Mračna za súmraku

Autorka: Lucia

13. Nečakané pozvanie

Bella:

Zo spánku ma vytrhol Renéin krik „Zaspali sme!“ kričala snáď na celý hotel. Nervózne som sa pretočila na gauči a vtedy som si uvedomila, že by som tu nemala byť sama. Kde je Edward? Hádam sa mi to nesnívalo. René so mnou zatriasla „Bella vylez a pomôž mi“ prosíkala.

„Koľko je hodín.“ Posadila som a pretrela si oči. René niečo hovorila s pastou v ústach, fakt som jej nič nerozumela. Porozhliadla som sa po miestnosti aby som našla nejaký dôkaz toho, že sa mi o Edwardovi nesnívalo. Na stole ležal lístoček s jednoduchým nápisom: Nechcel som Ťa budiť. Edward

Nezdalo sa mi to, usmiala som sa pri spomienke na večer. Nikdy by som neverila, že vie byť taký pozorný, milý a ... príťažlivý. Musela som to priznať, nádherne vonia. Pri tejto spomienke mi po tele prešiel mráz.

„Bella, prosím.“ Vyskočila som a začala sa prezliekať, musím ich odviesť na letisko a potom sa pustiť do upratovania Charlieho, teda už môjho domu. Nebola som tam skoro dva týždne.

Letisko bolo na prasknutie, ale vybavovanie prebiehalo celkom rýchlo. René mi dávala rozumy o mojom samostatnom živote a pár rád, ktoré som samozrejme už dávno vedela. Phil mi kázal ísť hneď v pondelok do banky a vybaviť si účet aby mi mali kde posielať peniaze. „A volaj a píš.“ Hovorila keď sme sa lúčili. „Mami o týždeň predsa prídeš. A zavolaj ty, hneď ako prídete domov.“ Pevne som ju objala a dala jej bozk na líce. Philovi som iba zakývala, zase budem sama.

Sadla som si na letiskovú lavičku, hlavu som položila do dlaní a snažila som si utriediť myšlienky. Auto musím vrátiť až v pondelok, takže dnes ho využijem. Musím zistiť čo mi doma chýba a stihnúť dnes nákup, ale asi budem musieť do Seatlu, v nedeľu nebude vo Forkse nič otvorené. Nadýchla som sa, narovnala a vyšla v ústrety dnešným povinnostiam.

Zaparkovala som pred domom na mieste, kde pred tým parkoval Charlie. Spomienky ma prekvapili a ja som znovu začala plakať. Musím sa upokojiť, hovorila som sama sebe. Keď plač trošku ustal, vyliezla som z auta a smerovala domov, začula som prichádzať ďalšie auto. Otočila som sa, na príjazdovej ceste zastal čierny mercedes. Zvraštila som čelo a čakala. Premkol ma strach tak som o krok ustúpila, no zbytočne. Z auta vybehla Alice a začala breptať niečo o nakupovaní s mojou spoločnosťou. Nechápavo som vypleštila na ňu oči a dúfala, že mi to nejako vysvetlí.

„Bella, no čo chceš ísť s nami? Potrebuješ sa odreagovať.“

„Ja...ďakujem, práve to potrebujem, ale musím zistiť, čo doma nemám.“

„Okej, počkáme Ťa.“ Nechápavo som pozrela „je tu aj Rose“ ukázala smerom k autu a Rosalie mi zakývala.

„Tak poďte ďalej, nech nečakáte vonku.“

Odomkla som dom a vošla dnu. Vošla som do kuchyne a začala otvárať skrinky, kde obyčajne býva jedlo. Cestoviny, chlieb...písala som na papier, otvorila som chladničku a prefackal ma puch kyslého mlieka, takže aj to. S týmto dokumentom, ktorý nahradzoval môj mozog, som chcela odísť, no zarazila som sa. Kto tu upratal? Nikto tu počas celej doby, keď som tu nebola ja nemal prístup a spomienka v mojej hlave mi prezrádzala, že niečo nie je v poriadku. Alice pochopila moje strnutie „Bella to ja. Ja som to tu dala do poriadku, aby si sa s tým nemusela trápiť.“ Objala som ju a zafňukala. Pohladila ma po chrbte „Poď, do Seatlu je to ďaleko, máme čo robiť.“

Cesta ubehla rýchlejšie ako som čakala. Rosalie sa ma snažila rozptýliť nejakou historkou o Emmetovi. Prebehli sme asi všetky obchody s oblečením, ktoré sa v centre nachádzali. Po troch hodinách som si musela oddýchnuť.

