Mračna za súmraku

Autorka: Lucia

12. Ja a strážca?

Edward:

Konečne som bol na rade ja. Po tom nevysvetlenom incidente u Belly v dome, sme ju na striedačku strážili, kým sa Carlisle snažil zistiť, kto to mohol byť a čo chcel, no zatiaľ bez úspechu.  Vždy s ňou bol niekto z našej rodiny, obyčajne ja, Alice alebo Rosalie. To nebolo pre Bellu nápadné, lebo nás troch aspoň trošku poznala a dúfam, že s časti považovala za priateľov. Emmet sa stal členom sledovacej skupiny len tajne. Keď ani jeden z nás nemohol byť pri nej, alebo ju sledovať ujal sa toho Emmet. Tomu jedinému vadilo najmenej, že je v Jacovom objatí, že sa s ním bozkáva. Pre mňa to bolo to najväčšie utrpenie. Alice nemohla vždy vidieť, čo a kedy Jaka napadne a tak sa pár krát stalo, že prišiel za Bellou počas môjho sledovanie a tak ma týral. Dotýkal sa jej, zvieral ju v náručí, vdychoval jej vôňu a hlavne ju bozkával. Veľa krát mi prišlo absurdné, že sa zamýšľam nad zmenou človeka, ktorého práve bozkáva. Chcel som byť na jeho mieste, ale ja predsa nie som človek. Som hnusný, krvilačný upír, ktorý ju môže kedykoľvek zabiť, tak prečo ma vôbec niečo také môže napadnúť? Len tá Alicina vízia, ktorá mi stále vŕtala v hlave mi nedala pokoj a skutočnosť, že som nebol schopný čítať jej myšlienky to len znásobovala. Znásobovala môj strach, moju neistotu, moje pocity... Ale čoho som sa vlastne bál? V jednej chvíli som sa zastavil a zamyslel nad tým, čoho sa presne bojím. Poznanie bolo kruté. Bál som sa, že keby náhodou niečo medzi nami dvoma bolo, niečo viac ako toto mizerné priateľstvo, za ktoré som ale neskutočne šťastný, že by ma chcela mať pri sebe tak, ako teraz Jaka a chcela by aby som ju držal v náručí a bozkával, zvládol by som to? Neublížil by som jej? A čo keby sa náhodou dozvedela, že nie som človek? Z jej pozorovania som zistil, že je veľmi bystrá, musel by som si dávať obrovský pozor, aby na to neprišla. A keby náhodou prišla, akoby sa asi zachovala? Týral som sa týmito otázkami a odpoveďami stále dokola, no ani po tisíci raz som na nič neprišiel.

Teraz som stál pod hotelom, v ktorom bývala jej matka s manželom. Uvažoval som nad tým, ako najlepšie ju ochránim, keby sa ten chrapúň znovu priblížil. Hotel bol na tak malé mesto celkom rozsiahli, bál som sa že jeho pach neskoro zachytím a on sa dostane k Belle skôr ako ho stihnem zastaviť. Pri tejto myšlienke ma striaslo. Rozhodol som sa riskovať, možno ma nevyhodí a bude pre mňa jednoduchšie dohliadnuť na ňu. Vybehol som pár poschodí, podľa jej vône našiel dvere, ktorými prešla a zaklopal. Cítil som zvyšujúcu sa intenzitu,  takže mi otvorí ona. No fajn, len sa ovládaj a dýchaj, vlastne nedýchaj. Prikázal som sám sebe pre istotu, pri nej som si neveril. Dvere sa otvorili a tam stála. Svetlo ožiarilo jej postavu a ona vyzerala ako anjel. Usmial som sa „Ahoj.“

Očervenela, panebože prečo mi to robí, a tichým hlasom ma tiež pozdravila „Ahoj“ Čo som to chcel? Kde bola tá moja nacvičená fráza, ktorá ma mala dostať dnu a zaistiť chvíľku v jej blízkosti?

„Môžem ísť ďalej?“ Neodpovedala iba otvorila dvere tak, aby som mohol vojsť.

„Mami, je tu Edward, prišiel nás pozrieť.“ Povedala, otočila sa mi chrbtom a mne sa naskytol pohľad na jej krivky tela. Ešte stále mala na sebe obtiahnuté čierne nohavice, jemne priesvitnú blúzku s kravatou a na tom čierne sako. Bola nádherná. Nasledoval som ju do obývačky a slušne sa pozdravil „Dobrý večer“ René sa na mňa jemne usmial, postavila sa a podala mi ruku. „Ahoj Edward, nedáš si niečo?“ iba som potočil hlavou a potriasol jej rukou a potom aj Philovou. René pozrela na Phila a zdanlivo zívla „Miláčik, môžeme si ísť už ľahnúť?“ žmurkla na neho. Bella si to nevšimla, no ja áno a v duchu som sa jej za toto gesto poďakoval, no zároveň nadával. Bella zdvihla hlavu a hodila po René vražedný pohľad pri ktorom som sa musel usmiať.

