Mračna za súmraku

Autorka: Lucia

1. Unáhlené rozhodnutie

Cez viečka sa mi začali predierať slnečné lúče. Lenivo som ich otvorila a všimla som si, že mi mama odtiahla žalúzie. „Miláčik, vstávaj“ povedala vľúdnym hlasom „hádam sa tu nechceš váľať celý deň“.

„Veď je sobota. Nemôžeš ma nechať vyspať aspoň v sobotu?“ zamrmlala som a otočila som sa chrbtom k oknu.

„Bella, to nemyslíš vážne, vylez z tej postele.“ Povedala mi opäť, no teraz už mierne nahnevane.

Prevalila som sa na chrbát a pretrela som si oči, aby som ich bola schopná otvoriť. René na mňa hľadela s úsmevom na perách, so založenými rukami v bok a pohľadom, ktorý mi hovoril, že z miestnosti neodíde, kým jej jasne nedám najavo, že vstávam. Vzoprela som sa na rukách a s povzdychom som sa oprela o stenu za sebou. Znovu som si pretrela oči a dúfala som, že mi to pomôže sa prebrať. Až teraz som si všimla, že mama je upravená. Hnedé vlasy mala vyčesané do chvosta a natočené tak, že jej robili jemné vlnky. Na očiach mala žiarivo tyrkysové tiene, ktoré neskutočne kontrastovali s jej hnedými očami a špirálu, zvýrazňujúcu už aj tak dlhé riasy. Celú túto nádheru podškrtla jemne ružovým leskom na pery. V Phoenixe sme nenosili maku–up, lebo tu bolo naň príliš teplo a ani neviem či sa dal niekde kúpiť. René, teda moja mama, mala vyšportovanú postavu, ale nie vysokú. Tento detail sa snažila vyrovnať topánkami na opätku, ktorých mala plnú skriňu.

„Niekam ideš?“ opýtala som sa zvedavo, videla som možnosť znovu skončiť v posteli.

„My niekam ideme. Tak vstávaj, raňajky máš na stole.“ Odpovedala.

Vypleštila som na ňu oči. Prečo o ničom neviem, alebo mi o tom povedala a ja som si na nič nepamätala?

„Počkaj, kam ideme?“ moja zvedavosť bola jedna s mojich zlých vlastností.

„Prosím Ťa, nepýtaj sa ma, vylez a poď sa naraňajkovať, nech Phil nemusí na nás dlho čakať.“ Zatvárila sa previnilo, keď zistila, že prezradila viac ako chcela.

„Mama, toto mi nemôžeš robiť. Čo keby som už mala niečo naplánované?“ skuvíňala som. Nechcelo sa mi nikam ísť.

„Bella v poslednej dobe nemáš naplánované nikdy nič. Už si prestala chodiť aj do kina a tam musíš iba sedieť. Máš prvý deň prázdnin a ja nechcem aby si bola stále doma. Tak mi urob radosť, choď zjesť tie raňajky a hoď na seba nejaké kraťasy a tielko. Môžeš to pre mňa urobiť?“ dožadovala sa.

„Nemôžeš sa mi čudovať. Všetky moje spolužiačky už majú nejakých priateľov, len na mňa sa to ,šťastie, nie a nie usmiať.“ Pri slove šťastie som na mamu hodila kyslý úsmev a nohy som pomaly púšťala z postele na zem. „S kým mám chodiť do toho hlúpeho kina na tie romantické filmy?“ dodala som sarkasticky.

René ma už ale ignorovala, lebo vedela že ma dostala z postele a k tejto téme sa jej už asi nechcelo znovu vracať.

Prešuchtala som sa do kuchyne, naliala som si kávu a zobrala misku naplnenú ovocím s müsli a to všetko zaliate bielym jogurtom. Vedela, že zobudiť ma bude problém a mojimi najobľúbenejšími raňajkami mi chcela zdvihnúť náladu.

Sadla som si na gauč a zapla televízor. Práve začali správy, čo mi napovedalo, že neviem koľko je hodín. Hodila som pohľad do kuchyne a v šoku som zistila, že je osem. Ona sa musela zblázniť. To ma fakt zaujíma kam ideme, keď ma musela zobudiť takto skoro. Nemala som problém so vstávaním, ale v poslednej dobe som fakt zlenivela a cez víkend som dokázala v posteli vylihovať aj do jedenástej. Nesledovala som, o čom v správach hovorili, len som tupo zízala na meniace sa obrázky. Keď som do úst vložila poslednú lyžicu müsli a dopila kávu, automaticky som sa zdvihla a všetko po sebe poumývala, poutierala a poukladala na miesto. Zaregistrovala som ako René pobehuje po byte a niečo hľadá.

„Mama, zastav sa. Čo hľadáš?“ Bola som si istá, že hľadá niečo, čo už dávno stratila, alebo mala niekde inde. Pamätám sa ako dva dni hľadala svoju blúzku a keď to z nej konečne vypadlo, musela som jej poklepať po čele, lebo blúzku mala v čistiarni a mala si ju vyzdvihnúť na druhý deň.

„Čo? Ja...“ zmetene očami pobehovala po celej kuchyni „...neviem....Bella, kde som dala tie prekliate slnečné okuliare? Prisahala by som, že som ich včera brala z auta, ale teraz ich nikde nemôžem nájsť.“

Pozerala som na ňu oči nevediac, či si zo mňa robí srandu, alebo to myslela skutočne vážne. Keď okolo mňa znovu preletela ako družica, chytila som ju za ruku a okuliare som jej jemne zobrala z vlasom a zamávala som jej nimi pred nosom.

Ospravedlňujúco klipla očami „zlatko, ja som v strese“.