„Poďme si niekde sadnúť.“ Navrhla som. Iba prikývli a smerovali do nie zrovna lacnej reštaurácie.

„Máme všetko?“ vyzvedala Rosalie.

„Myslím, že áno“ odpovedala som „len musím ešte vymyslieť Jacobovi darček. Pred týždňom mal narodeniny.“

„Čo tak večera pri sviečkach?“ Alice pozrela na Rosalie nahnevaným pohľadom. Celkom som nepochopila prečo, ale bolo mi to jedno.

„Hmm... to nie je zlý nápad.“ Zhodnotila som Rosaliin nápad. Alice neprehovorila ani počas cesty domov a pripadala mi tak nejako nahnevane, ale nie na mňa, ale na Rose. Nech si to spolu vybavia, nemám silu sa im do toho pliesť.

„Ahojte“ ešte som zakývala, keď odchádzali.

Musím zavolať Jakovi, zdvihla som slúchadlo a vytočila jeho číslo. Neprotestoval a sľúbil že o siedmej príde ku mne. Mala som čo robiť aby som všetko stihla tak, ako som potrebovala. Urobím len cestoviny so syrovou omáčkou, to nezaberie toľko času. Vyložila som nákup, poupratovala dom a uvarila večeru. Už len nachystať stôl a seba. Nemala som chuť sa nejako chystať, no nebudem tu predsa pobehovať v teplákach. Vyliezla som zo sprchy a otvorila skriňu. Čierne nohavice a šedá saténová blúzka bude ideál. Ledva som sa obliekla, ozval sa pri dverách zvonček.  Zbehla som dolu schodmi a otvorila dvere.

Predo mnou nestál človek, ale obrovská kytica plná všakovakých kvetín rôznych vôní. Nadýchla som sa a pľúca sa mi zaplnili nádhernou vôňou. Jake vošiel dnu „To je pre Teba.“ A pobozkal ma na čelo. Vzala som kyticu a vložila ju do vázy v kuchyni. Nasledoval ma a medzi dverami zamrzol. Otočila som sa a so slabou radosťou v hlase povedala „Všetko najlepšie.“

Na stole bol natiahnutý biela obrus, ktorý dozdobovali malinkaté lupienky ružových ružičiek.  V strede stola sa týčil strieborný svietnik s horiacimi sviečkami ružovej farby. Po celej kuchyni sa rozliehala vôňa syrovej omáčky, ktorú Jake tak zbožňoval.

„Ď... ďak... ďakujem“ koktal. Potešila som sa, že prekvapenie vyšlo tak ako má. Podišiel ku mne a vášnivo ma pobozkal. Nechala som sa unášať dávkou vzrušenia a nesnažila som sa kontrolovať. Skončila som opretá o chladničku, zovretá v Jakovom náručí a perami prisatými na mojom krku. Zavzdychal a odtrhol sa. „Asi by sme sa mali najesť, kým to úplne nevychladne“ poznamenal a viedol ma k stolu.

Zobudila som sa v Jacobovom náručí. Bolo príjemné vedieť, že nie som sama.

Vliezla som do kúpeľne, aby som sa prichystala do školy a uvedomila som si, že som zaspala v tom, čo som včera mala na sebe. No super, zase môžem žehliť. Prezliekla som sa a pripravila raňajky pre oboch.

Na parkovisku sme sa stretli s Cullenovcami.

„Dobré ráno.“ Pricupitala Alice s jemným úsmevom na perách.