„Tak dobrú noc deti a neponocujte dlho.“ Dodala a zabuchla za sebou a Philom dvere do vedľajšej miestnosti.

„Sadni si.“ Začala Bella a sama si už sadala na gauč. No keď sa chcem týrať tak prečo nie poriadne, pomyslel som si a sadol vedľa nej. Zhlboka sa nadýchla „Edward neber ma teraz zle, ale stalo sa niečo konkrétne, že si tu? Nechcem Ťa vyhadzovať, ale je to nezvyk.“ Nemal som sa čomu čudovať. Snažil som sa jej vyhýbať a v jej blízkosti som sa pohyboval, len vtedy keď to bolo mimoriadne nevyhnutné. Nechcel som aby prišla na to kto som. „Môžeš ma považovať za zdvorilostnú návštevu, alebo za priateľa, ktorý sa prišiel presvedčiť, či si v poriadku.“ Moja úprimnosť ma prekvapila, nevedel som prečo som je povedal pravdu.

Usmiala sa, sklonila hlavu a začala si trieť hánky „Ďakujem“

„Nemáš za čo ďakovať“ keby som nechcel tak neprídem a ja hrozne túžim byť s Tebou. Byť v tvojej blízkosti bez Jacoba a cítiť tvoju vôňu. Pomyslel som si v duchu, jemne som sa nadýchol a prižmúril oči, keď mojím telom prešla tá úžasná vôňa, ktorá mi stavala chĺpky do pozoru. Nevšimla si to, dokonale sa zamestnávala pohľadom na svoje ruky. Chvíľku bolo ticho.

„Naozaj si nič nedáš?“ preťala ho svojím melodickým hlasom.

„Nie“ tento krát som už odpovedal. „Bella, vieš chcel som vážne vedieť ako Ti je. Pokiaľ chceš môžeš mi o tom povedať.“ Zdvihla hlavu a pozrela mi do očí. V tých jej sa zračila bolesť, ale aj vďačnosť a neha. Prečo to robí? Ja viem, že si neuvedomuje silu svojho pohľadu a jeho pôsobenie na mňa, ale aj tak. Nervózne som sa zahniezdil.

„Ja ale neviem či dokážem hovoriť. Najradšej by som kričala na celú zemeguľu, ale keď otvorím pusu, je ticho.“ Stále mi hľadela do očí, ten smútok ma ubíjal. „Ale prezradím Ti niečo, len mi sľúb, že si o mne nebudeš myslieť, že som cvok, prosím.“

Potriasol som hlavou „Nie nebudem.“ Keby si vedela čo som ja za monštrum, za mýtickú bytosť... musel som tieto myšlienky otlačiť do kúta. Teraz nezáleží na mne ale na nej.

„Ja...vieš...bol tam“ začala neisto. Zvraštil som čelo „Kto? A kde?“ nadýchla sa akoby nasávala odvahu. „Na pohrebe, na svojom vlastnom pohrebe.“ Oči jej začali zaplavovať slzy. „Aké morbídne.“ Kyslo sa usmiala.

„Charlie?“ opýtal som sa pre istotu

„Charlie“ odpovedala „Teraz si myslíš, že som sa zbláznila.“ Keby si vedela čo si myslím, tak tu nesedíš. Opäť som sa nadýchol a v ústach som zacítil jed. Zdesil som sa a okamžite ho prehltol. Na toto nemôžem ani na chvíľku myslieť, nie! Prikázal som svojmu telu.

„Nemyslím si, že si sa zbláznila. Bol tam jeho duch a prišiel sa rozlúčiť.“ Prekvapene na mňa pozrela, no ja som zosmutnel. Upíry nemajú dušu, lebo ich nikto nemôže zabiť. Nervózne som sledoval jej tvár a čakal čo mi odpovie.

„takže si myslíš, že je to reálne, že jeho slová sa mi nezdali?“ Čože? Takže on jej niečo povedal? Závidel som Charliemu prepojenie s Bellou, keď aj po smrti s ňou komunikoval.

„Čo Ti povedal?“ moja zvedavosť bola ohromujúca.