„Prečo?“ nechápala som, veď som s jej nádejnými priateľmi bola už vonku a nikdy to nedopadlo zle. Je pravda, že Phila som ešte nevidela, ale je pravda, že René som videla naposledy takúto šťastnú, keď si brala Charlieho. Video z ich svadby som poznala už naspamäť, lebo len tam som ich mohla vidieť spolu. Charlie je môj otec a býva vo Forkse, kam chodievam počas hociktorých prázdnin a keď je voľno. Mám rada tie chvíle, keď sa môžem prechádzať s ním po lese, popri divokej rieke a on mi pritom rozpráva príhody z práce. René ma len odprevadí na letisko, posadí do lietadla a čaká, kedy jej zavolám, že som v poriadku dorazila. Vždy mi do telefónu nezabudla povedať „a pozdravuj Charlieho„ no nikdy s ním nechcela hovoriť. Niekedy som mala pocit ako keby som sa ja starala o ňu, nie ona o mňa.

„Môžeš sa ísť prosím obliecť“ skríkla na mňa keď opäť prešla okolo mňa a vytrhla ma zo zamyslenia.

„Kam to vlastne ideme?“ opýtala som sa rezignovane. René sa nad mojím záujmom lišiacky usmiala „no najprv Ti chce Phil ukázať svoj bar na pláži, kde by sme mali stráviť nejaký čas aby si sa s ním mala možnosť porozprávať a spoznať ho, no a potom by sme mali ísť na baseball.“ pokračovala s úsmevom.

„Ja ho predsa nemusím poznať, stačí keď ty si šťastná“ odrazila som sa od kuchynskej linky. Ešte niečo zašomrala, no to už som ignorovala. Myslela som teraz na to, že sa postavím do sprchového kúta a budem si užívať teplú vodu. Po sprche som si umyla ešte zuby, prečesala kefou vlasy a upla ich do takého istého chvosta, ako ich mala René. Nevyzeralo to tak dobre, ale ja som sa predsa nechcela nikomu páčiť. Moje vlasy boli tiež hnedej farby, tak ako aj moje oči. Vlastne som bola kópia mojej  mamy, až na to že ja som nemala potrebu nosiť topánky s opätkami a líčiť sa.

Zabalená do uteráka som prešla do svojej izby k skrini a vytiahla som z nej moje obľúbené kraťásy broskyňovej farby a doplnila som to bielym tielkom s ozdobnými gombičkami a čipkou lemujúcou výstrih. Bola som na ceste do kuchyne, keď som začula zvonček pri dverách. To musí byť Phil, pomyslela som si sama pre seba. „Zlatko Phil je tu, si pripravená?“ pýtala sa.

„Už idem...“ nenútene som odpovedala a išla smerom k nim.

„Tak toto je moja dcéra Izabella a toto je môj priateľ Phil.“ Pri slove priateľ sa uchechtla a mierne začervenala, ako keby mala sedemnásť ona a nie ja.

„Bella“ podala som Philovi ruku.

Potriasol mi ňou. „Ja som Phil. Dúfam, že sa na dnes tešíš a že Ťa nebudem nudiť.“ Tešil sa.

Usmiala som sa, ale skôr to bolo kyslí úsmev, ako srdečný. Už teraz sa mi niečo na ňom nepáčilo, ale čo na tom. Mama je šťastná a keď je ona som aj ja. No a čo, že sa dnes budem celý deň pretvarovať. Veď keby som nešla s nimi asi by som ešte ležala v posteli. Na chvíľku som začala rozmýšľať, či by som si nevymyslela niečo, aby som mohla zostať doma. Hocičo. Napríklad, že mi nesadli raňajky a ja musím utekať na záchod, alebo by som sa mohla potknúť o prah dverí a simulovať bolesť kolena, alebo hocičo iné... Nie, to nemôžem René urobiť, proste tento deň nejako prežijem. Už som takýchto dní prežila mnoho, jeden hore-dole. Šuchla som si na nohy šľapky bielej farby, tie sa totiž hodili ku všetkému a nemusela som mať päť ďalších, a nastúpila som Philovi do auta. Cesta na pláž prebiehala kľudne. Phil rozprával nejaký príbeh, René sa pod chvíľami na ňom smiala a dávala mu kľúčové otázky, ktoré som však nevnímala. Sledovala som promenádu lemovanú palmami, ktorá sa začínala zapĺňať ľuďmi. Zastavili sme, inštinktívne som vystúpila z auta a čakala na nich dvoch. Phil vystúpil a išiel otvoriť dvere René, no ona medzitým už vystupovala tiež. Usmiala som sa jedným kútikom a hlavou mi preletela myšlienka, kedy bude mne niekto takto otvárať dvere. To som ešte netušila, že môj život sa otočí o stoosemdesiat stupňov a bude ešte zložitejší ako doteraz. Prešli sme po pláži k baru, Phil nás viedol k stolu na ktorom bola ceduľka ,rezerve, a ja som pochopila, že to bude stôl len pre neho. Ešte sme si nestihli ani sadnúť a už pri nás stál vyšportovaný, opálený mladík s modrými očami a nacvičeným úsmevom. „Dobrý deň, čo Vám môžem dnes ponúknuť.“ Opýtal sa zdvorilo.

„Nechaj to na mňa Alvin, postarám sa o tieto dve dámy.“ Skonštatoval Phil.

„Ako si želáte, ale keby ste predsa len niečo potrebovali, stačí povedať. Zatiaľ Vám prajem príjemné posedenie.“ Toto bol najdlhší monológ čašníka aký som kedy počula.

„Tak dámy, čo to bude?“ opýtal sa Phil podlizovačne. Ak mi na ňom predtým niečo nesedelo, tak teraz sa mi už na ňom naozaj niečo nepáči. Dali sme si nejaký miešaný nealkoholický nápoj, ktorý nám Phil odporučil. Len tak sme sedeli a rozprávali sme sa o nejakých nepodstatných veciach ako škola, plány na vysokú, budúcnosť a spomenul aj nejakú letnú brigádu. Neskôr sa rozprávali už len René s Philom a ja som pozerala na prichádzajúce tínedžerky, ktoré takto zahájili svoje letné prázdniny. Niektoré si len tak ľahli a iné si išli zahrať volejbal. Asi po dvoch hodinách môjho zízania na okolité opálené krásavice a krásavcov ma René potiahla za ruku. „Ty s nami nejdeš?“ Doberala si ma, keď som ju ešte stále nevnímala. V šoku som otriasla hlavou a pootvorila ústa v hlbokom nádychu. Vrátili sme sa k autu, nastúpili a frčali na zápas.

