Láske neunikneš

Autorka: Lucia 

Bellin pohľad

Jeho bozk bol taký naliehavý a plný vášne až sa mi z toľkej neopatrnosti podlomili kolená. Vždy bol Edward ten, ktorý udržiaval hranice vášne medzi nami dvoma a teraz? Kde sa stratila tá hranica a prečo tu nebola práve teraz keď som ju najviac potrebovala?

Cítila som jeho lačné pery, ktoré sa nie a nie od mojich odtrhnúť, no ja som sa potrebovala nadýchnuť. Ako by mi mohol čítať myšlienky, lebo v tom momente sa odtiahol.

Edward! Ten, ktorého som milovala, milujem a budem milovať navždy. Už som nemala pochybnosti, teraz som si bola istá. No musela som vedieť čo sa stalo, prečo to všetko bolo. Moja zvedavosť mi nedala pokoj, prerývane som sa nadýchla,  otvorila oči a vyslovila otázku, ktorej som sa tak neskutočne bála.

„Prečo si mi to urobil?“

Zobral ma do náručia, vybehol späť do izby, potichu zavrel dvere a položil ma na posteľ. Zosmutnel, spustil zo mňa ruky a hlava mu klesla.

„Tu budeme mať aspoň trošku súkromia aj keď Alice...“ nedopovedal a pokúsil sa o úsmev.

Usalašila som sa na posteli a Edward si sadol do tureckého sedu oproti mne. Bol tak blízko, ale zároveň tak ďaleko...

„Na Tvojej oslave... u nás doma...“ začal nesmelo a hlas sa mu zlomil. Iba som prikývla.

„Ja... uvedomil som si, že moja rodina predstavuje pre Teba neskutočné nebezpečenstvo. Keď som si stále dookola prehrával ten večer, bol som si čím ďalej tým viac istejší tým, že nesmiem byť s Tebou.“ Zalapala som po dychu. To nemohol myslieť vážne, objala ma panika a triasla so mnou. Edward sa na mňa pozrel a v jeho očiach sa zračila bolesť. Strašná bolesť.

„Viem, teraz už viem, že to bola tá najhlúpejšie vec na svete. Že som v živote nikdy nič také nemal dopustiť, lebo som sebec a nedokázal som sa od Teba držať ďalej.“ V úžase som otvorila ústa, neverila som tomu, čo práve povedal.

„To myslíš vážne?“ prikývol. „Teba nezaujíma ako som sa cítila, čo si spôsobil a ani to že Ťa milujem? Teba zaujíma len, že si nedodržal nejaký stupídny sľub?“ posledné slová som už kričala, mala som pocit že vybuchnem.

„Nie, tak som to nemyslel.“

„A ako teda, lebo presne tak si to povedal.“ Zúrila som.

„Bella prosím... nechaj ma to dohovoriť. Nechaj ma to vysvetliť.“

„A na čo?“ zlomil sa mi hlas a na povrch sa začali znovu drať slzy. „Aj tak si tu iba kvôli sebe.“ Nezadržala som už bolesť v sebe a rozplakala som sa.

„Bella, nie... prosím....“ približoval sa ku mne prosebným hlasom a objal ma okolo ramien. Odstrčila som ho, no v tej istej sekunde ma zvieral v náručí a kolísal sa so mnou. Rukami zaťatými v päsť som mu búšila do hrude v snahe spôsobiť to, čo urobil on mne. Všetka bolesť z posledných mesiacov sa drala na povrch, už som ju nemohla zastaviť a vlastne som ani nechcela. Keď som sa trošku upokojila a prestala do neho mlátiť ako do boxovacieho vreca, povolil objatie a začal ma hladkať po chrbte. Moje vlasy boli zaplavené jeho bozkami a telo naplnené jeho vôňou. Toto som milovala a potrebovala, presne tak ako on. Až teraz som si uvedomila význam jeho slov a vyznanie lásky, ktoré mi ponúkal na striebornej tácke a ja som ho takmer odhodila.

Pomaly som sa ukľudňovala a ešte viac sa schúlila v jeho náručí. Povolil objatie aby mi urobil viacej priestoru ale neprestával sa so mnou kolísať a hladkať ma. Tento dotyk mi začal spôsobovať zimomriavky na celom tele. Nebolo to preto, že by mi bola zima, bola som... vzrušená? Je to to čo som cítila? Moje telo napĺňala eufória z jeho blízkosti a podporovala chuť urobiť niečo bláznivejšie, čo by mi Edward nedovolil. No teraz sa správal akoby tu hranica nebola, tak prečo to nevyužiť?

Edward cezo mňa natiahol deku, no rýchlim pohybom som ju zo seba strhla.

„Nie je mi zima.“

„Ale, veď...“ zakoktal sa a potom asi pochopil.

Vystrašene sa na mňa pozrel a čakal. Teraz nebol lev on, ale ja.

Zažmurkala som a priblížila sa k jeho perám. Stuhol, no neodtiahol sa, čo som považovala za slabý náznak súhlasu. Priblížila som sa ešte bližšie a ešte bližšie až som sa perami dotýkala tých jeho. Zasypávala jeho pery drobnými bozkami, začala som v pravom kútiku, prešla po spodnej pere a potom po vrchnej pere jeho úst. Z Edwardovho hrdla sa vydralo niečo ako vzdych so zavrčaním súčasne. Nezľakla som sa, tento zvuk podporil moju chuť pokračovať v zakázanom. Prisala som sa mu na pery a jemne ich pootvorila. Nedúfala som, že bude spolupracovať, ale urobil to, nedokázal mi odolať, teraz nie, cítila som svoju šancu. Chcem ho, celého! Pritisla som sa k nemu ešte bližšie aby som zničila aj ten zbytok priestoru medzi nami a jazykom vkĺzla do jeho úst. Ten jeho mi vyšiel v ústrety, no vytušila so jasný nesúhlas, každú chvíľku sa odo mňa odtrhne a nepustí ma tak blízko ako som teraz.  Rukami som ho objala okolo krku, no než som sa stihla zakliesniť v jeho vlasoch, divoko zavrčal a ušiel. Zostal stáť kúsok od mojej postele a plytko dýchal. Snažil sa ukľudniť.

