Mračna za súmraku

Autorka: Lucia

16. Test

Bella:

V jedálni ma už čakala Angela a ,zohrievala mi stoličku vedľa nej. Bola zvedavá na novinky z hodiny - doučovania španielčiny s Edwardom. Samozrejme, nič sa nestalo. Žiadne letmé dotyky ani bozky, iba doučovanie. No dobre tak pohľady a úsmevy, ale to je zanedbateľné. Keď som odchádzala zo spoločenskej miestnosti, musela som si dávať ohromný pozor, aby som nezakopla o prah dverí, taká som bola Edwardom omámená. Priznávam!

Dramaticky som pretočila oči a smerovala k nej. Musela som sa však pozrieť ešte jedným smerom, k ich stolu a znovu sa spojiť s Edwardovým pohľadom. Som na ňom asi závislá, je pre mňa ako droga a tento pocit ma pomaly doháňa do šialenstva. Ešte som ani poriadne nesedela a Angela ma začala dusiť otázkami, čo sa mi na ňu nepodobalo. Musela byť neskutočne zvedavá.

„No...hovor. Aké to bolo, čo sa stalo, čo ste robili a ...“ musela som jej skočiť do reči.

„Angie zastav, alebo aspoň spomaľ. Vieš, na krku mám hlavu a nie počítač z neviem akou RAM-kou.“ Ospravedlňujúco sa usmiala, pichla vidličku do cestovín a opýtala sa s plnou pusou.

„No? Čo mi teda povieš?“ tak toto znelo lepšie na rozdiel od tej spršky predtým.

„Musím Ťa sklamať, nič.“ Viditeľne posmutnela a niečo nezrozumiteľné si zamrmlala. Viacej otázok mi už nedávala, moja záporná odpoveď ju asi na toľko odradila, že sa rozhodla dať mi dnes pokoj, no som si istá že zajtra to skúsi znovu. Alebo ma bude spovedať cestou domov?  To mi pripomenulo, že nemám ani predstavu ako sa dostanem zajtra do školy. Na autobus som to mala dvadsať minút a to sa mi vážne nechcelo. Požičané auto som vrátila už v nedeľu za Rosaliinej pomoci a Jacob mi ešte stále nevolal ani nezdvíhal telefón. Historka o zabudnutom mobile bola nepoužiteľná a mňa začala napĺňať zlosť z Jacobovej nezodpovednosti voči mne. Vlastne to nebol ani hnev, skôr sklamanie z toho že ma už nechce. Ale prečo sa k tomu nepostavil rovno a nepovedal mi to do očí? Nechcel ma zraniť? Ale to už robí teraz a to že sa mi vyhýba celú situáciu ešte zhoršuje. Pichlo ma pri srdci po týchto myšlienkach, no musela som to nejako zvládnuť, už som zvládla aj horšie.

„Angie?“

„Hmm...“ otočila sa na mňa aby mi dala najavo, že mi patrí jej pozornosť.

„Mohla by si ma pre mňa prísť aj zajtra? Nemám sa totiž ako dostať do školy.“

„Bells prepáč, ale zajtra ma odvezú naši a potom idú s autom do servisu. Nedá sa mi, budeš musieť prežiť jazdu autobusom.

Zamračila som sa „to nič nejako to vyriešim, ale ďakuje za ochotu.“

„Keď sa neozve ani potom, tak kľudne, ale zajtra to ozaj nejde.“

„Okej Angie. Mala by som prchať, lebo nestihnem ďalšiu hodinu.“ Porozhliadla som sa po jedálni kde bola väčšina študentov na odchode.

„Jasné, po škole Ťa čakám na parkovisku.“ Pripomenula mi a tiež sa chystala na odchod.

Zmorená z telesnej som sa vyplazila na parkovisko a sadla na najbližšiu lavičku, že počkám Angelu. Vnorila som hlavu do zošita, aby som si zopakoval čo mi Edward vysvetľoval, keď ma oslovil.

„Ahoj, čakáš niekoho?“ iba som prikývla „Môžem sa pridať. Rosalie sa pretiahla hodina, tak na ňu musím počkať.“

„Jasné, že sa pýtaš. Aký si mal dnes zbytok dňa?“ zaujímala som sa.

„Ako vždy...nuda. A ty?“

„ Ako v škole. Teraz čakám na Angelu, zoberie ma domov.“ Vysvetľovala som.

„Ak chceš môžem Ťa zobrať ja.“ Božsky sa usmial. Ale čo jeho súrodenci?

„A...a čo oni?“ koktala som, prekvapil ma.

„Myslíš mojich súrodencov? No budú tu musieť počkať, Emmet aj tak bez Rose nikam nepôjde.“ Prikývla som ako znak pochopenia. Tak moc by som chcela byť s ním sama, ale dá sa to? Keď sa mi naskytne takáto situácia, vždy ju niečo zabrzdí.

„S Angie som sa dohodla že sa tu počkáme, nemôžem...“ nedopovedala som, lebo Angela vyšla na parkovisko a smerovala presne k nám.

„Nazdar detská.“ Zoširoka sa usmiala a žmurkla na mňa. „Musíme ešte počkať na Bena, zasekol sa na nejakej hodine.“ Hovorila mojím smerom.

