Láske neunikneš

Autorka: Lucia 

2.

Bellin pohľad

No fajn, zase budem celý deň sama, musím sa nejako zamestnať.

Naraňajkovala som sa a hodila do seba hrnček kávy, ktorý ma mal ako tak prebrať a povzbudiť v mojom prežívaní. Vyliezla som hore schodmi a rozhodla som sa pre sprchu. Nastavila som horúcu vodu a nechala som sa omývať kvapkami, ktoré na mňa vždy pôsobili upokojujúco. No dnes nie. Mysľou som stále blúdila do spomienok na sen a na Edwarda. Bella spamätaj sa!!! Otočila som kohútikom a vyšla zo sprchy. Rukou som pretrela zahmlené zrkadlo a pozrela doň. To čo som v ňom videla ma nepotešilo, to som nebola ja, ale niekto úplne cudzí. Vlasy som mala ako slamu, pod očami kruhy z nevyspania a v očiach? Moje oči boli mŕtve, bez života. Musím s tým niečo urobiť a hneď dnes. Vedela som , že to bude bolestivý proces, ale musela som ho absolvovať. Keďže neumieram fyzicky, musím začať žiť.

Odhodlane som otvorila dvere svojej izby a vdýchla vôňu. Do nosa mi znovu udrela vôňa ruže. „Chudiatko“ pomyslela som si, o seba sa postarám ale o teba nie. Vzala som ju a odniesla do kuchyne do vázy. No naozaj by ma zaujímal tvoj pôvod. Hovorila som na ružičku, ktorá sa pokojne usalašila vo váze. Usmiala som sa na ňu a išla sa prezliecť z uteráka, ktorý tvoril moje terajšie oblečenie. Natiahla som na seba domáce tepláky a tričko a začala s upratovaním. To ma bude opäť zamestnávať a nebudem na neho myslieť.

Začiatok dňa som strávila upratovaním vrchného poschodia domu. Najviac mi dala zabrať Charlieho izba, nechápala som ako môže byť taký neporiadny. Pozbierala som špinavé prádlo, popratala posteľ a vyniesla smeti. Zvonku som sa zadívala na okná, ktoré by tiež potrebovali prejsť očistením. Vzdychla som si a vliezla späť do domu. Nahádzala som veci do pračky a zapla ju. Zbehla som do obývačky, kde moje pokračovanie pokračovalo. Ti to nebolo až také hrozné až na tie omrvinky na gauči. Charlie pri zápase vždy musel niečo pojedať.

Edwardov pohľad

Pobehovala po dome a stále niečo robila. Charlie nebol doma tak mala  dostatok času a priestoru na upratovanie a ani jej nikto nezavadzal. Spokojne som ju pozoroval z koruny stromov a rozmýšľal čo urobím. Lákalo ma zoskočiť, pristúpiť k nej a vášnivo ju pobozkať, alebo sa len tak objaviť v jej izbe, počkať kým do nej nepríde a vziať si ju. Cítiť teplo jej pokožky, pulzujúcu krv a zrýchlený dych. Moje predstavy ma úplne opantávali, prestával som triezvo uvažovať. To čo sa mi odohrávalo v hlave mi pripadalo až neskutočne skutočné. No zabúdal som na jeden podstatný detail, neviem či ma bude chcieť. Ani v jednej zo svojich fantázií sa mi Bella nevzoprela a nedala najavo svoj nesúhlasu. V skutočnosti sa to stať môže, má na to plné právo. Stratila sa mi z dohľadu, zase vyšla na poschodie a to ma donútilo skočiť na strechu.

Bellin pohľad

Začula som pípnuť pračku, čo oznamovalo, že práve dokončila svoju činnosť. Vošla som do kúpeľne a začal veci skladať do koša, aby som ich zavesila na záhrade. Vonku síce nesvietilo slnko, ale bolo príjemne teplo. Vzala som kôš pod pazuchu a vyniesla ho na záhradu, položila na zem a začala z neho vyťahovať oblečenie, natriasať ho a vešať na šnúry.

Od rána som mala pocit akoby ma niekto sledoval, ale bol to len pocit, nemal ma kto sledovať, bola som tu sama.

