Láske neunikneš

Autorka: Lucia 

1.

Edwardov pohľad

Zase som ju stratil! Nadával som sám sebe za svoju neskutočnú neschopnosť. Victoriu som sa snažil stopovať a zabrániť jej, aby sa priblížila k Bella. Nechcel som aby splnila to čo sľúbila. Stále som počul v hlave slová: Druh za druha. Nie, nesmiem dovoliť, aby jej ublížila, už som to urobil sám aby som ju ochránil. Áno, opustil som Bellu po tom čo po nej vyštartoval Jasper na jej vlastnej narodeninovej oslave.  Keď zavriem oči, stále vidím jej šokovanú tvár plnú strachu a bolesti zároveň. No teraz som si už nebol taký istý, či ten strach, ktorý som videl bol spôsobený Jasperom, alebo už vtedy vedela, čo urobím. Keď ma napadali takéto myšlienky, mal som chuť sa na všetko sa vykašľať, ísť za ňou a prosiť ju o odpustenie. Kto vie či by mi odpustila.

Ale teraz sa musím sústrediť na to ako dostať tú hlúpu Victoriu. Musím začať zase tam, kde som naposledy cítil jej vôňu. Presvedčoval som sám seba, že to je to správne riešenie, pretože som to nevedel. Nemal som to odkiaľ vedieť, nikdy ma nikto neučil stopovať. Mal som to síce teraz v génoch, ale aj tak som len začiatočník a moje schopnosti sú úplne z iného súdku. Viem, že by som mohol čítať myšlienky Victorií a tak odhadnúť každý jej krok, ale bola mi taká vzdialená...

Zrazu som pocítil niečo teplé, slnko. Som predsa v Španielsku, tak prečo ma to vôbec prekvapuje? Zase sa schovám na nejakej zatuchnutej pôde a budem počúvať hlasy mysle, ktoré by som najradšej nepočul. A zase budem myslieť na ňu, na Bellu. Bože, ako ma to len zvnútra požiera. Jej neprítomnosť je ako jed a jediné čo by mi pomohlo, je mi tak vzdialené. Cítim že časť zo mňa zostala s ňou a tá mi teraz tak chýba. Nie, chýba mi Bella. Jej červenanie, potkýnanie, láska, dotyky a bozky... Nesmiem sa k nej vrátiť, nesmiem na ňu myslieť – ale to sa nedá!

Konečne zašlo slnko a mohol som ísť von z toho pachu podkrovia. Musím sa ísť prejsť na čerstvý vzduch, to mi určite pomôže. Prechádzka mi zabrala viac času ako som chcel. Začal som stretávať ľudí idúcich do práce, zazrel som rozkladajúce sa trhoviská, keď v tom som zazrel ju. To nemôže byť pravda, nedávalo mi to zmysel. Bella predsa žije vo Forkse so svojím otcom a študuje tam na strednej škole. Tento rok musí dokončiť a potom pôjde niekde na vysokú. Alebo už doštudovala? Nie, tu žiadna vysoká škola nie je, alebo aspoň o nej neviem. Ja už určite bláznim. Musím sa presvedčiť, čo sa deje. Musím zistiť, kde Bella je a čo robí, stačilo by zavolať mojej rodine, ale ja ju musím vidieť. Len sa pozriem, či je v poriadku a znovu budem stopovať Victoriu.

Už som bežal dva dni a začínal som mať smäd. Chvíľka na napitie, mi len pomôže sa pri jej vôni lepšie ovládať. Nechal som sa unášať vôňami lesa a chytil som nejakú srnku. Ako som odhadzoval jej telo bez krvi, začínalo mi dochádzať, že kazím to čo som nechcel kaziť. Čo keď ma uvidí, alebo sa potkne a ja neustrážim svoje reflexy a chytím ju do náručia? Ako to potom budem vysvetľovať? Nie, nesmiem ísť za ňou, tú dievčinu som si isto iba pomýlil.