Phil si pri vstupe kúpil obrovský penový prst a celú dobu, čo sme si išli sadnúť mu robilo veľkú radosť ma ním šťuchať do hlavy. Mne to tak vtipné nepripadalo, ale René sa smiala. Jasné, patria k sebe, správajú sa ako pubertiaci, už sa nečudujem, že je s ním taká šťastná. Po zápase, ktorý má vôbec nezaujímal, nás pozval na ,obed, v bistre, ktoré ako tvrdil, varí najlepšie. Bola tam neskutočná rada, ale nakoniec som sa k svojmu vysnívanému cheeseburgeru s colou dostala. Sadli sme k poloprázdnemu stolu a jedli. Znovu začala debata a smiech... Boli zlatý, boli pre seba ako stvorený až kým z René nevyliezla veta „tak to by si sa mohol k nám v pondelok začať sťahovať. Čo ty na to Bells?“ ostala na mňa pozerať a v očiach sa jej zračilo očakávanie. Začala som sa drhnúť neprehltnutým kúskom burgeru, keď som pochopila o čo tu vlastne celú tú dobu išlo. Vôbec nešlo o spoznávanie, alebo rozprávanie, len nevedeli ako mi povedať, že sa rozhodli, že sa Phil k nám nasťahuje. René vyskočila a začala ma búchať po chrbte, aby mi uľavila. To radšej nech sa udusím, toto nemôžu myslieť vážne, moje súkromie je v háji. Ovládal ma hnev, no po chvíli som si uvedomila, že to musím nejako rozdýchať, ide predsa o Renéino šťastie, ale prečo sa so mnou predtým neporadila? To už nie som pre ňu najlepšia priateľka, veď sme si hovorili všetko. To sa tak bála mojej reakcie? Otázky bez odpovedí mi vírili v hlave, keď v tom zo mňa ten zabehnutý kúsok jedla vyletel a René si počuteľne vydýchla. Vedela som, že teraz budú čakať na moju reakciu, keď im toto nestačilo, ako moja reakcia...

„Tak čo na to hovoríš“ opýtala sa René nedočkavo.

„Keď ste sa tak rozhodli“ stavila som na diplomatickú odpoveď „nebudem Vám stáť v ceste za šťastím.“ Obaja sa usmiali a objali. Zbytok dňa prebehol už bez podobných prekvapení, aj keď myslím, že ďalšie také by ma zabilo naozaj. Domov sme prišli okolo šiestej večer. René pozvala Phila na večeru, ani sa ma na nič nepýtala a mne to bolo jedno, od pondelka aj tak bude ,členom, našej rodiny. Najedla som sa s nimi, potom som sa v rámci slušnosti ospravedlnila a zaliezla som do svojej izby. Pustila som si rádio ako podmaz pre moje myšlienky, zobrala notebook a prihlásila na g-mail. Tajne som dúfala, že tam bude nejaký mail od Charlieho, alebo aspoň od Jacoba. Jacob bol môj kamarát s Forksu. Spoznali sme sa, keď sme ešte boli deti, naši otcovia chodili na ryby a brali nás zo sebou. Pamätám si ako mi z obľubou strkal do vlasov rôzne halúzky a neskôr aj kvety, keď získal estetické cítenie. Teraz to bol pre mňa ten najlepší kamarát, taká bútľavá vŕba, ktorému som mohla povedať všetko a nemusela som sa báť, že by ma za niečo súdil, alebo by sa mi smial. Poklepávala som prstami po klávesnici, kým som čakala na otvorenie stránky a prihlásenie. Maily sa mi dnes sťahovali neskutočne pomaly, aspoň mi to tak pripadalo, no nakoniec som sa ich aj tak dočkala. Čakali ma dva, jeden od Charlieho a druhý od Jacoba. Usmiala som sa nad tým, že sa dozviem niečo nové zo života vo Forkse, aj keď si neviem predstaviť, čo zaujímavé by sa tam mohlo stať a že sa mám komu zdôveriť. Charlie písal klasické vety o počasí, stále tam pršalo, práci, majú novú kolegyňu a ešte písal o Billim, Jocobovom otcovi ako boli spolu na ryby a našli nejaké nové fantastické miesto. Charliemu som sa posťažovala s dnešným dňom s tým ,skvelým, nápadom, že sa k nám Phil nasťahuje, ale pridala som aj pár viet o tom aká je s ním René šťastná. Prišla som k mailu od Jacoba. Ten mi tiež spomínal dážď a nadával, že sa nemôže ísť voziť na motorke, ktorú práve poskladal. Potom pár viet o jeho sestre, ktorá dostala štipendium a tak sa bude sťahovať. Bol z toho šťastný, lebo tým získal viacej životného priestoru. Koncom mailu bolo, že posledný týždeň v škole pribudli nejaký nový spolužiaci a sú nejaký divný. Že všetci sú až neprirodzene krásny, ale s nikým, okrem seba, sa nebavia. Opisoval piatich súrodencov so zjavnou aroganciou.  Celkom som sa na tom nasmiala. Ako odpoveď som začala písať dlhočizný nahnevaný mail o tom dnešnom dni. Nevynechala som ani jednu časť a sťažovala som sa. Uľavilo sa mi. Odoslala som aj tento mail a pozrela na hodiny. Bolo niečo okolo deviatej a mne sa kvôli tomu včasnému vstávaniu začali otvárať ústa. Zaklapla som notebook a položila ho na nočný stolík. Cestovala som do kúpeľne a urobila večernú očistu. Zakričala som tým hrdličkám na dobrú noc, vypla rádio a zakutrala sa pod perinu.