Edward si odkašľal aby upútal jej pozornosť, čo sa mu v okamžiku podarilo. „Nebude vadiť, keď zoberiem Bellu domov? Tiež čakáme na Rose a myslím, že by som to stihol otočiť.“ Angela sa pozrela na mňa, potom na Edwarda a znova na mňa a veselo dodala. „Jasné, tak sa majte.“ A odpochodovala smerom k škole. Pozerala som na svoju kamarátku v nemom úžase a Edward sa začal smiať.

„Čo.“ Opýtala som sa podráždene.

Jeho smiech prešiel do kašľu „Ale nič. Ideme?“

Nakoniec som sa s Edwardom dohodla, že ma príde ráno vyzdvihnúť, len mu mám predtým ešte zavolať, keby náhodou Jacob.

Jacob sa ani neukázal ani nezavolal a tak som začala Edwardov taxík využívať častejšie ako sa patrilo. Zjavne mu to nevadilo, vozil ma do školy, zo školy a na návštevu k nim domov. Bolo úžasné mať priateľov na ktorých sa môžete spoľahnúť a ktorých máte pri sebe vždy keď ich potrebujete. Teda skoro vždy. V noci som bývala sama a to ma ničilo. Večer som nevedela zaspať a utápala som sa v slzách za Charlieim a čiastočne za Jacobom. Nad ránom ma vždy premohla únava, no nikdy nie tak skoro aby som po zobudení vyzerala vyspato.

Po celom týždni nás v piatok čakal test zo španielčiny. Stále som sa pýtala Edwarda na nejaké gramatické otázky a preklady slovíčok, ktoré mi behali po rozume a ja som ich v tom momente nevedela preložiť. Zjavne som sa zamestnávala všetkým možným, len aby som nemusela myslieť na svoje city.

Do triedy napochodovala pani Durbecková a rozdala testy všetkým okrem mňa. „Bella tento je pre Vás.“ Podávala mi test, ktorý mal byť iný od ostatných.

„Zoberte si test a zohnite ho na polovicu, aby vám vznikla A4-ka. Potom na vrch napíšte svoje meno a môžete začať. Čas máte do zvonenia.“ Spustila svoj monológ a hneď nastalo zúrivé šušťanie papiera.

„Veľa šťastia.“ Zašepkal Edward a začal písať.

„Aj Tebe.“ Táto veta si bola zbytočná, nikto okrem španielov neovládal tento jazyk ako Edward. Zohla som papier a v tom mi hranka papiera prešla po prste. Nepríjemne to zaštípalo a zo zárezu na mojom prste začala unikať krv. Počula som iba vrznúť stoličku vedľa seba a rachot dverí. Neveriacky som vypleštila oči a nevedela uveriť tomu, že to spôsobil Edward. Čo sa mu stalo? Zmetene som pozrela na profesorku, ktorá už vyslala nejakého chlapca, aby ho išiel skontrolovať, no ten sa vrátil zo slovami, že ho nikde nenašiel.

„Pokračujte prosím a nenechajte sa rušiť.“ Znovu som ponorila nos do testu ocucávajúc si porezaný prst, no myšlienkami som stále blúdila k Edwardov.

Na parkovisku ma čakala Alice a tvárila sa neurčito, smutne priam až stŕhane.

Čo sa im to všetkým deje a kde je Edward?

„Bella dnes Ťa zoberiem domov ja, okej?“ bolo to skôr oznámenie ako otázka. Mykla som plecami a nastúpila k nej do auta.

„Alice, čo sa stalo?“ chcela som vedieť, prečo sa takto správa ona aj jej brat. „Urobila som niečo?“ pokrútila hlavou a švihla po mne nahnevaným pohľadom. „Tak čo teda, čo sa deje. Prosím povedz mi to.“ Už sme boli pri mojom dome a Alice pomaly zastavila.

„Bella neboj sa, to zvládneme. Nemôžem Ti teraz povedať, čo sa deje ale po víkende sa dúfam dozvieš. Prepáč.“ Nechápavo som vypleštila oči, to ma chce takto odbiť?

„Čo tým myslíš?“ mala som strach, hrozný strach. Čo som urobila, že ich od seba odháňam?

Alice to na mne zbadala „Prosím skús na to nemyslieť a uži si víkend vo Phoenixe. Sľubujem, že Ťa počkám na letisku a porozprávame sa.“ Po týchto slovách som vystúpila z auta, praštila dverami a bez pozdravu odkráčala do domu. Zavrela som dvere, oprela sa chrbtom o ne a zosunula sa na zem. Toto by bolo moc aj na koňa, skonštatovala som a začala plakať. Čo som komu urobila, že ma takto pán Boh trestá? Nechápala som a stále dookola som si prehrávala celý deň a snažila sa zistiť, čo som urobila zle, no neprišla som na nič. Všetko bolo ešte ťažšie, keď som si uvedomila, že som úplne sama. No mám ešte Angelu, smutne som si povzdychla. Prečo odo mňa všetci utekajú?

Napokon som sa nejakým zázrakom upokojila, niečo si zbalila a zavolala taxík. Odviezol ma na zastávku, odtiaľ ma autobus odviezol na letisko a lietadlo do Phoenixu. Nastúpila som do lietadla a dúfala, že niektoré myšlienky ostanú vo Forkse, hlavne tie na Edwarda. Ako som mohla byť taká hlúpa a takto naivne mu naletieť? Hlupaňa!!! Nadávala som si stále dookola.

Na letisku ma čakala René a privítala s vrúcnym objatím. Mám aj moju René...