedal niekto iný. Niekto, kto ma zabije, keď zistí že som Ti to povedala.“ Schovala si tvár do dlaní a tento krát už neskrývane sa zatriasla. Nechápala som jej nervozitu. Keď mi chce povedať, že Edward sa so mnou už nechce vidieť, tak do toho. Ja to už viem dávno a nemusí sa ani takto trápiť.

„Alice, ja viem... ja... viem, že nechce...“ snažila som sa zo seba dostať svoje myšlienky, no nevedela som sa vyjadriť. Teraz som pre zmenu skúsila zhlboka dýchať ja a znovu začať rozprávať. Alice nevie čítať myšlienky, tak toto jej jediná možnosť ako to zo seba dostať.

„Nechce ma už, však?“ myslela som si, že to je to čo mi chcela Alice povedať, no podľa jej zmäteného výrazu som bola úplne mimo. Sakra čo mi chce povedať? Nebude sa so mnou baviť celá rodina, alebo ako? No to by mi nemusel hovoriť on, Alice by na to stačila aj sama, v tom to nebude.

„To nie je to čo by mala vedieť, aj keď... nie, to je hlúposť.“ Rozmýšľala na hlas, no mne to nedávalo žiadny zmysel. „Nemohla by si sa s ním zajtra porozprávať?“ zvraštila som čelo.

„Myslím, že ... nie!“ povedala som dôrazne.

„Bella...“ začala hovoriť, no ja som iba zavrtela hlavou, za svojím si stojím. Zvesila plecia a tupo pozerala pred seba, nad niečím rozmýšľala. Pomaly sa postavila, otočila sa ku mne a prehovorila.

„PROSIM porozmýšľaj nad tým a daj si všetko do kopy. Skús sa nejako premôcť a vypočuť si ho, myslím že za to stojí a nie preto, že je to môj brat, ale preto, že si moja priateľka, mám Ťa neskutočne rada a nechcem Vás vidieť trpieť, keď viem že obaja chcete to isté.“

„Nechce ma!!!“ kládla som dôraz na tieto slová a snažila sa ich vysloviť čo najzrozumiteľnejšie. Alice znovu iba pokývala hlavou a dodala „Prosím...“

Nechala som ju odísť a zvalila som sa na gauč. Nohy som si vyložila a ponorila sa do svojich myšlienok. Ani neviem ako som zaspala a ráno sa zobudila tesne pred budíkom, samozrejme na gauči. Včera som si neuvedomovala, aká som unavená a premohol ma spánok. Čo bolo ale zvláštne, že som spala. Celú tú dobu som nepustila ani jednu slzičku, ba čo viac, nič sa mi nesnívalo. Relatívne som bola vyspatá a to ma prekvapilo.

Vstala som, rýchlo sa upravila a kopla do seba kávu s müsli tyčinku. Obúvala sa, keď mi to docvaklo...ako pôjdem do školy? S jednou teniskou natiahnutou na nohe som sa oprela o stenu za mnou a začala rozmýšľať. Angela už bude na pol ceste...nikoho viac nemám. Cullenovcov, no tých prosiť nechcem, nemôžem. Nesmiem vidieť Edwarda, rozhodla som sa ho ignorovať a neprehovoriť na neho ako prvá. Keď ma nechce, budem si držať tú trošku hrdosti, čo mi zostala. Čo budem robiť?

Začula som auto. Pomaly som otvárala dvere, bála som sa, že uvidím Edwarda a to som nechcela. Vlastne chcela, strašne som túžila vidieť jeho úsmev a ... pri spomienke na ten jeden jediný bozk som sa roztriasla a podlomili sa mi kolená. Zatrepala som hlavou, na toto myslieť nemôžem.

Konečne som dvere otvorila tak, aby som videla šoféra auta – Alice a Jasper. Vydýchla som úľavou, ale aj sklamaním zároveň. Natiahla som si druhú tenisku, vzala bundu aj tašku a išla do auta.

