Mračna za súmraku

Autorka: Lucia

14. Chata

Túto kapitolku chcem venovať všetkým, ktorí moju poviedku čítajú. Ďakujem Vám J

Lucia

Edward:

„Alice, ty si sa musela zblázniť.“ Ziapal som na svoju úpírsku sestričku hneď ako sme prišli zo školy domov. „to si ako predstavuješ, ťahať Bellu s nami? Neuvedomuješ si to nebezpečenstvo?“

Len pretočila oči a kyslo sa usmiala „Nedramatizuj Edward.“ Týmto ma nahnevala ešte viac, ako samotným pozvaním. Mal to byť taký náš malý lovecký výlet hlboko v horách a ona všetko zmenila. Esme sa dobrovoľne podujala, že Bellu postráži a my sme sa mali vypariť.

„Nedramatizuj? Alice...“ kričal som keď odchádzala do kuchyne. Ozvala sa „Počúvam Ťa, len musím pripraviť na víkend dostatok jedla pre Bellu.“

„Nikam nejde.“ Zaúpel som

Vzdychla si a zasmiala sa „S tým TY ozaj nič neurobíš.“ Tento rozhovor cez miestnosti mi tiež už začínal liezť na nervy.

„Som strašne zvedavý, čo Ti povie Carlisle s Esme.“ Zavrela oči a chvíľku sa sústredila. Ja ju asi zabijem, prečo mi to robí?

„Nič, budú šťastný.“ Úsmev jej nemizol z tváre.

„A čo náš lov?“ chytal som sa poslednej šance.

„Pôjdeme dnes večer. Čo Ti vadí? Aj Emmet sa zmieril so srnkou na večeru kvôli Belle. Mal by si byť šťastný!“

„Bojím sa“ odpovedal som porazene a stíšil hlas „bojím sa sám seba.“

„Nič jej neurobíš, si o tom presvedčený a svoje rozhodnutie nezmeníš.“

„A keď áno?“ nebol so si sám sebou taký istý ako ona.

Chytila ma za plecia, pomaly a zrozumiteľne rozprávala „Edward, ak by si sa náhodou o niečo pokúsil, garantujem Ti, že sa Ti v tom budem snažiť zabrániť a ak zlyhám, potom Ťa prizabijem.“ Rozchechtala sa.

Alice pripravila jedlo, dokonca stihla aj nákupy kým sa vrátil Carlisle s Esme domov. Všetko im predniesla a potom zahájila lov, aby zmenšila šancu Bellinho napadnutia. Všetci boli šťastný, tak prečo som nebol ja. Moja sestra predsa vidí do budúcnosti, nie je sa čoho báť.

Ráno, než som si stihol uvedomiť, že Alice s Rosalie nie sú doma, som zacítil známu vôňu. Opäť mi pľúca začal zaplavovať ten úžasný neopísateľný pocit. Ostať v aute. Vnímal som Alicine myšlienky. Idem pre ostatných a hneď vypadneme. Svojou neľudskou rýchlosťou som bol v obývačke a čakal až vojde do vnútra.

„S kým pôjde v aute.“ Opýtal som sa s nádejou v hlase.

Zatvárila sa akoby som sa pýtal tú najhlúpejšiu otázku na svete. „S Tebou“ na chvíľku sa odmlčala „ale keď nechceš môže ju zobrať hocikto iný.“

Iba som pokrútil hlavou, jasné že ju chcem mať pri sebe. Musím si ale začať veriť, že ja nie som pre ňu hrozba, som tu preto aby som ju chránil. Teraz som si prvý krát uvedomil to, čo Alice už videla dávno – Milujem Bellu a urobím maximum pre jej život.

Všetko sme naložili do aut a vydali sa na cestu. Carlisle a Esme išli mercedesom ako prvý. Naivne si mysleli, že nám zabránia sa pretekať. Ako druhý išiel Jasper s Alice žltým porsche a v obrovskom jeepe išiel Emmet a Rosalie.