Druhé ráno som nevydržala v posteli dlho. Bola som zvedavá, či tu Phil zostal, alebo nie. Hodila som na seba pre istotu župan a išla som preskúmať situáciu. Nikde po nich nebolo ani stopy a tak som si urobila kávu a prešla do obývačky. Zastavila som sa medzi dverami, René ležala na gauči zabalená v deke. Ale kde je do pekla Phil, prečo ju tu takto nechal? Podišla som k nej a zatriasla ňou, no iba zamrmlala a otočila sa. Na stole ležal kúsok papiera a moja zvedavosť si vyžiadala prečítanie. Stálo tam: si krásna keď spíš. Teším sa na dnes a nezabudni, milujem Ťa.

Uchechtla  som sa a to zjavne René zobudilo, lebo sa posadila na gauči a vytrhla mi odkaz z ruky.

„Dobré ráno, madam“ začala som „čo také by ste si želali na raňajky“ dodala som posmešným tónom, ako som si ju doberala. Ruky zdvihla do výšky a natiahla sa. „Neviem, je mi to jedno, len niečo čo sa dá rýchlo zjesť.“ Dodala.

„Niekam sa chceš aj dnes vypariť?“ išla som smerom k linke a rozmýšľala čo jej asi tak urobím.

„No pôjdem dnes k Philovi a budeme spratávať jeho veci do krabíc, aby toho zajtra nebolo veľa.“ Spokojne povedala ešte rozospatým hlasom. Pretočila som oči, sťahovanie. Ale má to aj lepšiu stránku, dnešok budem mať len pre seba, usmiala som sa v duchu a začala som spriadať plán, čo budem dnes robiť.

„No a ty by si dnes mohla urobiť miesto na jeho veci v tomto dome.“ Pozrela na mňa šibalským úsmevom. Moje ešte nevymyslené plány boli v ťahu. Zaksichtila som sa a položila som šálku s kávou a tanier  s chlebom pred ňu. „V skrini na chodbe pred spálňou“ pokračovala „som urobila poriadok v piatok večer. Takže od toho si oslobodená.“

„Bože, ďakujem“ dodala som sarkasticky, ale moja grimasa sa stále nestrácala. Pri predstave, že budem musieť zreorganizovať celú kuchyňu, ďalšie dve skrine,  komodu, botník a kúpeľňu kvôli Philovej kefke, som sa ani inak tváriť nemohla. René spratala chleba, vyskočila z gauča a rýchlim krokom si to namierila do kúpeľne. Sklesnuto som zostala sedieť na gauči a pustila telku. O chvíľku, prebehla okolo mňa do chodby a strašne s niečím rachotila. „Bella?“ spozornela som „kde sú tie moje tenisky?“ zase niečo hľadá. „Úplne na spodku botníka.“ Odpovedala som. Prišla za mnou ešte do obývačky, vtisla mi bozk na čelo a pohladila po vlasoch. „Kráľovná poriadku, urob tu zázrak“ dodala s úsmevom a ja som sa tiež musela usmiať. Už som iba počula buchnutie vchodových dverí. Pri predstave, čo ma dnes čaká som si zložila hlavu do rúk a nervózne si pošúchala čelo. Dojedla som svoje raňajky, vypla televízor a prešla do kuchyne, kde stál CD prehrávač. Naposledy tam bolo CD Madony, pri ktorom sa celkom dobre upratuje, tak som ho pustila a zvýšila hlasitosť, aby sa hudba rozliehala po celom dome. Vbehla som do izby, hodila na seba niečo iné okrem pyžama a začala v kúpeľni.

Deň mi utiekol, ani neviem ako a v tom návale upratovania som stihla aj oprať. Keď som usúdila, že už by malo byť všetko podľa Renéinych predstáv, zobrala som notebook a posadila som sa za stôl vo svojej izbe. Charlie písal. Bol v šoku z toho, že sa René rozhodla nasťahovať si do bytu chlapa, ale dodal, že je to jej rozhodnutie a keď je šťastná... Potom nadhodil na tému letných prázdnin a dovolenky, ktorú si vybavil, že by som ho mohla prísť o mesiac pozrieť, lebo už mu chýbam. Usmiala som sa, aj on mi chýba. A znovu tá veta: pozdrav odo mňa René. Jacob nepísal, asi sa zase šťúra v tej svojej motorke a nemá pojem o čase. Zaklapla som teda notebook a pozrela na hodiny. Sedem preč. Zobrala som telefón a zavolala René aby som sa s ňou dohodla, či ju počkať, alebo nepočkať na večeru. Sedela v reštaurácií aj s Philom a ospravedlňovala sa, že mi nedala vedieť skôr. Na koniec mi oznámila, že s veľkou pravdepodobnosťou ostane spať u neho. Zaklapla som telefón, nastavila si budík na skorú rannú hodinu a išla si čítať.

Celý týždeň sme sa snažili Philove veci vypratať z krabíc a upratať ich v našom dome. Po večeroch sme sa rozprávali a Phil začal dávať René rady o výchove mladej tínedžerky, ako sú večierka, správny priatelia a podobne. Začal mi s tým liezť pekne na nervy a tak som s nimi už cez víkend nevečerala. Od pondelka mi našiel nejakú brigádu v obchode na pláži kúsok od jeho baru, aby ma mal na očiach, vraj kvôli mojej bezpečnosti. Brala som to všetko zatiaľ s rezervou. Keď som bola v obchode aspoň som ho nemusela vidieť doma a zarobila som si nejaké peniaze na dovolenku vo Forksu. Znovu pre mňa prišiel autom. Nastúpila som a on sa nadýchol a začal rozprávať. „Mala by si viacej pomáhať svojej matke v domácnosti.“  Prekvapene som ostala na neho hľadieť. „Tak toto už je na mňa moc. Pred dvoma týždňami som o Tebe nič nevedela, potom sa k nám zrazu nasťahuješ a teraz mi chceš riadiť ešte aj život?“ vybuchla som.

