Kto vraví pravdu?

Autorka: Aďa

 3.část´

Edwardov pohľad

   Nemohol som uveriť svojim ušiam. Samozrejme som vedel, že pre ňu nie som dosť dobrý, ale príliš ju milujem. Radšej zomriem, ako byť bez nej. Celý svoj život, celú svoju existenciu som nestretol nikoho, s kým by som chcel byť tak veľmi ak som to videl u svojich „rodičov a súrodencov“.

   Viem, že takto by reagoval každý normálny človek, ale bol som príliš zvyknutý na Bellinu neobyčajnosť. Teraz ma to bolelo. Bella nikdy nereagovala tak, ako normálny človek. V myšlienkach som sa vrátil do doby pred dvomi rokmi, keď sa dozvedela pravdu o mne a mojej rodine. Pred očami sa mi zjavil deň, keď k nám Bella prišla prvýkrát. Reagovala úplne nezvyčajne, všetko prijala s pochopeným. Čakal som, že uvidí niečo, čo ju vydesí a ona utečie, tak ako dnes. Ale ona nás brala ako úplne normálnych ľudí. Až na také „drobnosti“, že na slnku žiarime, pijeme krv a bežíme rýchlejšie ako Schumacher v časoch najväčšej slávy.

   Esme sa snažila ma utešiť, ale príliš jej to nešlo. Cítil som sa úplne rovnako, ako keď som od Belly odišiel. Ale teraz už nebola nádej, že ju získam späť. Na to je príliš vydesená. Na to sa ma príliš bojí.

   Sedel som na „našej“ lúke a myslel na Bellu. Myslel som na jej vlasy, do ktorých som tak rád zaboril nos a vdychoval sladkú vôňu, na jej úsmev, ktorý bol krajší ako čokoľvek na svete, teplo jej mäkkučkého tela, radostný smiech, nežné dotyky, bledosť jej tváre pred tým, než ju zalial rumenec, ktorý ju robil ešte krásnejšou, na uspávanku, ktorý som jej spieval pred spaním, ako rozprávala zo sna, na pocit, ktoré vo mne vyvolala, keď vravela moje meno, na prvú noc, ktorú som u nej strávil, na to, ako som sa vždy náhlil z lovu, aby som bol čo najskôr pri nej, na prvý bozk, ktorý sme si dali práve tu, na jej neobyčajnú krásu, na ktorú ma nikdy neomrzí sa dívať, na vôňu jej hrdla a krvi- žiadny iný človek tak krásne nevonia, a hlavne na lásku, ktorú ku mne cítila, To všetko bolo preč. Navždy stratené!

   Nechal som utrpenie, aby ma ovládlo. Celý môj život zosobňovala jediná osoba. Bella! A ona tu už nie je! Odišla!

   Vošiel som do domu a zavrel za sebou dvere. Videl som jako sedia na pohovke a čakajú na mňa.

„Musím sa upokojiť.“ vravel som si. Oni za nič nemôžu. Nesmú trpieť ako ja. Ich súcit za zaplavil drtivou silou.

„Chudák chlapec, už druhýkrát v živote si musí prejsť peklom.“ Jasperove myšlenky boli rovnako súcitné ako vtedy.

„Úbohý Edward, keby som tak vedela, jako mu pomôcť.“ moja mamka si robila o mňa starosti ako vždy.

„Ach, Edward, čo teraz budeme robiť?“ Alicine myšlienky boli plné zúfalstva.

„Dúfam, že ju nenapadne nikde vykecať, že ve Forks žijú upíri. Aj keď, kto by jej už len uveril?!“ Rose nikdy nepodliehala zúfalstvu. Vždy riešila všetko rozumnou cestou. Teda aspoň sa o to snažila. Napriek tomu, že vyzerala ako porcelánová bábika, starala sa aj o iné věci jako šminky a šaty. Napríklad o svoju rodinu!

Zavrčal som na ňu.

„Aspoň ja sa snažím uvažovať rozumne. Aj mne je ľúto, čo sa stalo.“ ospravedlňovala sa, ale mala pravdu. Ak Bella povie, čo videla, nastal by vážny problém. Samozrejme najlepšie by bolo odísť, ale ja by som nedokázal Bellu znova opustit. Už nie!

