Najskôr len iskra v tvojich očiach,
teraz tŕň v oku spoločnosti.
Nenávisť skrytá, ale hmotná,
prichádza s každým novým dňom.
Už ani hviezdy nesvietia tak jasne,
všetko zdá sa ti byť zvrátené.
Akoby sa rúcal obrovský kameň
po priečení paluby zničených snov.
„Kam smeruješ?“ pýtala sa.
Do vzdialených hlbín chápania,
kde stôl má nekonečný rozmer,
kde končí život mesačná krajina.
V plameňoch zadosťučinenia sa zmieta jej unavené telo,
odbremenené od pozemských ťažkostí.
Aj keď len na chvíľu vzlietnuť chcelo,
roztrieštilo sa o útesy skutočnosti.
