Mračna za súmraku

Autorka: Lucia

11. Ja zostanem!

Prosím, neukameňujte ma kvôli Jacobovi. Už to bude trvať iba chvíľku. Vydržte to J

Bella:

Noc sa mi dnes nezdala taká strašidelná ako obyčajne, skôr upokojujúca, akoby odplavovala všetok ten strach a neistotu z predošlých dní. Na oblohe sa zračili hviezdy, aké nezvyklé. Aj mesiac chcel svojimi lúčmi ukázať krásu dnešnej noci, presvecoval zelené lístky na stromoch a prezrádzal mi ich štruktúru. Nikdy som si neuvedomila aká môže byť noc krásna, až teraz, keď som prežívala asi tie najhoršie chvíle môjho života. Začala  som niektoré veci vnímať inak, alebo som bola doteraz len zaslepená malichernosťami?

Jacob mi otvoril dvere svojho auta, keď sme zastavili pred hotelom. Pozrela som cez predné okno auta na túto stavbu a zakrútila sa mi hlava. Nebolo to z výšok, tých sa nebojím, ale z predstavy nadchádzajúceho rozhovoru. Nevedela som ako René vysvetlím, že môj život je tu a nikde inde, že tu chcem doštudovať, nájsť si prácu a diaľkovo chodiť na vysokú školu. Odhodlane som sa nadýchla a vystúpila.

Jacob ma zovrel do svojho náručia a pobozkal. Dychtivo, akoby sa bál že mu odídem. „Ostanem tu.“ Presvedčovala som jeho ale aj seba. „S Tebou. Nechcem nikam odísť, chcem zostať tu a mať Ťa pri sebe. Si teraz všetko čo mám.“ Hľadela som mu do zelených očí, v ktorých bolo toľko lásky že som si to nedokázala ani len predstaviť.

„Si moja láska.“ Zakryl moje ústa bozkom.

„Ľúbim Ťa Jakob!“ chcela som aby si bol istý mojimi slovami, aby vedel že urobím čokoľvek aby som zostala vo Forkse. Znovu som ho pobozkala na rozlúčku a stratila sa vo vstupnej hale hotela.

Vošla som do výťahu a zmačkla tlačidlo príslušného poschodia. Hľadela som na zatvárajúce sa dvere, ktoré svojimi pomalými pohybmi akoby spochybňovali správnosť môjho rozhodnutia. Výťah sa odlepil od prízemia a viezol ma rovno do náručia môjho vnútorného strachu. Čo ak si to René nenechá vysvetliť a silou mocou, ma bude chcieť vziať so sebou späť do Phoenixu? Zase sa budem neustále hádať s Philom a strpčovať im život? Nie, toto som už raz zažila a nechcem to prežiť znovu, toto rozhodnutie som už raz urobila a naďalej si za ním budem stáť. Nechcem byť prekážkou v ich vzťahu, chcem aby boli šťastný. V mojej hlave sa bili otázky a odpovede, ktoré som nedokázala ovládať. Boli to dve rôzne časti zo mňa. Jedna sa snažila reálne vykresliť Renéinu reakciu, slová a vety, ktoré mi budú zabraňovať v mojom rozhodnutí a tá druhá časť mojej osobnosti jej podhadzovala imaginárne argumenty zabraňujúce v odchode. Mala som pocit, že mi každú chvíľku praskne hlava, no vtedy ma zachránilo jemné pípnutie a následné otvorenie dverí výťahu. Nadýchla som sa, chcela som nájsť odvahu, ktorá sa nevyviezla so mnou do tejto výšky a vykročila som do chodby na poschodí. Zaťukala som na dvere a čakala. Phil trhnutím otvoril dvere a keď zbadal návštevníka, pustil kľučku na päte sa otočil a odkráčal.

„Dobrý večer.“ Zašomrala som si pre seba, už ma toto jeho správanie vážne začína vytáčať. Viem, že nie som jeho obľúbenec a najradšej by bol späť vo Phoenixe medzi svojimi kšeftami, no nemusel mi to dávať až takto najavo. Zabuchla som dvere aby tresli a začala som sa vyzúvať.