Klesla som na štyri pripadajúc si ako mačka, ktorej ušla myš. Pozerala som na Edwarda až kým neotvoril oči.

„Vráť sa!“ povedala som pevným hlasom v ktorom sa zračil nesúhlas so zápornou odpoveďou.

„Nie“ zdvihol jedno obočie a trhlo mu kútikom. Tak ty sa chceš hrať, dobre, som zvedavá kto vyhrá. Hovorila som si pre seba a nespúšťala som z neho oči. Krútiac zadkom som prešla čo najbližšie k nemu a potiahla ho za okraj riflí ku mne. Nebránil sa, to sa mi začína páčiť. Pozeral sa na mňa z výšky, na ústach mu pohrával úsmev a ruky dal v bok. Vyškriabala som sa k jeho krku.

„Si si istá, že vieš čo robíš.“ Hlas mal priškrtený.

„Uhm...“

„Lebo ja nie...“ ale nepohol sa ani o milimeter. Teraz ho už jeho telo nepočúvalo, už to boli len slová, ktoré vychádzali z úst.

„Sám tomu neveríš...“ zaúpel. Znovu som sa spojila s jeho perami a jazykom, no iba na chvíľku na pláne som mala niečo iné. Prešla som k jeho krku a položila prvý bozk na jeho ľadovú pokožku. Edward sa celý otriasol a vypustil asi všetok vzduch , čo mal v pľúcach. Odtiahla som sa a zahľadela sa na neho zisťujúc či ma chce tak ako ja jeho.

„Chcem vedieť, na čo myslíš.“ Zvedavo žmúril oči.

„Nie, nechceš“ usmiala som sa a opäť priložila pery na ďalšie miesto na jeho krku. Zavrel oči a stuhol, ruky mu padli vedľa tela a dlane zaťal v päste. Takže bude bojovať sám so sebou? Môžem to považovať za súhlas? Pokračovala som v bozkávaní až som sa dostala k priehlbinke pod krkom. V tom sa Edward prudko nadýchol...

Neujde mi! Bleskovo mi preletelo hlavou, vyskočila som a nohami sa mu zakliesnila okolo pása. Nespadla som, no Edward na mňa vypleštil a skončil chrbtom opretý o stenu za ním. Nespúšťal zo mňa oči a tvárou mu prebehol strach, prekvapenie a ešte niečo. No tento pocit som na jeho tvári ešte nevidela a nevedela ho pomenovať.

„Miluješ ma?“ najprv sa zatváril nechápavo no nakoniec odpovedal.

„Viac ako kohokoľvek na svete.“ Usmiala som sa.

„Si schopný ma zabiť?“ v takejto chúlostivej situácií to bola veľmi odvážna otázka, no ak mi aj na ňu odpovie nie, mám na polovicu vyhraté.

„Nie som.“ Poznamenal porazene„myslím“ dodal sklesnuto nakoniec.

„Ja si to nemyslím, ja som si absolútne istá, že mi neublížiš.“

„Mať tvoju istotu. Prečo sa nebojíš?“

„Nemôžem sa báť, nič horšie ako byť bez teba neexistuje.“ Natiahol sa ku mne, zhlboka vdýchol moju vôňu a pobozkal ma na ucho.

„Milujem Ťa.“ Zašepkal.

Mojím telom preletela vlna vzrušenia, už som nedokázala čakať a jednou rukou začala rozopínať gombíky na košeli. Keď som sa dostala k jeho hrudi a začala jemne bozkávať miesta, na ktoré som dočiahla, začula som praskanie, alebo pukanie, neviem čo by bolo presnejšie. Edward mal zaťatú sánku a nedýchal, jeho prsty sa zarývali do steny. Pripadal mi ako nepríčetný.

„Pozri sa na mňa“ nesúhlasne potočil hlavou.

„E-D-W-A-R-D“ zavrčal a pomaly otvoril oči „neublížiš mi“ zafňukal ako malé decko a ako súhlas prestal ničiť stenu za sebou, chytil ma pod zadkom, prešiel k posteli a sadol si. Teraz som mu sedela na kolenách a vnímala jeho mužnosť, opäť mnou zalomcovalo vzrušenie. Prisala som sa na jeho pery a lačne ho bozkávala. Bozky mi oplácal so značnou rezervou, no po chvíli sa odtiahol.

„Bella, prepáč“ zvraštila som čelo „nie.“ Takže nie, hej? No ako myslíš. Zliezla som z neho prešla k dverám a otvorila ich. Nechápavo na mňa pozrel.

„Mám Ti otvoriť radšej okno?“

„Ty ma vyhadzuješ?“ vypliešťal na mňa karamelovo hnedé oči.

„Presne!“ odpovedala som mu ľadovo.

Naštvane som pleskla dverami a vliezla do kúpeľne. Musím sa nejako schladiť, vliezla som do sprchy a nechala na seba stekať prúdy vlažnej vody, dúfajúc, že môj donucovací prostriedok sa nestane mojou osudovou chybou.