„Ahoj“ začal som keď som nastupoval do svojho volva a zavrel dvere.

„Ahoj“ nesmelo sa usmiala. Povedala to tak potichu, že nemať upíri sluch, tak ju určite nepočujem.

„Ako si sa vyspala“ bol som zvedavý na jej odpoveď aj keď som vedel že spala ako zarezaná.

„Hmm... dalo sa“ odpovedala neurčito. Srdce jej bilo trošku rýchlejšie ako inokedy, no nejako som tomuto faktu nevenoval pozornosť.

„Nemala René problém s tým, že ideš s nami?“ chcel som nejako udržať konverzáciu.

„Nie, nemala. Totiž bola rada, lebo idú cez víkend na ples a tak sa jej uľavilo, že nebudem sama.“ Konečne dlhšia veta „a ty si sa ako vyspal?“

Usmial som sa „Dobre“ takto hrubo klamať, fuj...

Ku chate sme dorazili ako posledný, nechcel som Bellu vystrašiť neprirodzene rýchlou jazdou. No Jasper a Emmet to nezvládli a už z diaľky som počul Esmine výčitky.

„Vy sa neviete ovládať?“ opäť som sa zachichotal.

„Čo je vtipné?“ vyzvedala Bella

„Nič, len chalani to prehnali so šoférovaním a Esme ich zato hubuje. Dnes budem jediný poslušný.“

Zasmiala sa spolu so mnou, keď som parkoval. Bella nestihla ani vystúpiť a Alice ju ťahala do vnútra, aby jej pomohla z prípravou obeda. Tak tá to hrá znamenite, len neviem ktorý človek by v sobotu do obeda na chate dobrovoľne strávil pri hrncoch v kuchyni.

Carlisle nás vyhodil pre drevo do krbu a sám sa postaral o vykladanie našich vecí. Esme a Rosalie sa pustili do zariaďovania izieb na dvojdňové bývanie. Alice donútila Bellu najesť sa bez nás aby ušetrila celú rodinu od nepríjemného pocitu.

Keď sme sa vrátili urobili sme oheň v krbe a posadali si oproti nemu na pohovku. Emmet s Jasperom o niečom horlivo debatovali, čo prerástlo do strkancov s plieskaním vankúšov po hlave. Carlisle sa snažil ovplyvniť celú situáciu, ale nemal Jasperov talent. Rosalie začala brániť Emmeta a pridala sa do vankúšovej bitky. To ale nevydržala ani Alice a podporila lietajúce vankúše vzduchom. Esme si skryla tvár do dlaní akoby sa modlila o nerozbitie čo i len jednej časti jej krásnej výbavy. Carlisle neprestajne rozhadzoval rukami, keď vankúš pristál aj na jeho tvári. Bella sa začala neovládateľne smiať až spadla z pohovky, čo prispelo k jej ďalšiemu výbuchu smiechu. Konečne sa smeje a aká je šťastná, pomyslel som si a nemo som hľadel na toľkú krásu. Emmet si tiež všimol Bellinho smiechu a zamieril jeden z vankúšov na ňu. Ako jej pristál na kolenách zamrzla, pozrela jeho smerom šibalským pohľadom a narovnala sa. Potočením hlavy zhodnotila situáciu a hodila vankúš späť po majiteľovi. Trafila sa úplne presne, Emmet nečujne zavrčal, rozbehol sa a chytil Bellu do náručia. Utekal s ňou na poschodie a povedal aby sa schovala. No ozaj originálne Emmet, v dome plnom upírov so schopnosťami a perfektným sluchom sa chceš hrať na schovávačku? Ako malé dieťa. Rose so mnou zatriasla „Poďme sa schovať mi jemu.“ Toto však Emmet nemohol počuť, v tichosti sme sa vytratili.

Počúval som jeho myšlienky, keď sa vrátil späť do hlavnej miestnosti.