Nešli sme rýchlo, ako som bola zvyknutá s Edwardom a tak som stihla sledovať aj okolitú prírodu, to sa mi s ním nikdy nedarilo. Pri jeho štýle šoférovanie sa všetko zlievalo do nerozoznateľnej šmuhy. Všetko tu bolo zelené, voňavé a svieže... Zazrela som niečo, čo mi do tohto celého obrázku nezapadalo. Zviera? Človek? Tie oči...Jacob! Bodlo ma v hrudi, dlho som na neho nemyslela, ale čo by tu robil, nemohol to byť on. Zdesená vlastným poznaním ma striaslo: sleduje ma? Kým sme prišli na parkovisko vystriedala som toľko možností, že sa sama sebe čudujem, ako som na toľké mohla prísť. Je to jedno...ani Jacob ma už nechce. Nikto ma nechce, kruté!

Vystúpila som s auta a do hrude mi vbehli mravce ako. Poobzerala  som sa, no nevidela som ešte jeho volvo. To bola šanca. Rozlúčila som sa s Alice a Jasperom a zamierila do triedy, sadla som si a modlila sa, aby sa dnes rozhodol neprísť do školy. Tesne pred zvonením vbehol do triedy a nehlučne si sadol vedľa mňa Emmet. Meškali, ale prišli. Toto poznanie vyvolalo v mojom hrdle hrču.

„Nazdárek, Bells“ ozvalo sa vedľa mňa. Šokovane som sa pozrela jeho smerom a rozmýšľala, prečo by som mala byť nahnevaná na celú rodinu, keď iba Edward sa so mnou nebaví. Všetci vyzerajú priateľsky a správajú sa akoby sa nič nestalo. Veď sa ani nič nestalo, len ... Nebudem na to myslieť.

„Ahoj“ jemne som sa usmiala. Emmet si vydýchol a uvoľnil.

„Už som si myslel, že ho budem musieť zabiť.“

„Koho“ vyvalila som oči.

Emmet sa zatváril kyslo „Edwarda predsa.“

„Prečo by si ho mal zabíjať?“ nechápala som

„Nikomu to nehovor, ale preto že je idiot.“ Musela som sa zachichotať. Emmet si pritisol prst na pery a zasyčal. Prikývla som, aby som mu dala najavo že nič nepoviem.

„A čo spravil“ neveriaco na mňa hľadel.

„Bella, fakt to nevidíš?“ čo mám vidieť, čo som jasnovidka, telepat, alebo niečo podobné?

„Tak ja Ti to poviem, ale keď ma prezradíš budem musieť zabiť aj Teba.“ Zlovestne sa uškrnul a ja som prikývla.

„Bella vieš môj brat sa zamiloval. Zamiloval sa do Teba. Jemu sa to ešte nestalo aby k niekomu cítil to, čo cíti k Tebe.“ Neveriaco som na neho hľadela „len má strach, strašný strach, že ujdeš. Že nepochopíš to, čo Ti chce povedať a tak Ti to radšej nepovie ako by Ťa mal stratiť úplne. Chápeš?“ hľadela som na Emmeta s otvorenými ústami. Keď som sa aspoň trošku spamätala a  vstrebala to čo mi povedal, vlastne mi skoro nič nepovedal, zmohla som sa na reakciu

„Nechápem, ale budem sa snažiť. Neviem čo môže byť také strašné, že by som ušla. Čo je mäsový vrah či čo?“ Emmet skrivil tvár a začal sa zaoberať profesorom, vedela som že už mi nič nepovie.

Edward na španielčinu neprišiel, tak som v triede sedela sama a sledovala svoju „A“ z testu. Musím sa mu poďakovať. Netrvalo dlho a mala som príležitosť, Edward ma čakal pred školou na parkovisku, opretý o svoje volvo. Neusmieval sa, ale nebol ani zamračený. Som zvedavá čo a či mi vôbec niečo povie.

Nesmelo som vykročila za ním.