Rosaliin pohľad

Celá rodina sa už tri mesiace tvári ako keby umrel člen našej rodiny, ako by odišiel Carlisle, alebo Emmett. To by som asi neprežila ja. Aj Edward od nás dokonca odišiel po mesiaci, lebo nezniesol tie ich skormútené myšlienky za ňou. No Bella nebola členom rodiny. Bella je, bola a bude len človek, tak prečo sú všetci taký smutný? Mne nechýba skoro vôbec, ale keď hľadím na Emmetta bez humoru, skrúca mi to moje mŕtve srdce.

Musím niečo urobiť, musím Edwarda dostať naspäť. Ale ako? Zazvoní mi telefón

„Haló“

„Ahoj, tu Alice“ volá ako na zavolanie „videla som Ťa s Edwardom, tak Ti chcem pomôcť ho nájsť. Bol rozhodnutý ísť za Bellou, no potom to zmenil a ide naspäť do Španielska.“

„Ďakujem Alice. Keby niečo tak volaj.“

„Jasné budem a šťastné cestu obom.“ Na konci vety sa uchechtla a zaklapla telefón. Už mala lepšiu náladu a to ma podporilo v mojom predsavzatí priviesť Edwarda späť.

Edwardov pohľad

Znovu som ju videl. Dievčinu, čo sa tak strašne podobá na Bellu. Každé ráno, kým nevyjde slnko, chodím na trh a sledujem ju. Už pri druhom pohľade na ňu som si bol istý, že to nie je Bella, vonia úplne inak. Prečo som si to predtým nevšimol? Aj napriek tomu som si mohol všimnúť, že toto dievča úplne inak rozpráva, úplne inak chodí, inak sa správa a inak sa červená. To som zistil, keď si chcela kúpiť nejaké jablká a jedno jej spadlo na zem. Začala sa červenať a nevinne sa usmiala na predavača. Na neho to zabralo, ale na mňa nie. Bella sa červená krajšie a ten jej úsmev...

Ja keď ho nájdem. Začul som niečie myšlienky, ktoré mi boli mimoriadne známe. Zarazil som sa. Odtiahnem ho späť aj násilím a Emmett mi v tom pomôže. Čo Emmett? Čo tu robí Rosalie, to sa mi asi iba sníva. To nebolo ani ťažké, už ho vidím. Otočil som sa že odídem Bráško, ani to neskúšaj. Viem že si rýchlejší, ale ja som trpezlivá. Zastavil som, mala pravdu.

„Tak Rose, deje sa niečo dôležité, že ste pre mňa prišli?“ pýtal som sa bez záujmu. Emmett mi skočil okolo krku „Nazdar, stratený“ doberal si ma „si si mohol nájsť aspoň menej slnečné miesto“ zafrflal a zdvihol pohľad k oblohe.

„Hmm... mali by sme sa niekde schovať.“ Viedol som ich do starej stodoly za mestom, ktorú využívali farmári len cez víkend. „Tak tu by mal byť pokoj, môžete tu počkať do večera a potom sa spokojne vrátiť domov.“

Rosalie sa začala ksichtiť „Ideš s nami“ povedala pevným hlasom.

Zdvihol som jedno obočie „To si mi prišla rozkazovať?“

Emmett si sadol na zem a pridal sa do rozhovoru „Edward nebuď padavka, vieš aké je to ťažké byť bez dvoch členov rodiny a aj tak nám to robíš.“ Rose švihla po ňom nasupeným pohľadom, no on sa len bránil „Musíš uznať zlato, aj ona je člen rodiny.“ Len pretočila oči a znovu pozrela na mňa.

„No Edward?“ to bola otázka?