Zavesila som posledný uterák a pohladila ho na rozlúčku, aké absurdné a rozhodla som sa ísť dať pračke opäť robotu. V tom ma prepadol pocit strašného zúfalstva, ako keď Vám niekto povie, že celá vaša rodina sa zabila pri havárií, alebo že vaša láska neprežila pád lietadla. Moja láska však nezomrela, odišiel a mňa nechal tu, napospas mojej bolesti, čo ale nevysvetľovalo môj pocit. Nič podobné som necítila odkedy odišiel, tak prečo práve dnes? Odpoveď na seba nenechala dlho čakať.

Na krku som ucítila nasladly dych.

„Bella“ jeho hlas ma šteklil na bubienkoch, srdce sa mi rozbehlo ako o závod a celým telom mi preletel elektrický náboj. Už asi skutočne cvokatiem ... nemôžem ho teraz počuť, nerobím nič zakázané, nebezpečné ani adrenalínové. Vešanie prádla je rutina, nie? Ibaže ... ale nie, čo by tu robil, nemal dôvod sa sem vracať. Vzdal sa ma a už ma nemiloval. Protestne som zavrtela hlavou a prudko sa otočila.

Na tvári sa mi začal rozťahovať slastný úsmev pri pohľade na neho. Kedy som sa naposledy usmievala? Bol to úžasný pocit vedieť, že som to nezabudla úplne. Mojím telom prešla vlna radosti, no nasledoval ju smútok. Tak ja už mám aj vidiny? Tiež sa na mňa usmieval, tak som sa rozhodla nemyslieť na to, čo ich spôsobilo a oddávala som sa tomuto slastnému pohľadu. Čo keď sa mi už viac nepodarí ho vykúzliť, musím si zapamätať čo najviac z jeho tváre. Pohladil ma po líci.

Úsmev mi zamrzol na perách, odkedy sa môžu vidiny zhmotňovať? Uvedomila som si, že predo mnou stojí skutočný a nefalšovaný Edward. Ten Edward, ktorý ma už nemiloval a kvôli ktorému som trpela. Vypleštila som na neho oči. Jeho tvárou prebehol strach a bolesť zároveň. Vytryskli mi slzy a rozbehla som sa preč. Preč od mojej lásky, preč od človeka, ktorý mi tak moc ublížil, ktorého som milovala a teraz nenávidím. Naozaj? Som si istá svojím poznaním, je to to čo cítim? Nenávisť? Začula som za sebou zvolať moje meno ale ignorovala som to a dverami treskla tak, že skoro vyleteli z pántov. Vybehla som hore schodmi do svojej izby, skontrolovala či v nej už náhodou nestojí a tresknutím zavrela okno. Čo to robím? Veď to je to čo som chcela – jeho, no keď sa tu objavil, akoby sa vo mne niečo zlomilo a neuveriteľne to bolelo.

Klesla som na posteľ, hlavou do vankúša a plakala som. Chcela som to zo seba dostať von a modlila som sa aby to bol len sen.

„Bella“ ozval sa ten sametový hlas v mojej izbe. Pootočila som sa aby som mohla aspoň trošku rozprávať aj keď som si nebola istá, či to bude mať nejaký význam a bude cez slzy rozumieť.

„Čo tu chceš.“ Každé slovíčko som sa snažila vysloviť pomaly a zrozumiteľne.

„Teba“ odpovedal potichu.

To slovo ma pichlo pri srdci a moje vnútro  zakričalo: KLAME!!! Pustila som ďalší prúd sĺz do vankúša.

„Prosím“ Moje vnútro sa ironicky zasmialo.

„A čo?“ vyhŕkla som zo seba. Čo môže chcieť, veď si už zobral všetko, čo si mohol. VŠETKO!!! Nemám už nič čo by som mu mohla dať. NIČ!!! Zmietala som sa medzi pocitmi nenávisti, lásky, bolesti, úľavy, šťastia a agónie.

„Pozri sa na mňa.“ prosil roztraseným hlasom, v ktorom bolo počuť bolesť a strach. Čoho sa bál? Zvedavosť ma donútila sa otočiť a posadiť sa tvárou k nemu. No nepozerala som sa na neho, to by som nedokázala, to po mne nemôže chcieť. Utrela som si slzy aj keď ich vzápätí nahradili ďalšie. Podišiel k posteli, sadol si a natiahol ku mne ruku. Vystrašene som na ňu pozrela a uhla som sa tomu dotyku. Cítila som sa ako zviera chytené v pasci. Ruku si položil na koleno, druhou sa opieral o posteľ a hľadel si na ňu. Vyzeral ako vždy, ako poloboh, ako môj anjel, no teraz to bol anjel skazy.

