Kto vraví pravdu?

Autorka: Aďa

2.časť

Bellin pohl´ad

   „Bello, my vieme, že je toho teraz na teba veľa, ale nemusíš sa ničoho báť. Carlisle povedal, že môžeš ísť domov. Nemusíš zostať v nemocnici.“ Neiste som sa usmiala.

   Keď prišli k Charlieho domu, stále som sa nemohla zbaviť dojmu, že je tu prvýkrát. Pozrela som sa na Esme, ktorá sa na ňu milujúco usmiala.  

Vystúpili sme s prekrásneho a určite pekelne drahého strieborného Volva, keď sa ostatní zarazili. „To snáď nie je možné.“ zasyčal Edward cez zuby. Vtom sa otvorili dvere, a von vybehol postarší muž so šedinami v policajnej uniforme. Edward sa nezmienil, že môj otec je policajt.

„Ach, Bella, dcérenka, tak som sa o teba bál.“ povedal a so slzami v očiach ma objal. Na verande domu sa objavili traja chlapci. Jedného z nich som poznala. Bol to chlapec z fotografie.

   Mala som čudný pocit z nepriateľstva, ktoré priam bilo do očí. Rozhodla som sa nevšímať si to, a vošla som do domu spolu s otcom. „Vypadnite!“ povedal jeden z chlapcov. To ma naštvalo. Ako sa opováži rozkazovať v mojom dome?

„Čo si to dovoluješ?“ skríkla som naň, no v tom do hádky zasiahol Edward.

„To je v poriadku, Bella. My už pôjdeme. Prídem za tebou večer.“ pohladil ma po tvári a pobozkal. Zazdalo sa mi to, alebo som v tvári jedného z chlapcov zazrela tieň zúfalstva?

   Na druhý deň ma Edward vzal do veľkého bieleho domu, ktorý som videla na fotografií. Už na mňa čakali! Stáli u veľkého piána, ktoré sa nachádzali vedľa dverí. Hoci som ich videla už predtým, bola som šokovaná ich krásou a dokonalosťou.

„Bella, toto je Emmett, Rosalie a Jasper.“ Ukázal na ďalších príslušníkov svojej rodiny. Všetci sa na mňa usmievali. Mala by som byť nervózna, ale nervozita sa nedostavila. Vedela som, že za to môže ten vysoký blonďák, ktorý stál vedľa Alice.

      Edward mi ukázal celý dom a na konci aj svoji izbu. Stena jeho izby bola celá pokrytá policami s CD. Z izby mal výhľad na rieku, vinúcu sa k lesu. Mala som pocit, že stačí natiahnuť ruku, a dotknem sa vrcholkov stromov. Pohladila som čiernu koženú pohovku, prešla som bosou nohou na jemnom zlatom koberci.

   Otočila som sa on sa na mňa díval s čudným výrazom v očiach.

„Čo je?“

„Spomínam na to, ako som ti to tu ukazoval po prvý raz.“

„Aha.“

„Tiež si reagovala takto.“

„Ako takto?“

„Takto. Asi by so ti mal všetko vysvetliť.“

 „Čakám.“

Sadli sme si na pohovku a Edward mi všetko porozprával. O ich živote, o tom, čo je on a jeho rodina zač.

„Ty si robíš zo mňa srandu, že?“ rozosmiala som sa. „Ak si ma chcel pobaviť, vyšlo ti to!“

„Ja nevtipkujem!“ povedal.

„Prosím ťa, hádam si nemyslíš, že ti skočím na tu báchorku o upíroch?! Ak tu niekto potrebuje psychiatra, tak si to ty! Hovoril si s otcom? Možno ti nejakého poradí!“

Edward nič nepovedal, len podišiel k sklenej stene ich domu. To čo som následne videla, ma šokovalo. Jeho pokožka žiarila ako milióny diamantov v rozličných farebných odleskoch. Podišla som k nemu a pohladila ho prstom po ruke, či je skutočný. Bola ako ľad.

„Nedesím ťa?“ spýtal sa opatrne. V obavách som sa naňho pozrela.

„Nedesíš?“ opakovala som šokovane. „Och, môj Bože!“ zdesene som zašepkala. „To sa mi len sníva. Je to len sen. Len hlúpy sen. Zobuď sa, sakra! Zobuď sa, no tak!“ šepkala som vydesene a udrela sa po líci.

„Bella...Prosím ťa!“ Edward ku mne opatrne podišiel.

„Nepribližuj sa!“ skríkla som ustupujúc. V miestnosti sme náhle neboli sami. Boli tam aj ostatní členovia jeho rodiny.

„Aj vy..ste?“ zdesene som nich ukazovala, nenachádzajúc slova.

Carlisle prikývol: „Áno....“ Následne on a jeho rodina podišli k stene. V okamihu zažiarili. Bolo to to najúžasnejšie, a zároveň najdesivejšie, čo som kedy videla.

„Vy...vy nie ste ľudia.“ vykríkla som a rozbehla sa preč. Utekala som dolu po schodoch obzerajúc sa, či ma tie neľudské monštrá neprenasledujú.

   Rýchlo som nasadla do svojho auta a šliapla na plyn. Dovolila som si pozrieť sa cez okno auta. Cullenovci stáli pred domov a dívali sa na mňa. Pohľad do Edwardových očí bol strašný. Boli plné žiaľu a smútku. I ostatní sa tvárili skleslo. Na niekoľko mikrosekúnd som pocítila súcit. Uvažovala som, či nemám vystúpiť a utešiť ho. Ale zdravý rozum mal tentokrát navrch. A tak som len šliapla na plyn a auto sa rozbehlo po príjazdovej ceste.

koniec 2. časti