„Dobré.“ Odpovedala som a tiež som sa musela usmiať. Boli sme na odchode na hodinu, keď ma zastavil Edwardov hlas „platí dnes španielčina?“

„Samozrejme.“ Na tú sa dnes teším najviac, no nemohla som to povedať nahlas. Edward mi venoval nádherný úsmev, mala som pocit, že sa roztopím. Čo ma to len napadá. Jacob ma odprevadil a pobozkal do vlasov.  Pred angličtinou ma zastavila Angela. „Ahoj, nečakala som že pôjdeš dnes do školy.“ Smutne sa usmievala.

„Nič mi nepomôže sedieť doma a týrať samú seba a okrem toho by mi to asi ani Jacob nedovolil.“

„Stretneme sa na obede?“ vyzvedala

„Určite.“

Celý deň mi prešiel nejako rýchlo, ani som ho moc nevnímala. Snažila som sa strániť tých ľútostných pohľadov, ktoré mi vôbec nepomáhali. Nechcela som aby ma niekto ľutoval, ale bola to prirodzená reakcia, za ktorú nemôžem nikomu nadávať.

Ruka v ruke sme s Jacobom vyšli na parkovisko a opäť stretli Alice.

„Počkajte.“ Kričala a blížila sa k nám. „Cez víkend ideme celá rodina na chatu tu kúsok do hôr, čo vy na to? Nepridáte sa?“ podskočila som, no Jacob sa zachmúril.

„Neviem Alice, cez víkend príde mama a ešte je to ďaleko.“ Snažila som sa vyhnúť priamej odpovedi.

„Tak aspoň na 90 percent.“

Usmiala som sa „to je celkom dosť, nie?“ Alice sa tiež usmiala, rukami prosíkala a skákala pohľadom z Jacoba na mňa.

„Ja by som išla, ale neviem čo povie Jake.“ Otočila som sa na neho.

„No...vieš, ja...ja totiž cez víkend niečo mám.“ Koktal. No potom sa nadýchol a dokončil „Ale ty kľudne choď, Alice dá na Teba isto pozor.“

Alice podskočila a zvýskla zároveň. „Tak paráda.“ Odcupotala za ostatnými.

„Jakob?“ nechápala som prečo mi o víkende nič nepovedal, veď sme si hovorili všetko.

„Ja som sa to dozvedel až v škole.“ Pochopil moju nevyslovenú otázku.

                         *                                  *                              *

Celý týždeň prebehol rovnako rýchlo ako prvý deň, až na jednu zmenu. Ľútostivé pohľady sa pomaly začali vytrácať. Bola som za to všetkým študentom vďačná. Vo štvrtok ma prekvapil nečakaný telefonát od René, vždy sme si volali večer, tak dúfam že sa nič nestalo.

„Ahoj miláčik.“ Štebotala do telefónu.

„Ahoj, mami. Deje sa niečo?“

„Nie“ jej hlasom prebehla počuteľná neistota „ja len chcela by som sa ospravedlniť.“

„Za čo?“ bola som zvedavá, čo vyviedla, alebo sa chystá vyviesť.

„Vieš, Phil nemôže cez víkend prísť.“

„To nevadí, tak príď len ty.“ V tom nevidím problém.

„No ono to asi nepôjde“ aha, je v tom ešte niečo ďalšie „Phil je pozvaný na ples podnikateľov“ aha tak tu je pes zakopaní „a vieš, ja by som tam mala ísť s ním.“

Konečne dokončila.

„Mami tak choď, aj tak ma Alice pozvala cez víkend na chatu. Tak choď a uži si to.“

„Zlatko ani nevieš, čo pre mňa robíš.“ Rozlúčila som sa s ňou, vošla na hodinu angličtiny a ako vždy som si prisadla k Alice.

„Ahoj, no ako to vyzerá?“ vyzvedala sa. Určite mala na mysli víkend.

Zatvárila som sa smutne, no keď som zbadala jej výraz nemohla som odolať. „Idem a moc sa teším:“

Náš rozhovor prerušila pani Smithová.