Si robia zo mňa srandu? Nech neblbnú, kto má teraz hľadať rodinu upírov v celom lese? „Detská, kde ste, vylezte.“ Začal vykrikovať a to Bellu donútilo vrátiť sa späť.

„Deje sa niečo? Kde sú všetci?“ pýtala sa prekvapene.

To keby som vedel. „Neviem kam išli a nechce sa mi ich naháňať“ To mi snáď robia naschvál, čo mám teraz robiť ja? Ako ich vylákam zo skrýše?

„Emmet a hráme len v dome, alebo aj vonku.“ Chcela vedieť Bella, očividne ju to bavilo. To  by aj mňa zaujímalo. Znovu si pomyslel a ja som sa musel uchechtnúť. Emmet ma počul a nastal ďalší prúd myšlienok. Kde môže byť ten chalan ako sa mám zvládať, takto baviť, keď nemôžem byť plnohodnotný upír. Znovu som sa zasmial, plnohodnotný upír.

„Edward, ja Ťa počujem a onedlho Ťa uvidím...“ potom si domyslel vylez brácho, inak si ma neželaj. Zase som sa zasmial a v tom ho niečo napadlo.

„Bráško, tie tvoje postavené škuty spod schodov vidieť odtiaľto. Bella ideš pre neho ty, prosím.“ Nahodil víťazoslávny úsmev. Tento jeho predslov spôsobil, že som sa musel dostať k verande skôr ako Bella. Dobre vymyslené...

Bella:

Pred očami sa mi spoza stromov vynorila nádherná dvojposchodová vila. Vyzerala podobne ako dom vo Forkse len bola menšia. Na verandu, ktorá sa tiahla po celej dĺžke domu viedlo pár schodov. Miesto prednej steny boli obrovské tabule zo skla, ktoré umožňovali výhľad na azúrové jazero oproti chate. Vytreštila som oči a Edward sa zasmial. Myslela som, že sa smeje mne ale vysvetlil, že za jeho pobavením sú nekontrolovateľný bratia. Auto ešte ani poriadne nestálo a Alice ma ťahala von, chcela pomôcť s obedom. Všetci sa vytratili a ja som s ňou zostala sama

„Ďakujem Alice.“ Prudko sa otočila a nechápavo sa pozrela.

„Neviem za čo.“ Odpovedala a ďalej sa venovala obaľovaniu rezňov.

„Že si ma sem pozvala, že ste ma zobrali zo sebou. Neviem čo by som robila sama vo Forkse, keď aj Jake mal nejaké plány.“ Sadla som si na stoličku a sledovala jej šikovné prsty.

„Naozaj nemáš za čo ďakovať. To ja by som sa mala, že si išla. Vieš, nemám sa s kým ani poriadne porozprávať. Mám síce Esme a Rosalie, ale Esme je mi ako mama, ktorú som stratila pri narodení a Rose, je Rose. Mám ju rada, ale s ňou sa bavím skôr o nákupoch a módnych záležitostiach a pri Tebe cítim, že Ti môžem povedať všetko.“ Iba som prikývla, nič viac som nestihla.

„Tak dobrú chuť.“ Položila predo mňa plný tanier .

„A... to nepočkáme na ostatných?“ šokovane som sa dívala raz na ňu a raz na jedlo.

„Najedia sa potom a ja už som sa stihla popri varení.“ Usmiala sa a pooblizovala prsty. „A teraz ochutnaj ty aby som vedela, či sa mi to podarilo.“

Nabrala som trošku zemiakov a vložila si ich do úst „Hmm...“ Alice ma prepaľovala pohľadom, tak som odkrojila aj kúsok mäsa „Pasujem Ťa za vrchného kuchára, je to fantastické.“ Ďalej som už nerozprávala. Bola som neskutočne hladná a naozaj to bolo vynikajúce.