„Budem dávať na Teba pozor.“ Po lícach sa jej začali gúľať slzy. Automaticky som roztvoril náruč a ona do neho padla. Hlavu položila na moju hnusnú studenú hruď a plakala. „Ne-nech-nechcem plakkkať.“ Vyšlo z nej pomedzi vzlyky. Hladil som ju po chrbte „Len plač, uľaví sa Ti.“ Tak túto frázu som mal z filmov, no tajne som dúfal, že aspoň trošku zaberie. Pocítil som na hrudi jej teplý dych, akoby vydýchla úľavou. Neviem ako dlho sme takto sedeli a ja som ju tíšil a hladkal. Bolo mi to jedno, bol som šťastný a nechcel som aby som táto chvíľa skončila, aby mi odišla z náručia. Chcel som ju mať pri sebe, nech ma to stojí čokoľvek.

Vytrhla ma z myšlienok svojím pohybom. „Môžeš ma na chvíľku ospravedlniť, prosím.“ Prikývol som a sledoval ako cupká pravdepodobne do kúpeľne. O chvíľku vyšla v teplákoch a v pohodlnom trošku vyťahanom tričku. Vlasy jej voľne ležali na pleciach a okolo nej sa šírila tá úžasná vôňa. Zaúpel som. Prešla ku komode s vytiahla z nej nejaké vrecúško, ktoré otvorila a obsah vysypala do misky na stole. Znovu si sadla vedľa mňa, ale už bližšie.

„Ďakujem Edward.“ Čo som urobil?

„Za čo?“

„Za to že si tu a že si sa nenechal odbiť mojou povrchnou fasádou, ktorou som asi nahnevala všetkých.“

„Tomu neverím.“ Pousmial som sa, snažil som sa trošku uvoľniť atmosféru. Usmiala sa stiahla nohy pod seba a prikryla sa nejakou dekou. „dúfam, že Ti to nevadí.“ Opýtala sa. „Nie.“ Stroho som odpovedal, bolo mi jasné že je jej v mojej blízkosti chladnejšie ako v Jacobovej a to bolelo.

Dlho sme sa rozprávali. Pýtal som sa jej na jej život pred tým než prišla do Forksu, prečo sem prišla a hlavne ako dlho tu chce zostať. Všetko mi povedala a mal som pocit, že mi neklame. Dokonca mi priznala, že s Jacobom nechodí  dlho, čo ma celkom potešilo, ale že ju mrzí že kvôli tejto udalosti neoslávila jeho narodeniny. Uisťoval som ju, že to určite chápe aj keď by som bol rád keby nechápal. Z jej slov som pochopil, že ho má rada, veľmi rada a on ju tiež. Potom sa pýtala ona. Pýtala sa na prisťahovanie, na školu, na rodičov a samozrejme na súrodencov. Väčšinou som sa snažil hovoriť pravdu, aj keď často som ju musel upravovať, aby som nás neprezradil. Nakoniec sa pýtala na mňa. Na mojich pôvodných rodičov, keďže som musel povedať, že sme všetci adoptovaní. Pýtala sa môj život, moje predstavy a na moju budúcnosť. V určitých okamžikoch som nevedel, čo jej odpovedať. Moja budúcnosť bude nekonečná a zhrnúť ju do pár viet sa nedá.

Zaspala okolo druhej ráno, keď som rozprával o nejakých pretekoch s Emmetom. Hlava jej kväcla na moje rameno a pomaly sa začala zošuchovať dole. Položil som si ju na kolená a poriadne pozakrýval. Chvíľku som za rozmýšľal, čo budem teraz robiť, no pohľadom som skĺzol na jej tvár a bolo mi to úplne jasné. Pozerať sa ako spí a zároveň vedieť, že je v bezpečí ma napĺňalo niečím neuveriteľným.

Zrazu som začul nejaké zvuky prichádzajúce z balkóna. Strhol som sa, no prišli ku mne Alicine myšlienky. To som ja. Neľakaj sa. Môžem vojsť? Skontroloval som, či Bella spí, to by sa asi dosť ťažko vysvetľovalo.

„Alice, čo tu robíš?“ Čudoval som sa, určite neprišla len tak.

„Carlisle zisťoval o našom neznámom ďalej a Tanya mu povedala, že má nejaké strohé informácie, ale nie je si istá a hlavne to nechce hovoriť do telefónu.“

„Tak sa nám nanominovala do domu.“ Dokončil som za Alice, iba prikývla.

„Takže budeme mať upíriu návštevu.“ Povzdychol som si.

„Príde aj s Kate.“ Jasné, veď sú to dvojičky. Aj keď tieto dve upírky boli vegetariánky ako my, začal som sa báť ešte viac.