„Ako sa to so mnou rozprávaš, to Ťa nikto neučil mať úctu k starším? Toto si vybavíme doma. Som zvedavý čo na to povie tvoja matka.“ Dodal otcovsky.

„Môžeš prestať na mňa hovoriť ako môj otec? Nie si ním a ani nikdy nebudeš.“

„Si fakt drzá“ zatáčali sme na príjazdovú cestu nášho domu. Auto skoro ešte ani nestálo a ja už som vybehla z auta, rozrazila som vchodové dvere.

„To si si teda našla partnera“ kričala som na René.

„Čo sa stalo?“ dožadovala sa odpovede.

„Nech Ti to povie pán úžasný“ treskla som dverami svojej izby a padla na posteľ tvárou dole. V tom sa tie dvere znovu otvorili a stál medzi nimi Phil. „Takto sa so svojou matkou rozprávať nebudeš“ kričal. Pristúpil ku mne a otočil ma. „Keď sa s Tebou bavím, tak sa na mňa budeš pozerať. Teraz len spoznáš, čo je to výchova.“

To už pri ňom stála René a tým najvyšším hlasom skríkla. „TICHO“ obidvaja sme sa na ňu pozreli. „Tak a teraz mi povedzte, čo sa deje“ povedala nahnevane.

„Tento tu si myslí, že si ma zle vychovala“ povedala som kým sa Phil nestihol ani nadýchnuť „a že sa môže hrať na môjho otca.“

René prekvapene pozrela na Phila, no ten hneď zareagoval „chcel som jej len dohovoriť, no miesto odpovede mi odpapuľovala.“

„Klame“ zakričala som.

„Phil do obývačky“ ukázala prstom a keď odišiel povedala „za Tebou prídem za chvíľku.“ Bola zjavne nahnevaná, ale prečo na mňa, veď som nič neurobila. Prečo verí viacej jemu a nie mne? Z obývačky sa začali ozývať hlasy. Najprv hlasné a postupne tíchli. Z toho hnevu sa mi do očí začali tlačiť slzy. Vzala som telefón a zavolala Charliemu.

„Ahoj krásavica moja“ povedal vľúdne. Rozplakala som sa. „Čo sa stalo zlatko?“

„Ja to už nevydržím“ začala som „nenávidím ho.“

„Koho?“ opýtal sa Charlie. Vyrozprávala som mu všetko čo sa stalo a že René sa s Philom hádajú v obývačke.

„Neboj sa, mama mu to vysvetlí a všetko sa vráti do správnych koľají, uvidíš.“ Ukľudňoval ma. Telefonovali sme spolu asi dvadsať minút. V tom sa ozvalo zaklopanie. „Prepáč, už budem musieť končiť, zase sa ozvem. Ľúbim ťa oci.“ Musela som ukončiť rozhovor, aj keď som vôbec nechcela.

„Aj ja Ťa ľúbim, dávaj na seba pozor a zatiaľ ahoj.“ Zaklapol telefón.

„Ďalej“ povedala som. Mama vošla do izby, zavrela za sebou dvere a sadla si na posteľ. Začala „miláčik, môžeš mu to prosím odpustiť? Vieš, má toho teraz moc a nič nestíha. Prosím.“ Prosila ma. Nadýchla som sa a pozerala na vzory prikrývky mojej postele. Pohladila ma po tvári „sľubujem, že sa to už nestane. Povedal, že ho to mrzí, že tak reagoval.“ Hnev ma začal opúšťať. Pozrela som do jej očí v ktorých bolo toľko strachu... Strachu o neho, že ho stratí. Nemohla som jej na to povedať nič iné. „Dobre mami, ale nie kvôli nemu, no kvôli Tebe.“

„Viem Bells, ďakujem. Asi nebudeš chcieť s nami večerať, donesiem Ti to sem, dobre?“ pousmiala sa. Usmiala som sa aj ja „dobre“.

Všetko som to musela ihneď napísať Jacobovi, ktorý mi vzápätí odpísal, že sa mám presťahovať do Forksu, že aspoň ušetrí za internet.

Tri dni som sa s Philom obchádzala. V aute som vždy sedela ticho „ako bolo v práci?“ spýtal sa. „Fajn“ odpovedala som tónom, ktorý zdôrazňoval, že sa s ním fakt nemienim baviť.

„Dobre Bella prepáč.“ Ospravedlňoval sa slovami, ale v hlase mu bolo počuť, že to tak nie je.

„Nechaj to tak, dobre?“ odvrkla som. Vystúpila z auta a tresla dverami silnejšie ako bolo treba. Po večeri René začala „v sobotu by sme mohli ísť niekam na výlet. Bella je stále v práci a ja chcem aby si  tú chvíľku voľna užila.“

„A ty nechodíš do práce?“ opýtal sa. Nadýchla som sa ale nič som nepovedala. Mama naň ho karhajúco pozrela a on zdvihol ruky v ospravedlňujúcom geste.

„Aj tak idem v sobotu do práce. Mark ochorel a ja som sľúbila, že to za neho zoberiem.“ Vyhovárala som sa. Nemala som v pláne s Philom niekam chodiť.

Zrazu tresol po stole „jasné, musíš matke kaziť radosť? Chce pre teba len to najlepšie a ty jej to takto odplácaš...“ pozerala som zvedavo raz na René a potom na neho. Oplatila mi prekvapený výraz. Zdvihla som sa od stola „kam sakra ideš“ kričal.

