Kto vraví pravdu?

Autorka: Aďa

Bellin pohľad

   Bol koniec júla 2007 a predo mnou len pár týždňov slobody. Vlastne nie pár týždňov, ale pár dní. 18. augusta som sa mala vydávať. V devätnástich! Za upíra! Niekto by si pomyslel, že som sa zbláznila, ale ja som šťastná.

   Ako povedala Alice, mám prejsť len pár metrov a opakovať sľub. Nič viac! O ostatné sa postará moja upíria švagriná.

   Premýšľajúc nad nadchádzajúcou svadbou som vkročila na cestu...

Škrípot bŕzd, náraz, buchot.

   Ležala som na zemi a preberala sa. V hlave mi hučalo ako v úli. Čo sa vlastne stalo? A prečo ležím na zemi?

Postavila som sa a zatočila sa mi hlava. Šofér auta, ktoré ma zrazilo, ma podoprel. „Slečna Swanová, prepáčte, vôbec som Vás nevidel. Skočila ste mi do cesty. Ste v poriadku? Nie je Vám nič?“

   Ako z veľkej diaľky som počula krik. „Zavolajte niekto sanitku, je zranená.“

   Nedokázala som odpovedať. Tvár šoféra, mimochodom Mikovho otca (ako som sa neskôr dozvedela), mi začala splývať do obrovskej šmuhy. Omdlela som.

   Keď som sa prebrala, stál pri mne mladý doktor. Bol mladý, blond a rozhodne patril na strieborné plátno, nie do nemocnice. Prehovoril ku mne veľmi príjemným hlasom.: „Ako sa cítiš, Bella?“

Vytreštila som naň oči. On ma pozná? On vie ,ako sa volám, a ja nie? Je to môj príbuzný, čo dokonca OTEC? Nie, otec nie! Na to je príliš mladý.

   Šokovane som sa na neho pozrela. Žalúdok som mala ako na vode. Začínalo mi pomaly dochádzať, čo sa dele. Nič si nepamätám. Vôbec nič.
   Rozplakala som sa. „Ja si...nepamätám.“ To bolo jediné, čo som zo seba dostala, kým som neprepukla v plač.

o niekoľko hodín neskôr:

   Ležala som v posteli a premýšľala. Po niekoľkých vyšetreniach lekári prišli k záveru, že nemám žiadne zranenie, len drobná rana na hlave spôsobila stratu pamäti. Spomenúť som si mohla dnes, zajtra, za týždeň alebo tiež nikdy. To posledné slovo ma vystrašilo. Skutočnosť, že si nikdy nespomeniem, kto som, ma desila.

   Ako som len tak ležala a premýšľala, otvorili sa dvere a dnu vošla malá čiernovláska s mladým chlapcom a jednou ženou. „Ach Bella, mali sme taký strach, keď nám Carlisle volal, že si mala nehodu.“ povedala ten chlapec a nežne ma vzal za ruku. Mal ju ľadovo studenú. „Žeby ten milý chlapec s očarujúcim úsmevom bol môj priateľ? A tá mladá žena, ktorá sa na mňa tak matersky usmieva? Je to moja mama? Veď sa na ňu nepodobám!“

Čiernovláska sa ozvala: „Vraj si na nič nepamätáš! Priniesla som ti zopár fotiek.“ Zopár fotiek v jej prípade znamenalo obrovský album.

„Alica!“ počula som ticho zašepkať chlapca. Jeho hlas bol hrozivý. „Musela som niečo priniesť, Edward. Možno si spomenie.“ odpovedala čiernovláska.

   Otvorila som album a pozrela na prvú fotografiu. Bola som na nej s Edwardom. Vyzerala som na nej tak šťastne a zamilovane. Obrátila som list a uvidela ďalšiu fotku. Stáli sme pred veľkým bielym domom. Na fotke bolo niekoľko postáv. Doktor Cullen s výrazom filmovej hviezdy stál za mladou ženou, ktorá bola so mnou v nemocničnej izbe. Mladý muž s tmavými kučeravými vlasmi stál vedľa zlatovlasej „gréckej bohyne“. Alice sa držala sa ruku s vysokým blonďákom, ktorý mal na perách sladký úsmev. Edward stál za mnou a starostlivo ma objímal. Moja hlava spočívala na jeho hrudi. Z fotky sálalo priam hmatateľné šťastie.
Na ďalšej fotke som stále s nejakým starším mužom pri kuchynskej linke. „To je tvoj otec.“ odpovedala Alice na nevyslovenú otázku. Na ďalšej som sedela na pláži so ženou a mladým mužom. Tá žena mi bola dosť podobná. „Tvoja matka s Philom.“ ozvala sa znova Alice. „Kto je Phil?“ pýtala som sa.

Alice:„Tvoj otčim.“

„To bývam s nimi?“ spýtala som sa znova.

„Ale nie, ty bývaš s Charliem.“ vysvetľovala mi.

Obrátila som list a moje oči zazreli fotku, na ktorej som bola s nejakým indiánskym chlapcom.

„A toto je kto?“ otočila som sa k Alici.

Tá sa zatvárila dosť rozpačite.

„To je tvoj kamarát.“

„Vyzerá celkom sympaticky.“ povedala som a snažila som si nevšímať pohľad, ktorý si Edward s Alicou vymenili, a ktorému som nerozumela.

koniec 1. časti