„Myslím, že odpoveď poznáš.“

„Takže ideš s nami.“ Nervózne som sa zasmial. „To si robíš srandu? Ja nikam nejdem.“

„Prečo si taký umanutý?“

„A čo mám robiť Rose?“ začal som kričať „zamiloval som sa do človeka a nemôžem s tým nič urobiť. Ty si mala to šťastie, že tvoj človek bol aspoň na pokraji smrti.“ Rose sa od bolesti skrivila tvár pri spomienke na Emmetta pod veľkými tlapami grizliho. To som prehnal, to som povedať nechcel.

„Tak poď s nami aspoň na návštevu, prosím.“ Vyskočil Emmet zo svojho sedu a prosíkal. Asi mali pravdu, nemal by som sa takto moc strániť mojej rodiny.

Nakoniec som uznal, že návšteva nie je zlý nápad a po západe slnka sme sa vydali na cestu domov. Po príchode vyzerali tváre mojej rodiny trošku šťastnejšie ako keď som ich videl naposledy. Esme ako ma zbadala, vyletela z gauča a rozbehla sa mi do náručia. Vidíš akú šťastnú ju robíš? Posielal mi myšlienky Carlisle. Zo všetkými som sa postupne zvítal ale nikde som nezachytil ani jednu myšlienku na Bellu, keď v tom prišla Alicina vízia.

Bella leží schúlená v klbku z nohami pod bradou a rukami obopína kolená. Celé jej telo sa trasie a po tvári jej stekajú slzy, alebo je to len dážď. Všade okolo nej je šero, pre človeka tma. Je sama...

„Alice“ rozzúrene som zavrčal jej smerom. Nepozrela sa ospravedlňujúco, skôr ako keby sa vypla chrániac svoju víziu „zakázal som Ti ju sledovať, nie?“ vrčal som ďalej.

„Edward Tvoj zákaz som neporušila.“ Zatvárila sa ľahostajne a pokračovala „toto je tá chvíľa, keď si ju opustil v lese, keď si jej povedal že ju nemiluješ. Toto si jej spôsobil.“ Kričala.

Všetci sa nechápavo pozreli jeden na druhého, ale nikto sa neodvážil opýtať, čo Alice videla. Znovu som si v hlave premietol Alicinu víziu aby som si bol istý, že to bol les kúsok od ich domu, že to ozaj bola tá noc, keď som odišiel. Poznanie ma zrazilo na kolená. Alice ku mne priskočila a začala ma upokojovať, pomohla mi vstať a premiestnila sa na sedačku. Tá bolesť bola neznesiteľná, prečo som jej niečo také dokázal spôsobiť? Ako som mohol byť tak neciteľný, no teraz je už všetko stratené. Už nikdy neuvidím jej iskričky v očiach ani tú lásku, ktorá na mňa priam kričala, keď na mňa Bella hľadela. Pokazil som úplne všetko, zničil som to najkrajšie a najdôležitejšie v mojom živote, v mojej večnosti.

„Alice“ povzdychol som si, možno mi nebude chcieť nič ukázať „môžeš sa pozrieť do jej budúcnosti prosím.“ Alice sa usmiala, zavrela oči a začala sa sústrediť.

Bella stojí pred nejakým ošarpaný domčekom a tvári sa neisto, pozerá pred seba, ale nie tak že by niekoho sledovala. Zrazu sa strhne a otočí. Z dverí vychádza Jacob, na tvári úsmev. Chytí ju okolo pása a pobozká.

„Nie“ zručal som tak, že to mohli počuť v okolí sto kilometrov.

„Chcel si vidieť jej budúcnosť, tak tu je. Je  to budúcnosť bez Teba, lebo tej si sa vzdal. Vzdal si sa šťastia, vzdal si sa lásky, vzdal si sa Belly.“ Zrazu bolo v Aliciných slovách toľko pravdy. Všetko je nenávratne preč a ja už nič neurobím. No musím sa ju aspoň vidieť. Na chvíľku. Dnes v noci pôjdem k nej a budem si užívať jej blízkosť, jej vôňu, ale hlavne ju.