Do kuchyne vbehla Rose s Esme a tiež si sadli k stolu. Alice im naložila a mňa vzala do mojej izby sa vybaliť. Kým som zistila čo mi Alice nakúpila a zabalila, lebo som si nesmela vziať žiadne oblečenie z domu, už boli späť aj ostatný.

Chvíľu sme blbly a potom sme sa rozprávali. Počúvala som úžasné príbehy siedmych úžasných ľudí a trošku im aj závidela ich životy. Boli plné prekvapenia a dobrodružstiev. Neboli ľahké ale neboli nudné, ako ten môj. Behala som pohľadom z tváre na tvár a pár krát sa pristihla, že na tu Edwardovu hľadím dlhšie ako na ostaných. Bol taký krásky, jeho oči, pohľad a úsmev.

Na čo to zase myslíš Bells. Kárala som samu seba. Radšej choď zavolať Jacobovi, veď o ňom celý deň nič nevieš.

Zdvihla som sa z kresla, zobrala telefón a odišla na verandu, aby som nikoho nerušila. Vonku nebola zima a vo vzduch sa vznášala svieža vôňa z jazera. Vytočila som Jacobove číslo a nechala zvoniť. Nič. Opäť som vytočila a počkala až kým sa mi neozve jeho odkazovač. Zase nič. Čo sa to deje, toto mu nie je podobné, hádam sa mu nič nestalo. Vytočila som po tretí krát a keď mi ani teraz nezdvihol zavolala som Billimu, ktorý mi vysvetlil, že Jake si nechal doma telefón a je vonku s kamarátmi. Zložila som aspoň o niečo kľudnejšia a ešte som sa pár krát nadýchla toho úžasného vzduchu, kým som sa zamierila späť. Otočila som sa a spravila krok dopredu skôr ako som stihla zaregistrovať, že som tu nebola sama. Prudko som vrazila do Edwarda a čakala, že sa zosypem na zem, no on ma zachytil. V náručí ma držal už veľa krát ale tento raz to bolo iné. Srdce mi začalo divoko biť a ja som mala pocit že sa nenadýchnem. V hrudi som však necítila bolesť, ale niečo úplne iné, nepoznané, akoby sa mi celé vnútro triaslo. Zdvihla som hlavu, aby som videla do Edwardovej tváre a všimla si že vôbec nedýcha. Mal aj on taký istý pocit ako ja? Čo sa to so mnou deje, nerozumela som si. V jeho náručí som sa cítila ako v oceľovom brnení, v ktorom je šanca, že sa mi niečo stane úplne nulová. Edward ma pozorne sledoval, akoby skúmal moje pocity čo sa mi zrkadlili na tvári. Vpil sa mi do očí a pritiahol si ma bližšie. Na svojom tele som pocítila je pevnú vypracovanú hruď a ... chlad? Posledný poznatok som sa v tejto chvíli rozhodla neriešiť a sústredila sa na jeho pohľad. Naklonil sa, o kúsok sa priblížil a čakal. Čakal na moju reakciu? Chce ma hádam pobozkať, začala som si pomaly uvedomovať situáciu v ktorej sa nachádzame, no môj mozog nepracoval tak ako mal. Vlastne nepracoval vôbec, bol opojený Edwardovou blízkosťou, presne ako moje telo. Priblížil sa o ďalších pár centimetrov a vzdialenosť medzi nami sa zmenšila na minimum. Zhlboka som sa nadýchla, odhodila všetky svoje zábrany a zničila ten kúsok priestoru. Trasúce pery som jemne priložila na tie jeho. Jedna ruka z môjho pása putovala po chrbtici až ku krku, tam sa zastavila a pritiahol si ma bližšie. Podlomili sa mi kolená, keď sa Edward odtiahol, akoby jeho pery boli moje a mne tá časť v tom momente začala chýbať. Otvorila som oči, no on ich mal stále zavreté, sánku mal zaťatú a hlboko oddychoval, akoby sa snažil ukľudniť. Zľakla som sa a chcela som odstúpiť, no nepustil ma. O chvíľku otvoril oči, v ktorých som sa znovu hneď utopila a na tvári sa mu zjavil ten najkrajší úsmev aký som na ňom doteraz videla. Moje pochybnosti boli preč.