„Niekam, kde Ti nebudem na príťaž“ dodala som ľadovo z jemným úsmevom na perách. „Ako som raz povedala, nebudem Vám stáť v ceste za šťastím.“ A znovu som tresla dverami izby. Hádali sa kvôli mne, nechcela som to. Pred troma týždňami bola šťastná a teraz som ja ten problém. Bola som nahnevaná sama na seba a vtedy mi hlavou preletel ten Jacobov nápad. Zobrala som telefón a vytočila Charlieho číslo. „Krásavica moja“ ten úsmev som si vedela aj predstaviť. Pôsobilo to na mňa ako balzam na dušu. „Ahoj oci“ musela som sa pousmiať. „Práve som prišiel domov, bol som s Billim na ryby. A ty si dnes čo robila“ začal.

„Nič čo by stálo za zmienku“ klamala som, aj keď mi to nešlo, dúfala som že cez telefón to neodhalí. „len by ma zaujímalo, čo by si povedal na to, keby som prišla na prázdniny už zajtra.“ Skúšala som. Rozmýšľal

„Hmmm...čo sa deje?“ opýtal sa po chvíli.

„Oco ja to tu už nezvládnem, nechcem tu zostať ani o sekundu dlhšie. Mám pocit, že ničím mame šťastie.“ Už som vzlykala. Pochopil, že zo mňa toho viacej nevytiahne a potom dodal „...a nebude Ti vadiť, že sa Ti do konca týždňa nebudem môcť venovať? Vieš, máme teraz kopu papierovačiek.“

„Nie, nebude. Ja Ti poupratujem a navarím a budem sa o teba starať.“ Radovala som sa.

„Zlatko o čom to hovoríš, ja nepotrebujem aby sa o mňa niekto staral.“ Dodal

„Oco, tak budem celý týždeň s Jacobom, aj tak mi chce ukázať novú motorku a už som ho tak dlho nevidela.“ Prosíkala som.

„Ja v tom nevidím žiadny problém. Asi by som mal zavolať mame a povedať jej túto novinku. Nevie ešte o nej, však? A mám pocit, že ty jej o nej sama od seba nepovieš.“ Hádal.

„Si ten najlepší otec na svete. Ani nevieš ako sa teším. Idem si niečo pobaliť. Zatiaľ ahoj.“ Zaklapla som telefón a otvorila skriňu. Do cestovnej tašky som hádzala najteplejšie veci, ktoré som mala, keď sa otvorili dvere do mojej izby.

„To myslíš vážne?“ pozerala mama na mňa zmučeným pohľadom. „Zlatko, nemusíš ísť nikam. To sa nejako vyrieši. Prosím Ťa porozprávame sa o tom. Phil odišiel a nechal nám večer pre seba. Dáme si zmrzlinu, poď“ zmrzlinový večer nebol zlý nápad, no na mojom rozhodnutí nič nezmení.

„Ja vám nechcem kaziť šťastie. Mami ty miluješ jeho a on miluje Teba. Nekaz si to, to len ja sa s ním nemôžem zniesť, lebo sa chceme o teba starať obaja.“ Hovorila som so slzami v očiach. „Veď Phil je skvelý chlap. Postará sa o teba. Som si istá.“ Phil nebol zlý človek, len ja som s ním nemohla vydržať dlhšie ako päť minút v jednej miestnosti. Asi to bolo tým, že som v živote nemala nad sebou autoritu, len svoju najlepšiu kamarátku – René. Preto to nemohlo fungovať.

Rozprávali sme sa dlho do noci a zvažovali pre a proti. Vo veľa bodoch mala René pravdu, ale v mnohých som mala pravdu aj ja. Bolo to moje rozhodnutie a bolo nemenné. Nakoniec súhlasila a dohodli sme sa že sa týždeň pred koncom prázdnin vrátim domov. Telefonicky objednala letenku a ja som sa išla ešte dobaliť.

Forks som si užívala plnými dúškami. Jacob neveril, keď ma zbadal medzi dverami a hneď sa ma pýtal, či som sa naťahovala. „Zatiaľ nie“ odpovedala som ponuro.

„A čo Ti v tom bráni? Veď môžeš bývať aj u nás, škola tu je a ja budem tvoj bodyguard.“ Smial sa.

„Jacob, nie je to také jednoduché, nemôžem len tak opustiť mamu a možno som to fakt prehnala.“ Konštatovala som.

„Teraz si tu a to je hlavné“ poznamenal radostne. A po tvári sa mu rozlial úsmev.

Chodili sme na ryby, stanovať, na výlety po lese a potajme som jazdila na Jacobovej motorke. Keby sa to Charlie dozvedel, tak ma asi zabije aj s ním. Pri poslednej jazde som si roztrhala svoje jediné rifle a plány na druhý deň sa museli zmeniť na nákupy v Port Angels.

„Aj tak si tam musím ísť pre nejaké súčiastky, keď chcem dokončiť aj tú druhú motorku. Vieš keď ju predám Quilovi, tak budem môcť začať skladať ďalšiu.“ Dušoval sa. Quil bol Jacobov najlepší priateľ. Teraz sa s ním tak často nevidel, kvôli mne, no stále o ňom hovoril. „Prídem pre teba o desiatej.“ Povedal keď ma vysadil pred Charlieho domom. Zakývala som mu na rozlúčku a kráčala do vnútra. Na malej chodbičke som si odložila bundu a išla som za Charliem do kuchyne, aby som mu povedala zajtrajší plán.

„Oco? Jake ide zajtra do Port Angels pre nejaké súčiastky. Nebude Ti vadiť keď pôjdem s ním, však?“ Charlie mi nikdy nič nezakazoval, ale bolo to hlavne preto že som zatiaľ nerobila nijaké nerozvážnosti. Až na tú motorku, o ktorej nevedel.

„A o koľkej chcete vyraziť? Berie si Billiho auto?“ pýtal sa zvedavo.

„O desiatej sa pre mňa zastaví a hej, berie. Prečo?“

„Lebo v tom prípade môžem ísť s Billim na ryby.“ Šibalsky sa usmial.

