Mračna za súmraku

Autorka: Lucia

10. Pohreb

Takže táto kapitolka bude trošku dlhšia, lebo som to všetko chcela narvať do jednej. Dúfam, že si aj tak dáte námahu a budete ju čítať.

Chcem sa Vám všetkým poďakovať za comenty, ktoré veľmi podporujú a za čas ktorý venujete tejto poviedke. Ďakujem... budem sa snažiť Vás nesklamať. Je to moja prvá poviedka a som rada, že ju vôbec niekto číta.

Tak ešte raz ďakuje a prajem pekné čítanie.

Lucia

Bella:

Charlieho pohľad bol plný lásky „Krásavica moja, ani nevieš aký som...“ vzdychol bolesťou, no následne sa pokúsil o úsmev „...som rád, že si tu“ a stisol mi ruku.

„Oci, hlavne nerozprávaj. Nenamáhaj sa prosím.“ Po tvári sa mi rozkotúľali slzy. Neviem či od šťastia, že je schopný sa so mnou rozprávať, či od smútku,  alebo od hnevu. Nechcelo sa mi analyzovať môj aktuálny stav, ktorý aj tak nebol v tejto chvíli absolútne dôležitý. Musela som sa teraz starať o jeho pohodu. Neviem ako to dokázať, ale urobila by som preto maximum. Zrazu tie prístroje začali nejako divoko pípať, nevedela som čo v tej chvíli urobiť, no ako odpoveď doletela pani v bielom v strednom veku. Všimla si môj vydesený výraz „nebojte sa“ snažila ma ukľudniť, no zjavne to nepomáhalo. „To je iba preto, že ste tu a je z toho šťastný. Jeho srdce reaguje na Vás.“ Vydýchla som si, veď je to logické. Ale prečo je tu ona? Ako keby mi čítala myšlienky dodala „Ja som iba prišla vymeniť kapačku. A keby sa Vám náhodou niečo nezdalo, tak stačí keď zmačknite tento gombík a ja hneď prídem.“ Ukazovala na gombík na stene. Poslušne som prikývla a snažila sa o úsmev. Opäť sme zostali sami. Charlie pod nátlakom liekov zaspal a tak som si zohnala nejakú stoličku, vedela som že tu teraz budem tráviť kopu času. Ešte mi zostávalo jedno, oznámiť to René.

Dni sa mi začali zlievať do jedného, neustále som sedela v Charlieho izbe, ale vždy som tam mala nejakú spoločnosť. Raz to bola René, Jacom s Billim samozrejme, Alice a ešte veľa a veľa sestričiek. S väčšinou som si už aj tykala a pri niektorých som mala pocit, že sa stávajú mojimi priateľkami. Nevedela som ako dlho tu ale budem, tak som im za to bola vďačná. Raz sa ma René pokúsila prehovoriť, aby som začala chodiť do školy, ja som len súhlasila s tým aby ma Jacob doučoval. Toho sa chytila ja Alice a do nemocnice mi nanominovala Edwarda so slovami „Keď Ťa môže doučovať Jacob, tak aj Edward.“ Potom sa zatvárila veľavýznamne a dodala „Škola je predsa dôležitá.“

Nemala som ani chuť a ani silu sa s ňou hádať, tak som súhlasila.

Jacob sa správal ako ten najlepší človek na svete. Snažil sa ma nenechávať samú. Vždy po škole prišiel za mnou aby sa informoval ako je mne a Charliemu a aby mi porozprával novinky. Potom išiel pre Billiho a po ceste do nemocnice sa zastavili v bistre pre nejaký obed, ktorý som aj tak skoro nikdy nezjedla.

„Musíš jesť.“ Znova ma napomínal Jacob.

„Jacob, nechaj ma na pokoji a radšej pokračuj s angličtinou.“ Nemala som chuť na dnešné dusené kuracie s ryžou a tak som sa to snažila zahovoriť školou.

Už to bol týždeň a Charlieho stav sa vôbec nelepšil, musela som sa znovu rozprávať s Carlisleom.

S ním som teraz trávila veľa času, snažil sa mi nejako vysvetliť, čo je s Charliem, no ja som ho nie vždy správne pochopila a potom som mu dávala ďalšie otázky. Pripadalo mi, že ma začína mať rád. Vždy keď prišiel do práce, zastavil sa najprv v tejto izbe tak, ako dnes.

„Tak čo, ako to vyzerá? Ako sa cítite Charlie?“ opýtal sa keď vošiel do miestnosti. Charlie si počuteľne vydýchol, akoby sa tým snažil povedať, že je mu lepšie no mne to tak vôbec nepripadalo. To sa snažil oklamať mňa, alebo seba?