Ešte chvíľku sme takto stáli a pozerali na seba. Užívala som si jeho blízkosť, jeho pohľad, jeho vôňu a nechcela som aby to skončilo, no prerušilo nás slabé odkašľanie.

„Je čas ísť spať.“ Oznámila nám Esme. Jej úsmev prezrádzal, že si domyslela čo sa stalo. Diskrétne sa otočila a nechala nás ešte chvíľku samých.

„Asi má pravdu.“ Zašepkal a povolil svoje objatie. Zaklipkala som očami, no na odpoveď  som si netrúfla. Otočila som sa odchádzala do svojej izby a až tam mi došlo čo sa stalo. Neveriacky som zakrútila hlavou, keď som si to celé prehrala v mysli ešte raz. Vliezla som do sprchy a nechala prúd vody uvoľniť moje napäté zmysli. Ako voda stekala, odplavovala posledné zostatky mojej bariéry a mňa pohltila prázdnota. Doteraz bol vždy niekto pri mne, ale pri predstave, že budem sama mi zostalo nevoľno. S hrčou v hrdle a s odhodlaním som vyšla zo sprchy, natiahla na seba Alicine pyžamo a zaklopala na dvere Edwardovej izby.

Otvoril ich a prekvapene pozrel, no po chvíli akoby si uvedomil svoje prekvapenie, potriasol hlavou a pozval ma ďalej. Vošla som do izby a v rýchlosti som si pozrela jej vybavenie nápadne podobné tomu môjmu. Zabuchol dvere, chrbtom sa o ne oprel a ja som si drzo sadla na posteľ.

Nadýchol sa „Bella“ no nenechala som ho dohovoriť.

„Nič nehovor, prosím“ akoby som ale nič nepovedala, pokračoval.

„Chcel som sa ospravedlniť“ Začal a ja som vypleštila oči. To snáď nemyslí vážne? Sklopil zrak a na chvíľku sa odmlčal, potom sa pousmial a pokračoval „vlastne nie, nechcel. Urobil by som to znovu.“

Skočila som mu do reči „Edward, ja...neprišla som kvôli tomu.“ Aj keď by som najradšej pokračovala tam, kde sme prestali, pomyslela som si sama pre seba. Hľadela som na svoju nohu, ktorá robila krúžky na podlahe.

„A...?“ vyzvedal a zjavne si vydýchol.

„Chcela som Ťa o niečo poprosiť.“ Odpovedala som a pozrela na neho. Odlepil sa od dverí, kľakol si predo mňa a našiel môj pohľad.

„Čokoľvek“ dodal a usmial sa. Čakala som, že sa ma dotkne, alebo som si to iba želala? Som naivná a prečo nad tým vôbec rozmýšľam, mala by som sa strachovať o Jacoba. No na to som moc sebecká a radšej zachránim seba pred bolesťou aj keď viem, že by mi to Jake neschvaľoval.

„Nechcem spať sama.“ Konečne to bolo vonku a zázrakom zmizla aj moja hrča, ktorú v sekunde nahradila iná. Čo mi odpovie?

Neodpovedal, iba sa postavil a odhrnul prikrývku z postele. Ľahla som si, Edward ma prikryl a ľahol si vedľa mňa. „dobrú noc“ zašepkal.

„Vadilo by Ti keby sme sa ešte chvíľku rozprávali?“ Nechcela som sa len tak nechať odbiť. Táto noc je len jedna a potom sa vrátim späť do reality. Nechcela som nič, len počuť ten zamatový hlas a vnímať jeho blízkosť.