Ráno som sa nevedela dočkať, kedy Jacob príde. Keď som konečne začula auto na príjazdovej ceste, pobozkala som Charlieho na rozlúčku a bežala do auta. Zase pršalo, vzdychla som si pozerajúc k oblohe.

„Čo sa Ti hneď takto z rána nepáči?“ chcel vedieť Jacob.

„Len som tak rozmýšľala koľko dní v roku tu svieti slnko. Už mi to teplo začína chýbať. Celkom sa na zajtra teším.“

„Ešte si sa nerozhodla zmaturovať v mojej prítomnosti“ podrypoval. Neodpovedala som, nechcela som zase vysvetľovať, že je to ťažšie ako sa zdá a teraz keď som bola z Phoenixu preč sa mi zdalo moje rozhodnutie unáhlené. Jacob zastavil pred nie veľkým nákupným strediskom „O dve hodiny tu, dobre?“ dohadoval sa.

„Jasné, budem stáť tu, na tomto parkovacom mieste“ doberala som si ho.

Vystúpila som z auta a zamierila k vchodu. Prešla som asi štyri butiky, no nič, čo by sa mi páčilo som nenašla. Vošla som do ďalšieho, zobrala podobne vyzerajúce rifle a vošla do kabínky. Navliekla som sa do nich bez problémov a tak som chcela vidieť výsledný efekt. Vyliezala som s kabínky a v tom som do niekoho narazila. „Prepáč“ ospravedlňovala som sa a zbierala veci, ktoré som zhodila.

„Nič sa nestalo“ odpovedala mi dievčina asi v mojom veku s veľmi príjemný hlasom. Zdvihla som hlavu aby som sa na ňu usmiala, no namiesto úsmevu som na ňu zízala s otvorenými ústami. Bola krásna, vysoká s nádhernou postavou a blond kučeravými vlasmi. Uškrnula sa na mňa a ja som si uvedomila v akej pozícií som zmrzla. Postavila som sa podala jej veci. „Fakt ma to moc mrzí, nevidela som“ hovorila som, no nemohla som odtrhnúť oči od jej bledej pokožky, hnedých očí a nevýslovnej krásy.

„Rose“ zvolala vedľa nás ďalšia kráska. Nebola tak vysoká a nemala blond vlasy, ale tiež bledú pokožku a hnedé oči. „našla som ešte ďalšie kúsky...“ no vetu nedokončila. Miesto toho mi podala ruku a milým hlasom povedala „ja som Alice a toto je moja sestra Rosali a ty si?“ čakala.

„Uhm...ja, pardon, ja som...nemehlo...“ obidve sa zasmiali „Bella“ podala som jej ruku. Mala ju studenú, neprirodzene studenú. Usmiala sa ešte viac a pozrela sa na mňa skúmavým pohľadom.

„Toto si nechceš kúpiť, však?“ Rosali sa zasmiala a začala vysvetľovať. „Alice je módny maniak, keď ide na nákupy, tak je v siedmom nebi. A mňa berie so sebou aby to mala na kom skúšať. Stále sa smiala. Alice do nej štuchla prstom.

„Vyberiem Ti nejaké poriadne rifle, nie takéto“ navrhla Alice.

„Nie, ďakujem...“ zamračila sa na mňa „...ja potrebujem podobné tým, čo som nedávno roztrhla, nech nemusím doma vysvetľovať, prečo ich už nemám.“ Vysvetľovala som.

„Tak ja Ti teda ešte nejaké lepšie kúpim“ povedala Alice. Rose sa zase zasmiala. Nadýchla som sa, že niečo poviem, ale Rosali ma zastavila „To nemá cenu, aj tak Ti ich kúpi.“

Z Obchodu som vyšla asi s troma taškami rôzneho oblečenia. Pozrela som na hodinky, ešte som mala čas.

„Mohli by sme ju zavolať“ začula som. „Bella“ otočila som sa. Alice mi kývala „nejdeš s nami sa kávu, alebo tak?“

„Rada, ale len pod tou podmienkou, že ma necháte zaplatiť to.“

Rosali pretočila oči a Alice sa usmiala ešte viac. Alice hovorili stále o móde a nákupoch a Rosali k tomu pridávala vtipné historky. Potom prešla téma na mňa.

„Ešte sme ťa tu nestretli, nie si odtiaľto, však?“ opýtala sa zvedavo Alice.

„Nie, som s Forksu, ale aj tam som len na prázdninách. Originál bývam vo Phoenixe.“

Alice sa zamračila, no nechápala som prečo. Znovu som pozrela na hodinky „Jake ma zabije“ zbledla som „už ma čaká na parkovisku.“ Zavolala som čašníčku a zaplatila účet. „Bolo mi radosťou vás poznať.“ Poznamenala som. Rosali sa usmiala a Alice na mňa nechápavo pozerala ešte viac ako predtým. „Kto je Jake?“

„Môj jediný kamarát z Forksu“ vysvetlila som.

„Takže to nie je tvoj chlapec.“ Konštatovala Alice.

Zasmiala som sa a rýchlo dodala „nie, ale keď si nepohnem už nebudem mať ani jeho, lebo sa na mňa vykašle.“ Schmatla som tašky a ešte raz im zakývala.

Jacob už stál na parkovisku. „Kde si toľko“ povedal nahnevane „už som sa začínal báť. Si vykúpila celé stredisko?“ zasmial sa a hnev sa v tom momente stratil.

„Nie stretla som dva maniačky na nákupy. A mám taký pocit, že to boli Tvoje nové spolužiačky.“ Vysvetlila som. Zjavne mu to bolo jedno. „Kúpil si čo si potreboval?“

„Jasné a ešte aj vylepšené, to bude mašinka. Quila porazí.“ Usmieval sa.