Je taká krásna ako som si ju pamätal. Sadol som si do kresla a pozoroval ju, keď niečo povedala. Zase hovorila zo sna, no tento krát som jej nič nerozumel. Zrazu sa prudko otočila, otvorila oči a začala kričať. Bez váhania som vyskočil z okna a zostal pričupený pod ním. Čo to malo znamenať? To mala takéto nočné mory stále? Nechcel som ísť preč teraz, keď som bol konečne s ňou. Chcel som zistiť, čo sa deje. V jej izbe sa rozsvietilo a Bella vykukla z okna. Jasné ako keby som ju nepoznal, no vedel som, že v tejto hustej tme ma vidieť nemôže. Bolestne si vzdychla, zhasla a znovu si ľahla do postele. Načúval som tlkotu jej srdca a čakal kedy sa aspoň trošku upokojí, no nedialo sa tak. Počul som ako plače a to ma bolelo ešte viac. Čo som si sakra myslel? Prečo som jej nemohol dať pokoj a nenechal ju na seba zabudnúť? Nevedel som čo mám robiť. Znovu odísť bude ešte horšie ako ostať tu  to by som nevydržal. Predtým som nevedel aká je nešťastná, myslel som si, že na mňa pomaly zabúda, ale vyzeralo to že nie. Tak čo mám teraz urobiť?

Vedel som, že ďalšiu silu opustiť ju v sebe nenájdem, kým mi sama nepovie, že ma už nemiluje a kým nebude chcieť, aby som odišiel. Zostávala mi už len tá druhá možnosť. Presvedčiť ju, že som jej v tú osudnú noc klamal a pokúsiť sa získať si späť jej dôveru. Možno ma ešte stále miluje a keď nie, tak jej aspoň budem na blízku, keby ma náhodou potrebovala.

Nechcel som však čakať na ďalší deň, musel som niečo urobiť  aby som zistil ako na tom som.

„Nič Ti nepoviem, nič Ti neukážem“ doberala si ma Alice a ďalej si v duchu opakovala chemickú tabuľku prvkov. Mňa z nej porazí, som na to sám. Sadol som si do svojej izby a začal rozmýšľať, čo by som mohol urobiť.

Bellin pohľad

Asi som sa zbláznila. V noci som sa zobudila na svoju obvyklú nočnú moru. Behala som po lese a snažila som sa niečo nájsť, no keď mi došlo, že to čo hľadám tam nie je, zobudila som sa s krikom. Takto som v noci fungovala, odkedy ma Edward nechal samú. Odkedy ma nechcel a zobral zo sebou celú „moju“ rodinu. Chytila som do ruky telefón a pozrela na hodinky a deň. Je sobota, dnes nemusím do školy. Musela som sa každé ráno pozrieť čo je za deň, pre mňa už čas nehral žiadnu úlohu. Bez neho som čakala len na smrť a dúfala, že príde čo najskôr. Sama som si pomôcť nemohla, sľúbila som mu to a ešte tu bol Charlie a Renée. Zažmurkala som a pretočila sa na posteli.

A toto má byť čo? Zostala som pozerať na voľný priestor na mojom vankúši, na ktorom sa vynímala červená ruža. Krásna, voňavá akoby nebola odtiaľto, akoby ju niekto doniesol z nenormálnej diaľky. Uvedomila som si, že je ňou prevoňaná celá miestnosť.

V tom sa ozvala moja diera v hrudi. Oblapila som sa rukami a snažila sa tej bolesti zabrániť dostať sa von. Nepodarilo sa mi to a zase som pocítila nával nevoľnosti. Bella, spamätaj sa!!! Kričala som na seba. To že sa Ti o ňom v noci konečne snívalo neznamená, že tu skutočne bol. Toto bude len niečí zlý vtip. Ach, aká som len naivná. Nervózne a neveriacky som sama nad sebou pokrútila hlavou a vyliezla z postele.

Na kuchynskom stole ma čakal odkaz: Išiel som na ryby. Charlie.

No fajn, zase budem celý deň sama, musím sa nejako zamestnať.