„Bells?“ ozvala sa René.

„Áno, ja som.“ Pomaly som sa presunula za hlasom, ktorý vychádzal z obývacej izby, ak sa tak táto miestnosť dala nazvať.

Bola to typická hotelová izba s kobercom hnedej farby zahaľujúcim celú podlahu miestnosti, s gaučom opretým o smotanovú stenu a dvoma kreslami podobnej farby ako koberec. V strede miestnosti, pred televízorom stál konferenčný stolík z čerešňového dreva a v rohu miestnosti, vedľa televízora sa usmievala tiež čerešňová komoda. Na oknách viseli žalúzie, ktoré sa snažili presvetliť celú miestnosť aspoň cez deň.

Sadla som si do prázdneho kresla oproti gauču, kde sedeli René s Philom a pohodlne som sa uhniezdila. Toto bude ťažká debata, pomyslela som si.

„Tak?“ začala René „viem, že sa chceš so mnou rozprávať a asi aj viem o čom a keďže sa to týka aj Phila, poprosila som ho aby tu zostal.“

„Keď to tak chceš.“ Oddýchla som trošku odmerane.

„Tak začni.“ Povzbudila ma. Vzdychla som si aby som usporiadala trošku nepokojné myšlienky a začala „Viem, že chceš aby som odišla s Vami.“ René iba tíško prikývla „A tiež viem, že by si najradšej predala Charlieho dom.“ Pri tejto myšlienke ma striaslo a natlačili sa mi slzy do očí, ktoré som žmurkaním zahnala. Sklonila som hlavu a zahľadela sa na svoje ruky, teraz príde tá horšia časť. „No ja nechcem aby sa hocičo z tohto stalo. Nechcem odísť do Phoenixu a chcem si nechať Charlieho dom.“ Pomaly som zdvihla pohľad a sledovala Renéinu reakciu. Asi to čakala, lebo v jej tvári nič nenasvedčovalo prekvapeniu.

„Myslím, že postarať sa sama o seba by nemal byť pre Teba ani ten najmenší problém.“ Prekvapením som nedýchala, no prišlo ale... „Ale neviem si predstaviť, ako chceš platiť za jedlo, energie a školu?“

Skočila som jej do reči „Nájdem si brigádu.“

„Ako sa chceš stíhať učiť.“ Hneď vystrelila proti argument zo zásobníka.

„Mami, stíhala som to doteraz, budem aj naďalej.“ Mala som pravdu, vždy som mala nejakú brigádu a vždy som v škole vynikala.

„Nebude Ti stačiť to málo čo tu niekde zarobíš ani na stravu.“ Teraz mala pravdu ona. Porazenecky som sa zatvárila. „Bells, vieš...to nie je ten najväčší problém. To by sa dalo nejako vyriešiť.“

„Ako?“ opäť som jej skočila do reči, no odpoveď vyšla z úplne iných úst ako som čakala. „Vedeli by sme to všetko platiť, ale Tvoja matka sa Ťa bojí tu nechať samú.“ Vysvetľoval Phil. Oni by ma tu mohli aj nechať? Srdce mi radosťou podskočilo aj keď predčasnou, nejaká nádej tu už predsa len bola. Jemne som sa na Phila usmiala. To bolo asi prvý krát čo som to urobila od srdca.

„Tak aké východisko mi viete ponúknuť?“ Bola som zvedavá a nádej ktorá vo mne začala tlieť ma povzbudzovala, aby som sa nevzdávala.

„Neviem Bella, rozmýšľam nad tým už celý deň a vôbec nič ma nenapadá. Ja Ťa tu proste nechcem nechať.“ Znovu sa chytila slova René.