Bellin pohľad

   Pred Charlieho domov (ešte stále som nedokázala povedať „mojim“) stála motorka. Netuším, čia je, preto vybehnem po schodoch a otvorím dvere. V obývačke sedí otec, jeden starý muž na vozíku a chlapec z fotografie.

„Bella!“ skríkne posledne menovaný a podíde ku mne. Opatrne ma vezme za ruku a pozrie sa mi hlboko do očí. „Si O.K.?“ spýta sa. Vidno, že má o mňa starosť.

„Budeme ešte s Billim pozerať zápas.“ preruší túto „intímnu“ chvíľu Charlie (nedokážem ho osloviť „otec“) a opäť sa zadíva na obrazovku. „Môžete ísť na pláž, deti.“ povie a ja div nevyskočím z kože pri oslovení „deti“. Ktovie, aký som mala s Jackom (ako sa mi neskôr predstavil) vzťah. Vidno, že nás Charlie z nejakých, pre mňa nepochopiteľných dôvodov, chce nechať osamote.

„To nie je zlý nápad!“ Jackovo nadšenie je priam hmatateľné. Jeho očí priam žiarili. Skoro ako...Nie na to som nechcela myslieť. Možno, keby som im povedala, čo som videla....Nie to neprichádza do úvahy. Stále som mala problém uveriť tomu a keby som to nebola videla na vlastné oči....Každého človeka, ktorý by mi tvrdil niečo také, by som poslala do blázinca. Neprichádza do úvahy, aby som sa niekomu zverila so svojim tajomstvom. Aj keď úplne moje to nebolo..

   Zalial ma studený pot pri predstave doktora Cullena v nemocnici. Ktovie, koľko ľudí už zabil. Veď nikto nemá ani potuchy o tom, že nemocnicou sa premáva krvilačná príšera v bielom plášti. Možno by som o tom mala informovať Charlieho?! Predsa je to policajt, a je jeho povinnosťou chrániť ľudí! Ale je viac ako pravdepodobné, že by mi neuveril. Povedal by mi, niečo v zmysle: „Bella, to je určite následok toho pádu.“ a možno by ma strčil na psychiatriu, kde by ma mal na starosti ten netvor.

   Usmiala som sa a prikývla.

La Push

Prechádzali sme sa po First Beach. Išli sme na sever pozdĺž móla k naplavenému drevu, ktoré bolo poblíž. Schyľovalo sa k večeru, takže more bolo tmavšie než obvykle a teplota rýchlo klesala. Zatriasla som od zimy a ruky som strčila hlboko do káps bundy.

Chvíľku sme mlčali, až som sa rozhodla, že budem prvá, kto mlčanie preruší.

„Takže, ako sa voláš?“ spýtala som sa s ostychom.

Zasmial sa. „Prepáč. Som Jacob Black. Billi, môj otec, je Charlieho najlepší kamarát. Za pár týždňov mi bude osemnásť. A som tretiak na quileutskej strednej.“ pozrel sa na mňa. „Čo chceš ešte vedieť?“

„Všetko, čo som vedela predtým!“ povedala som držiac ho za ruku. Bola príjemne teplá. Dlho sme sa rozprávali. Jack mi povedal o svojich kamarátoch, o tom, ako sme kedysi skákali z útesu, ako sme jazdili na motorkách atď. Napriek dôvernosti, ktorá medzi nami vznikla, som mala pocit akoby predo mnou čosi tajil. Ale nevedela som, čo!

„Chceš sa zoznámiť s ostatnými?“ spýtala sa ma znenazdajky.

„Jasné!“ prikývla som.

Vrátili sme sa do malého šedého domu, ktorý by mi mal pripadať povedomý. Vstúpila som dovnútra a ocitla som sa v priestrannej kuchyni. Uprostred nej stála skupinka ľudí. Jacob mi ich postupne predstavoval.

„Ahoj Bella, dúfam, že tvoje zranenie nezabráni prípravám na svadbu.“ povedal jeden z ich, tuším sa volal Paul.

Šokovane som sa na Jacka pozrela: „Svadbu?“

„Jacob, akú svadbu? O čom to hovoria.“ pýtala som sa úplne zdesená, ale on sa tváril akoby o nej tiež počul prvý raz. Miesto neho odpovedal mladý muž, ktorého mi Jacob predstavil ako Sama.

„Si predsa zasnúbená s Jackom, Bella. O mesiac sa vydávaš.“

koniec 3. časti