„Čo chceš“ zvreskla som. Trhlo ním pomaly zdvihol zrak a snažil sa nájsť môj pohľad. Konečne som sa odvážila mu pozrieť do očí a to čo som v nich videla ma úplne odrovnalo. Láska. Nemohla som v nich vidieť lásku, alebo mohla no len preto lebo som to sama chcela. Nebolo to skutočné, bola to moja predstavivosť. Videla som to čo som chcela.

„Teba“ znovu povedal to isté no tento raz dôraznejšie. KLAME!!! Odpovedalo na to moje vnútro zmietajúce sa v bolesti. NECH IDE PREČ! Pokračovalo dôrazne.

„Vypadni!!!“ vykríkla som cez slzy počúvajúc to čo mi kázal mozog.

Edward vyzeral akoby som mu dala riadnu ranu a skĺzol pohľadom sa svoje kolená. Po chvíľke ticha sa narovnal, pozrel na mňa a odhodlane sa opýtal.

„Naozaj to chceš?“ Neviem, neviem....neviem. Zopakovala som si to v duchu asi stokrát no nemohla som to povedať nahlas. Nebola som schopná vypustiť moje city na vzduch, mozog sa bránil, do boja sa však pustilo moje srdce. Ja mám srdce! Toto poznanie mi spôsobilo mierny šok. Síce je rozbité na miliardu čiastočiek, ale je tam kde má byť, na svojom mieste a odhodlané bojovať. Ale začo? Tu nie je za čo bojovať, tu je len trápenie a bolesť, nič iné.

„Naozaj chceš aby som odišiel?“ vytrhol ma Edward z rozmýšľania. Čo mu mám na to sakra odpovedať, keď to ani sama neviem?

„Tak čo chceš?“ vyhla som sa odpovedi, hádam to pochopí.

„Už som Ti povedal, že Teba. Chcem Tvoju lásku.“ Vytreštila som oči.

„Akú lásku?“

„Ja viem čo si myslíš...“ Začal, chcel mi niečo vysvetliť, ale tu nebolo čo vysvetľovať.

„Nie, nič nevieš. Vzdal si sa ma a nechal ma tu samú. Zobral si mi všetko čo si len mohol a teraz sa vrátiš a ...“ nedokázala som povedať, bolo to také iracionálne.

„Bella ja som Ti klamal.“ To sa mi s tým ešte aj priznal?

„Na to som prišla aj sama, nemusel si mi to prísť ani povedať.“ Akoby nepochopil mojej odpovedi začal nervózne pobehovať očami po miestnosti, potom ich zastavil na mne.

„Ako si to myslela?“

„Ako asi, ja viem že si mi klamal keď si mi hovoril, že ma miluješ“ z Edwarda vyšiel neopísateľný zvuk prekvapenia, ignorovala som ho „keď si hovoril, že ma nikdy neopustíš a ...“ skočil mi do reči.

„Č...čo... o čom to tu hovoríš?“

„O tvojich slovách“ odpovedala som podráždene, žeby si ich už ani nepamätal?

„Nie, ja som klamal vtedy v lese.“ Prekvapene na mňa hľadel. Jeho odpoveď ma zarazila. KLAME!!! Znovu skríklo moje vnútro. Nedokázala som pochopiť jeho slová, nedávali mi žiadny zmysel. Nemôžem byť v jeho blízkosti, lebo sa odstanem na psychiatriu. To čo mi tu rozpráva sú iba rozprávky a výmysly aby som mu uverila. Ale prečo by som mu mala uveriť o čo mu vlastne ide? Postavila som sa, že odídem ale chytil ma za lakeť a zastavil. Chvíľu sme si hľadeli do očí a on ma pustil. Odplazila som sa do kúpeľne, pustila studenú vodu a ošpliechala si ňou tvár. Nenachádzala som žiadne vysvetlenie jeho správania, nič čo by dávalo aspoň trošku logiky tomu, prečo sa vrátil. Vošla som späť so izby ale Edward tam už nebol.

Nemo som stála medzi dverami a pozerala na miesto kde predtým sedel. Zostala tam po ňom priehlbinka, ktorá bola jediným dôkazom jeho prítomnosti. Oprela som sa o zárubňu a zosunula sa na podlahu. Neviem ako dlho som tam takto ,sedela, a plakala, no viem že ma vyrušila strašná rana.