„Mami to sú dve rozdielne veci. Nechcieť ma nechať samú a báť sa ma nechať samú. Ktorá z nich je pravdivá?“

„Oboje, predsa. Čo to nechápeš? V úplne cudzom meste, úplne bez priateľov a bez hocakej rodiny.“

„Ale veď tu mám priateľov a dokonca aj istým spôsobom kúsok rodiny. Billi, Jacob, Alise, Edward a Teri s Angelou?“ snažila som sa chytať každej slamky, ktorá sa mi ponúkala na uskutočnenie mojich plánov.

„Dobre, ale to aj tak nič nerieši.“

„Čo to nerieši?“ teraz som skutočne nechápala, čo svojimi slovami myslela, veď som jej vymenovala aj rodinu aj priateľov. René sa nadýchla a smutne na mňa pozrela „To že mám o Teba strach.“ Priznala takmer porazene.

„Mami aj ja mám o Teba strach. Ale musím Ťa nechať žiť.“ Sama som zostala prekvapená ako na ňu tieto slová zapôsobili. Akoby si uvedomila, že keď sme boli len mi dve, bola som ja tá ktorá sa starala, ja som bola tá dospelejšia aj keď len psychicky.

„No vidím, že to budem musieť vyriešiť ja.“ Vstúpil do nášho rozhovoru znovu Phil.

„Pozri René“ Povedal a pootočil sa jej smerom. „bojíš sa o ňu, to je mi jasné, ale ona má istým spôsobom pravdu. Sama vieš je plne schopná sa o seba postarať, že nie je lajdák a môžeš si byť istá, že aj keby tu ostala sama bez akejkoľvek našej podpory, školu doštuduje a pôjde pracovať.“ Pri týchto slovách som vypleštila na Phila oči. To si o mne naozaj myslí, alebo sa ma len chce zbaviť. Je mi to jedno, hlavne keď to zaberie. „A aby som prešiel k tomu riešenie ktoré ma napadlo dnes ráno.“ Nadýchol sa aby to celé zvládol povedať naraz. „Telefón existuje a internet tiež. Ako forma komunikácie je to celkom fajn, len dokúpime web - kameru.“

„Phil o komunikáciu tu nejde.“ Prerušila ho René zostra, hádam sa nechcú znovu hádať.

„Nechaj ma prosím pokračovať.“ Čakal a René prikývla. „Na začiatok by sme mohli spolu tráviť víkendy, teda aspoň vy dve. Jeden víkend pôjde Bella k nám a ten druhý zase ty sem. Občas budem s Tebou, ale nesľubujem, že to bude často.“ René zdvihla obočie ako znak prekvapenia. „No a potom by som si tu mohol urobiť nejaký pekný podnik pre mládež a Bella by mala aj kde robiť a ja by som tu musel byť častejšie.“ Phil častejšie v mojej blízkosti neveští nič dobré, ale keď tu môžem zostať, tak to nejako zvládnem. Budem musieť.  Phil si všimol náznak mojej paniky a dokončil „No a tak, keď Bella zmaturuje, bude sa mi starať o podnik a môže sa postaviť na vlastné nohy.“ S otvorenou pusou sme na neho hľadeli teraz obe. René sa rozkoktala ako prvá „Ehm...uhm...Phil, to myslíš skutočne vážne?“ Afektovane pretočil oči „Nie, to som si z Vás robil iba srandu.“ Chvíľku hľadel na René, no nakoniec poznamenal „Samozrejme, že som to myslel vážne.“ Aby sa vyhol nejakým nejasnostiam. René neveriacky krútila chvíľku hlavou, no napokon sa pozrela na mňa plná očakávaní „Čo ty na to?“

„Hmm... myslím, že to má len jeden háčik.“ Phil zvraštil čelo, ale nič nepovedal. „No, po strednej by som si chcela urobiť aj vysokú, teda aspoň diaľkovo, pokiaľ by to nevadilo.“ René vyskočila z gauča a silno ma objala, že som nemohla dýchať. „To znamená, že súhlasíš?“ pýtala som sa pridusene. Iba prikývla, keď sa zrazu ozvalo tiché zaklopanie.