„Jake vieš, že zajtra odchádzam?“

„Viem, tohto dátumu som sa bál Vieš je mi s Tebou tak ako s nikým iným. Cítim, že Ti môžem povedať všetko“ bol vážny a smutný.

„Mám ťa veľmi rada Jake.“ Chcela som mu zdvihnúť náladu.

„Veď aj ja teba“ povedal, ale mne sa zdalo, ako keby v tom bolo niečo viac ako som počula. Mlčky šoféroval až k Charliemu. Vystupovala som „Ahoj Jacob, a napíšem, keď prídem domov.“

Prekvapene na mňa pozrel a opýtal sa „môžem ťa ísť zajtra odprevadiť?“

„Jasné, ale teraz už upaľuj, lebo sa bude Billi o teba báť“ zakývala som mu ešte.

Charlie už bol doma. „Ako bolo krásavica?“ pýtal sa ešte som len otvárala dvere. Neodpovedala som na jeho otázku „oco idem sa pobaliť a spať, dobre?“

„Hmm...dobre. Tak príjemné snívanie...“ dodal „...a Bella vedel by som si predstaviť, že by  sme bývali spolu.“ Usmiala som sa zo schodov na neho a poslala mu vzdušný bozk.

Jake ráno čakal pred domom. Naložila som si veci do auta a všetci traja sme nastúpila a išli na letisko. V aute bolo ticho, tak som zapla rádio. Vystúpili sme stále mlčky a pobrali sa k terminálu. Charlie ma objal „Zavolaj keď prídeš domov.“ Šepol a pobozkal ma do vlasov. „A hocikedy píš a volaj a ...“ hlas sa mu zlomil. „Budem, ľúbim ťa.“ Pustil ma a pohladil po tvári.

Usmiala som sa na Jaka, no on sa neusmieval. Vyzeral ako keby sa nad niečím rozhodoval. Objal ma, potom pustil a zahľadel sa mi do očí a zrazu ma pobozkal. Bol to rýchli bozk. Nebola som schopná mu nič povedať, len som očervenela. Otočila som sa a odkráčala. Moje pocity, že Jacob myslí niečo iné a vraví niečo iné boli správne. Zamiloval sa? Nieeee...do mňa, nie. To nebolo možné, toto bol len jeho náhly nával citov a prejav, že mu budem chýbať. V lietadle som vymyslela ešte ďalšiu kopu dôvodov, prečo ma pobozkal. Nakoniec som to nechala tak, aj tak som to nemusela riešiť.

Doma bolo dobre, len mi chýbal Jake nad ktorým som teraz mala dôvod rozmýšľať viac ako inokedy. Začala som si myslieť, že som si to celé len nahovárala, že som hysterická a všetko som prehnala. Phil bol ako vymenený, boli sme spolu kupovať knihy do školy a zase ho niečo vytočilo. „Bella stojíš ma toľko peňazí“ nemal ma rád, teraz to bolo zjavné. „Čo vlastne odo mňa chceš?“ Pýtala som sa. „Len chcem vidieť viacej výsledkov toho, čo do teba s mamou vkladáme.“

V úžase som dodala „prišla som len pred dvoma dňami a ty chceš vidieť nejaké výsledky? Aké napríklad?“

„No veď práve. Doma si od svojho príchodu nič neurobila. Mama je stŕhaná z práce a potom má drieť ešte aj doma? Vôbec jej nepomáhaš. A ja mám toho fakt teraz veľa. Nemôžem byť všade. Povedal nahnevane.

„Ja neverím vlastným ušiam...“ kričala som „...ty to tu chceš celé zvaliť na moju neschopnosť a na to, že nič nerobím? Prečo si nepriznáme čistú realitu? Nenávidíš ma, chceš ju mať len pre seba a vieš, že Ti prekážam. Si neskutočný sebec, ale neboj sa, vypadnem keď to tak chceš.“ Vybehla som z obchodu, zavolala taxík a išla domov. René bola doma. „Zlatko som tak rada, že ťa vidím, nevieš ako si mi celú tú dobu chýbala.“

„Mami musíme sa porozprávať...“ povedala som úplne kľudne „...ja tu nemôžem zostať bývať.“ Zlomil sa mi hlas.

„Bells, čo mi to tu hovoríš, veď si sa len teraz vrátila.“

„Ja viem, no je tu niečo o čom nevieš. Jake ma pobozkal a mne teraz neskutočne chýba. Myslím, že som sa zamilovala.“ Klamala som, niečo som k Jacobovi cítila, ale absolútne som nevedela čo.

„Nerozumiem, neverím ti. Rozprávaš mi tu hlúposti.“ Prekukla ma René. „Zase ste sa pohádali s Philom, priznaj to.“ Sklopila som zrak. „Nie ty nikam nepôjdeš, pôjde on.“

Zachvátila ma panika. Konečne bola šťastná a ja som jej to ozaj nechcela kaziť. „Mama chcem ísť do Forksu!“ povedala som veľmi autoritatívne. Takto by sa deti nemali k svojim rodičom chovať. No ako inak dosiahnuť, aby zostala s ním? Celú dobu, čo som bola vo Forkse mi volala, ako jej chýbam, ale aká je šťastná, kde všade bola a čo robila. Nechcela som ju takéto zážitky pripraviť. Nechcela som ju pripraviť o jej šťastie. „Zavolám Charliemu a v nedeľu odlietam späť.“

„Nikam nejdeš“ kričala na mňa hystericky. To bolo asi prvý krát čo na mňa kričala. Sadla som si k nej na pohovku a rezignovane som povedala „musím.“

Pochopila ale rozprávali sme sa ešte dlho. Odchod bol náročný, plný sĺz a smútku. Nechcela som odísť, ale musela som. Nový školský rok začnem niekde inde, s inými ľuďmi a hlavne bez Phila. Nebudeme chýbať, vlastne mi nebude chýbať nikto, iba moja René, moja mama, moja najlepšia priateľka.