Zdvihla som hlavu, aby som našla pôvodcu toho rachotu, no pozerala som na Edwarda. Mne fakt šibe, ja nie som normálna, už neviem čo je skutočnosť. Pomohol mi vstať a položil ma na posteľ.

„Kde si bol“ opýtala som sa, akoby som neskákala medzi skutočnosťou a mojimi hmotnými vidinami. Sklopil zrak a zobral niečo zo zeme. V ruke držal kôš plný ruží, krásnych, červených ako bola tá ráno. Takže bola od neho, nesnívalo sa mi o ňom.

„Ty... ty si skutočný?“ opýtala som sa ho a dívala sa na jeho reakciu s otvorenými očami dokorán. Na perách sa mu rozlial úsmev a dal mi kyticu do náručia.

„Som“ na chvíľku sa odmlčal a pokračoval „som skutočný idiot“ nechápavo som pozerala „idiot, že som od Teba odišiel a teraz chcem všetko naspäť.“

„Prosím...?“ neverila som slovám ktoré mu vychádzali z úst „len tak ma opustíš, zo dňa na deň, potom sa zjavíš akoby nič a chceš všetko naspäť?“ konečne mi došlo, čo sa mi to snažil celú dobu vysvetliť. Zdvihla som sa a vybehla  zo svojej izby, preč od neho. Zastavila som sa pri kuchynskom stole a snažila som sa nadýchnuť. Nemohla som, niečo ma dusilo, neznesiteľná bolesť. Bola som pre neho hračka? To si teraz myslí, že si odíde a vráti sa kedykoľvek bude chcieť? Nie, to nedovolím. Skoro som sa zabila, prišla som o všetkých priateľov kvôli nemu a teraz...

Chytil ma za boky, otočil si ma v náručí a prstom mi zdvihol bradu.

„Milujem Ťa“ všetky pochybnosti boli preč.

„Ako môžem vedieť, že teraz hovoríš pravdu?“

„Bella, ja som odišiel aby som Ťa chránil.“

„Tak to Ti veľmi pekne ďakujem. Nič lepšie si nemohol ani urobiť. Kedy to mieniš zopakovať? Alebo vieš čo, ja nestojím o takýto druh ochraňovania.“ Kričala som mu do tváre, aj keď stál len pár centimetrov odo mňa. Cez slzy som absolútne nič nevidela, snažila som sa si ich poutierať ale bolo to zbytočné, vystriedali ich ďalšie a to som si myslela, že som všetky vyplakala pred mesiacom.

„Odpovieš mi na jednu otázku?“ opýtal sa potichučky. Čo sú toto za otázky, vždy som mu na všetko odpovedala a vždy to bola pravda. Iba som prikývla.

„Miluješ ma ešte?“ AU, áno milujem o tom nemám ani jednu pochybnosť, ale zároveň nenávidím, nikto mi neublížil tak ako on. Čo mu mám odpovedať.

„Bells...“ povzbudzoval ma „sľúbila si...“ viem, do šľaka, už teraz toho ľutujem. Tak sa priznám, no a čo, aj tak to je všetkým nad slnko jasnejšie, že Edward je láskou môjho života.

„Milujem“ povedala som potichu ale s hrdosťou v hlase, za toto som sa nemusela hanbiť. Jemne sa na mňa usmial a zosílil objatie. Opäť podvihol prstom moju tvár a priblížil sa k mojim perám. Zháčila som sa, hádam ma nechce pobozkať. Môj mozog zvonil na poplach, že príde ďalšia bolesť, no srdce skákalo od šťastia. Edward čakal na moje rozhodnutie. Uvoľnila som sa a pozrela do jeho očí. Začal sa približovať a spojil svoje pery s mojimi. Z očí mi znovu vyliezli slzy, ktoré obmývali naše spojené pery.

Ten pocit, ktorý som okamžite pocítila bol neskutočný. Toľko uvoľnenia. Ani som nečakala, že niečo také vôbec existuje. No zároveň s ním sa objavil ešte jeden pocit len silnejší. Bola to neistota. Neistota zo samej seba. Dokážem sa vrátiť v čase a tváriť sa, že sa nič nestalo? Som si istá, že Edwarda milujem, ale je to tá istá láska ako pred tým?