„Chcela by som sa Vami potom rozprávať.“ Carlisle sa usmial „Je mi to jasné. Vždy ma zavalíš kopou otázok. Idem sa iba prichystať a hneď som tu.“ Iba som prikývla a pozerala na jeho chrbát ako sa vzďaľuje. Stisk Charlieho ruky zosilnel.

„Oci som tu, potrebuješ niečo?“ iba potočil hlavou. Dala som mu bozk na čelo a dodala. „Pôjdem odtiaľto jedine s Tebou.“ Usmial sa, musela som mu úsmev opätovať.

Carlisle vošiel do izby už v bielom plášti s akýmisi papiermi v ruke. Podišiel k posteli, vzal dosky ktoré tam vyseli a vložil papiere do zložky. Nechápavo som na neho hľadela.

„To sú výsledky včerajších testov.“ Nadýchla som sa pre otázku, no Carlisle ma predbehol. „Viem, čo sa chceš opýtať, poď porozprávame sa vonku. Myslím, že aj tak zaspal.“ Vzal ma okolo ramien a tak sme vyšli na chodbu. „Vieš Bella nie je to lepšie.“ Smutne sa usmial.

„Ale povedzte mi prečo? Prečo je pre Charlieho také zložité sa uzdraviť?“ chcela som poznať odpoveď aj keď som tušila, že sa ju nedozviem.

„Neviem Bella.“ povzdychol si „Viem, že ako lekár by som to mal vedieť, ale ver, že robím všetko čo je v mojich silách, aby som mu pomohol.“ Neklamal, ja som mu verila, veď som to aj na vlastné oči videla. Ktorý doktor by spával po štyri hodiny, aby mohol byť pri svojich pacientoch? Mali sme šťastie svojím spôsobom, že táto skvelá rodinka býva tu. Pripadalo mi to ako keby to bolo predurčené osudom, aj keď na osud neverím.

„Ja viem Carlisle, ja Vám verím.“

„Mohla by si mi prosím začať tykať, veď nie som taký starý, nie?“ pousmial sa, chcel mi trošku zlepšiť náladu.

„Jasné, tak Vá..teda Tebe ďakuje.“ Za nami sa ozvalo slabé zakašľanie. Obaja sme sa otočili a zbadali Edwarda. „Ahojte, zase Ťa zasypáva otázkami?“ pousmial sa Edward. To som bola vážne taká priehľadná???

„Ahoj, idem si pre knihy a môž...“ prerušilo ma však rozhlas „Pán Cullen dostavte sa prosím na izbu 110, pán doktor Cullen na izbu 110.“ Kričalo na nás zo stropu. Zamrazilo ma, izba 110 je predsa Charlieho, čo sa deje? Rozbehla som sa, no Carlisle ma zastavil medzi dverami a nechcel pustiť dnu. Oblapili ma Edwardove ruky a ja som pochopila, že vzpierať sa nemá cenu, aj tak som nemala silu. O chvíľku vybehla sestrička a keď zbadala ako ma Edward zviera povedala „Bella, teraz tam nemôžeš ísť, sadnite si na pohovku a čakajte. Nič iné v tejto chvíli nemôžete robiť.“

Edward ma odtiahol k najbližšej pohovke a donútil sadnúť. Nepovedal ani pol slova, iba na mňa nemo hľadel, akoby si vedel domyslieť na čo myslím. Mohla by som mu ujsť a vraziť do izby? Prečo ma tam nechcú pustiť?

„Ani na to nemysli, nepustím Ťa z očí.“ Kyslo som sa na neho zatvárila a ruky som si v bojovnom geste zložila na hrudi. Takto sme tam sedeli asi dve hodiny. Teda Edward sedel a skoro sa ani nepohol, obdivovala som jeho trpezlivosť. Zato ja som zúrivo listovala v nejakom časopise, potom som sa prechádzala a neskôr nervózne mačkala v ruke plastový kelímok, keď konečne vyšiel Carlisle. Ako sa to pre Boha tvári? Bol stŕhaný a vyčerpaný. Jasné, veď bol v izbe zavretý cez dve hodiny, ale čo tam sakra robil?

„Bella“ začal a už to sa mi nepáčilo „je mi to hrozne ľúto, ale tvoj otec...to neprežil. Robili sme čo sme mohli, ale nepodarilo sa nám ho zachrániť.“ Hovoril tak potichu, že som ho leva počula.

„Carlisle, toto je veľmi blbý vtip.“ Automaticky som zo seba vyhŕkla, keďže to čo povedal mi nedávalo absolútne žiadny zmysel.

„To nie je vtip.“ Povedal ešte vážnejšie ako predtým ak sa to vôbec dalo. Ako mi to pomaly dochádzalo, klesla som na pohovku vedľa Edwarda. Dych sa mi neprirodzene zrýchľoval a pred očami som videla čierne machule. Začala som čosi breptať, ale ani sama som nerozumela čo. Neprítomne som sedela a pozerala pred seba na linoleum, akoby som čakala až ma zasiahne to, čo práve Carlisle povedal. Pozrela som do jeho zmučenej tváre a vtedy som pochopila úplne.