„Nevadilo“ usmial sa.

Otočila som sa aby som pozerala do tej anjelskej tváre a on ma pohladil po tvári. Znovu sa mi rozbehlo srdce a na sekundu zastavil dych. Zavrela som oči, chcela som si jeho dotyk zapamätať na vždy.

„Bella?“ vyrušil ma zo snívania.

„Hmm...“

„Je Ti to ľúto?“ čo myslí, dúfam že nie ten bozk? Uhla som jeho pohľadu a skĺzla na hruď. „Bella, prosím odpovedz mi.“ Opäť som sa musela nadýchnuť. Je mi to ľúto, alebo nie? Pýtala som sa sama seba. Na jednej strane mi to je ľúto, lebo by som si priala aby tam so mnou stál Jacob a aby pery, ktorých som sa dotýkala boli tie jeho, no na druhej strane mi to ľúto nebolo, lebo som sa cítila tak, ako nikdy predtým.

„Nie, nie je.“ Odpovedal som napokon to, čo vyhralo môj vnútorný boj. Usmial sa a pobozkal ma na čelo. Vymanil sa z tejto témy a prešiel na niečo jednoduchšie. Pýtal sa ma na španielčinu a blížiaci sa test. Netrvalo dlho a ja som zaspala.

Prebudenie bolo krajšie ako zaspávanie, zobudila som sa v Edwardovom náručí. Keď zistil že som hore, dal mi opäť bozk na čelo a vyskočil z postele  „Dobré ráno“ a zmizol. Nejako som sa prebrala a vošla do svojej izby. Po chvíľke prišla Alice aj s Rosalie s otázkou, či vydržím hodinu do raňajok.

„Hej, len chcem kávu.“ Odkedy zomrel Charlie sa tento lahodný mok stal mojím ranným spojencom. Alice odišla no za chvíľku bola späť aj s pariacou sa čiernou tekutinou. Poďakovala som sa a nechala sa prekvapiť ich výmyslom. Alice otvorila skriňu a vybrala z nej oblečenie, ktoré som tam včera určite nevybaľovala. Položila ho na posteľ a začala sa venovať mojím vlasom. Rose chytila do ruky make – up. Zháčila som sa.

„Hocičo, ale toto nie. Upcháva póry.“ Obidve sa zvonivo zasmiali, no nakoniec prikývli. Zatiaľ čo mi Alice kúzlila s vlasmi na hlave, Rose naniesla tenkú vrstvu telových tieňov, urobila jemné linky čiernou ceruzkou, naniesla špirálu a ústa dozdobila priesvitným leskom.

Potom na mňa natiahli bledé obtiahnuté rifle, ktoré mi kúpili pri prvom spoločnom stretnutí a čierne tričko s malou striebornou mačičkou na pravo. Vyzeral som dobre, poďakovala som sa a spoločne sme zišli ku krbu. Všetci si ma obzerali obdivnými pohľadmi, no nik nič nepovedal okrem dobré ráno.

Edward ma čakal v kuchyni, zase budem jesť sama.

„Ako si sa vyspala.“ Usmieval sa na mňa. Iba som prikývla, lebo ústa som mala plné chleba. „Nechám ťa sa v pokoji najesť, potom príď za nami.“ A odišiel.

Celý deň som sa stretávala s Edwardovým pohľadom a vždy sa mi roztriasli kolená. Doobeda sme hrali Scrable, prehrala som a poobede sme sa museli zbaliť a odísť.

Celú nedeľu a ani v pondelok ráno som sa nemohla Jacobovi dovolať a nakoniec som musela poprosiť Angelu, aby pre mňa prišla. V aute som jej prezradila čo sa stalo pod hrozbou, že ak to niekomu povie doživotne sa s ňou nebavím. Neverila mi ani Edwardov bozk a ani Jacobovu neprítomnosť, až kým sme prišli do školy a JAcob tam naozaj nebol.