„Nie...nie...nie.“ šepkala som „to nie je možné“ začala som sa triasť. Edward ma obial okolo pliec, no ja som jeho ruku striasla rýchlim pohybom.

„NIE!“ teraz už som vykríkla a vyskočila. Chcela som sa rozbehnúť do jeho izby. Nemohla byť pravda to, čo sa mi tu teraz snažil nahovoriť. Edward ma opäť chytil a stiahol do náručia. Začala som mu nadávať, nech ma pustí, nech ma nechá ísť, no po chvíli som cez plať, už nemohla hovoriť a tak som aspoň búchala do jeho pevnej hrude a snažila sa nejakým spôsobom vymaniť s jeho zovretia. Nepúšťal ma, začal ma hojdať a niečo mrmlal o tom, že to bude dobré. Všetka moja energia niekam zmizla, musela som sa vzdať. Prestala som sa brániť a dala som voľný priechod svojím slzám. Cítila som akoby ma niečo bodalo, akoby mi do hrude niekto zapichoval tisícky nožov stále dokola. Akoby sa snažil dostať k môjmu srdcu a vyrvať mi ho z hrude. Plakala som schúlená v Edwardovom náručí a cítila ako mi jeho ruky hladkajú chrbát. Už ma nezvieral, nebránila som sa. Neviem ako dlho to trvalo, nemala som pojem o čase, no z tohto tranzu ma vytiahol Renéin krik.

„Vy si zo mňa robíte srandu? Kde je Bella?“ otočila som sa o zbadala ju, ako stojí pri pulte a kričí na nejakú sestričku, ktorá ju nechcela pustiť za Charliem.

„Maaammi.“ Povedala som roztraseným hlasom a smrkla. Pozrela na mňa a v momente stuhla. Začala krútiť hlavou a pridržovala sa pultíku. To už pri nej stál Phil, aby jej pomohol udržať rovnováhu. Neudržal ju, zviezla sa na zem a nič nepovedala iba pozerala pred seba. Philovi sa nejako podarilo zdvihnúť ju a preniesť na pohovku. Nadýchla sa a pozrela na mňa.

„Že to čo si myslím, nie je pravda? Že to prečo ma za ním nechceli pustiť, je len pre nejakú banalitu? Že tu plačeš len kvôli tomu, že ťa vyhodili zo školy?“ Hovorila to tak krásne a súvisle akoby sa nič nedialo. Iba som potočila hlavou a zrazu pochopila. „Prečo???“ no nezačala plakať, len sa pozerala na mňa. Zrazu ma objala a povedala. „Nejako to zvládneme.“ Čo chce zvládnuť, tu už nie je nič čo by sa dalo zvládnuť.

„Nájdeme nejakú dobrú školu a kúpime Ti dom niekde blízko nám aby ste sa spolu nehádali.“ Aha, teraz to chápem. Toto chcela zvládnuť. Ju netrápilo ani tak to že Charlie už nie je, že už mi v živote nepovie krásavica, nedá mi pusu do vlasom, nepozakrýva ma, keď zaspím v obývačke na gauči, nepovie, že som tá najlepšia kuchárka...pri týchto  myšlienkach sa mi začali znovu rinúť slzy z očí. „Mama, čo to tu hovoríš?“ nechápala som ako môže na to vôbec teraz myslieť „Ja nechcem ísť preč!“ povedal som skoro rozkazovačne. Postavila sa, pohladila po vlasoch a povedala „Porozprávame sa o tom neskôr“ a odpadla. S vytreštenými očami som ju sledovala.

„To bol šok. To nebola Tvoja mama.“ Snažil sa vysvetliť Edward to, čo som ja nevedela vysvetliť. Vyskočila som mu z náručia a sklonila som sa vedľa nej. „Si v poriadku mami?“

Z očí jej vytryskli slzy, posadila sa „Nie som...“ a začala vzlykať. Objala som ju a snažila sa ju ukľudniť, no Phil ma odstrčil a zabral moje miesto. Nehybne som stála a pozerala na túto dvojicu. Kde do šľaka je Jacob? Opýtala som sa  sama seba a vzápätí aj odpovedala. V škole, musím mu zavolať, no v tom sa objavil medzi dverami a bežal ku mne.

„Bella...Bella, je mi to tak ľúto.“ Objal ma „Ďakujem, že si mi zavolal.“ Pozrela som sa na neho a snažila sa prísť na to, komu patrili tieto slová. Jacob pozeral na Edwarda. Kedy mu zavolal, veď som bola stále pri ňom, alebo už fakt nevnímam čo sa okolo mňa deje? Nebudem sa tým teraz zapodievať, aj tak sa už rozprávam sama zo sebou, to už asi horšie byť nemôže. Oprela som hlavu Jacobovi o hruď a nechala sa ním upokojovať.

„Nie je začo, teraz Ťa potrebuje.“ Začula som Edwardovu odpoveď ale už som jej nevenovala ani štipku pozornosti, aj tak nebola venovaná mne a sledovala som ako od nás Edward odchádza. Znovu som sa rozplakala, no v tej chvíli som si povedala, že už nebudem plakať, nebudem to chudiatko, ktoré sa zlomí pod tiažou tejto váhy. Presne som vedela, čo by mi Charlie povedal, keby som v tej poslednej chvíli bola pri ňom a nesedela vonku. Vedela som, že by nechcel, aby som sa ubíjala myšlienkami, že je to moja vina. Určite by chcel aby som na neho nezabudla, ale nechcel by aby som žila v smútku a bolesti z jeho straty. Bolelo to, ale ako by povedal, môj život sa ešte len začína. Nezabudnem na neho a preto zostanem žiť tu vo Forks. S ľuďmi, ktorí ho tak dobre poznali, ktorým bol nie len priateľ ale aj ochranca, s Jacobom... mojím Jacobom.

Nakoniec som celý pohreb musela zariaďovať ja. René nebola schopná zdvihnúť sa z postele, no mala pri sebe Phila, ktorý sa o ňu staral a za to som mu bola neskutočne vďačná. O mňa sa staral Jacob a Alice, no teda Alice sa starala o všetko to vybavovanie okolo karu. Veľmi mi s tým pomohla, neviem čo by som si bez nej počala. Ako sa hovorí v núdzi poznáš priateľa. Alice ním skutočne bola.

Pršalo. Stála som pri jame, do ktorej práve spúšťali rakvu. Kňaz niečo hovoril, no nevnímala som  jeho slová. Nevnímala som ani plač ľudí oblečených v čiernom, ktorý sa prišli rozlúčiť s Charliem. Pevne som zvierala Jacobovu ruku a dívala sa na truhlu, ktorá klesala stále nižšie a nižšie, až sa stratila v jame. Biela ruža z mojej ruky letela za ňou, potom som sa zohla aby som si zašpinila svoju voľnú ruku mokrou, hnedou hmotou. Tiež letela tým smerom ako biela ruža. „Milujem Ťa ocko, nikdy na Teba nezabudnem.“ A poslala som mu vzdušný bozk. Akoby ma objal a pri uchu som pocítila jeho dych. „Budem dávať na Teba pozor.“ Nezľakla som sa, ani ma nestriaslo, usmievala som sa, jeho hlas znel pokojne, ba priam šťastne.

Mojimi rukami prešlo ďalších sto, možno stopädesiat ďalších rúk, ktoré dookola opakovali „Úprimnú sústrasť.“ No keď sa ma dotkla Edwardova ruka, musela som mu pozrieť do očí. Boli smutné „Bella, je mi to veľmi ľúto.“ Povedal, potom sa naklonil ku mne a šepol. „Keby si čokoľvek kedykoľvek potrebovala, som tu pre Teba.“ A odišiel. V tých slovách bolo toľko nehy a toľko pravdy, akoby to nebola len nacvičená fráza, ja som im uverila.

Jacob ma odviezol domov, otvorila som dvere. Tu už som dlho nebola, všetko bola tak, ako som si to pamätala ešte aj miska z mojich raňajok stále ležala v dreze na riad.

„Nemám tu s Tebou ostať?“ staral sa Jacob. „Nie, chcela som sa tu iba na chvíľku zastaviť. Dnes ešte budem spať v hoteli s René.“

„Nemusíš to robiť, je tam s ňou Phil, postará sa o ňu.“ Vedela som, že má pravdu, ale aj tak som tú poslednú noc chcela byť ešte s René. Nechcela som dať voľný priechod svojim pocitom. Bála som sa toho. V nemocnici som si postavila nejakú stenu, alebo hrádzu okolo svojho srdca, aby sa tie pocity nedostali von. Musela som byť silná a nezrútiť sa a toto bol jediný spôsob ako sa udržať pokope, ako nenechať toho imaginárneho netvora aby mi vyrval moje srdce. No vedela som, že keď zostanem sama, všetko sa zrúti ako domček z karát.

„Nie Jake, zajtra odlietajú. Musím ju prehovoriť, aby som tu mohla zostať. Nechcem odtiaľto ísť, nájdem si nejakú brigádu, aby som mala z čoho žiť a dokončím tu školu. Musím ju o tom presvedčiť a to nebude ľahké.“ Povzdychla som si zabuchla za sebou dvere môjho domova.