Hudba súmraku

Autorka: Leni

                                  3.Šokujúci deň

Z „večere“ sme sa vrátili neskoro v noci. Keďže unavení sme neboli, veď ako keby to bolo možné, ešte sme u mňa pozerali nejaký horor o upíroch a vlkodlakoch. Bolo to až detinsky smiešne. Odkedy nás zničí drevený kolík alebo svetená voda? Odkedy nás slnko spáli? Je síce pravda, že na ňom naša koža trbliece sťa by bola posiata stovkami malých diamantov ale aby sme zhoreli? Prosím vás! Ale ako sa preukázalo režiséri opäť dávajú prednosť predstavám pred realitou. Takéto vážne témy sme po skončení filmu s Edom preberali celú noc.

Nastalo svitanie. Pre nás to bol deň plný očakávania. Edward sa šiel prezliecť a ja som nasledovala jeho príklad. Obliekla som sa do svojich obľúbených farieb – modrej a čiernej. Čierna sukňa, bledomodrá blúzka a čierny svetrík. K tomu čižmy na vysokom podpätku. Jemne som sa nalíčila a pozrela na svoj výtvor v zrkadle. Ed ma v myšlienkach súril aby som si pohla. „už idem,“ Prehodila som si tašku cez rameno a zbehla dolu do obývačky. Edward bol jednoducho povedané krásny. Aj to bolo slabé slovo. Čierna košeľa, mierne rozopnutá pod krkom mu ladila s rifľami tej najtmavšej modrej. V nich mu vynikli jeho pevné svaly na nohách. A obul si svoje obľúbené tenisky. „vyzeráš skvele bratček. Ale nemal si sa obliecť tak...tak vyzývavo.“ Smiala som sa mu v myšlienkach. „pozrime sa, tá pravá sa ozvala. A čo ty sestrička?“ Vrátil mi to aj s úrokmi a nehanebne si ma prezeral. Keby som sa mohla červenať tak som už dávno červená ako rajčina. Len som na neho zavrčala a obišla som ho. „ Prepáč,“ Zašepkali mi jeho myšlienky. Ďalej som ho okázalo ignorovala. Do školy sme išli mojim autom. Celá cesta prebehla v tichosti, teda až na naše myšlienky. „Prepáč Lariss naozaj som ťa nechcel uraziť. To je v poriadku Ed...to ja by som sa ti mala ospravedlniť.. veď predsa som začala prvá..“ Protirečil mi. Klasický Edward. „ Vieš čo, nechajme to tak lebo táto hádka nikam nevedie. Zbytočne plytváme dychom. Veď ho nepotrebujeme. Lariss nije to tvoja vi....Edward! Dobre, dobre už som ticho. A zaboč už sme na mieste.“

 Mal pravdu. Pred nami sa rozprestrelo veľké parkovisko a ešte väčšia škola. Na parkovisku bolo zaparkovaných mnoho aút. Bolo vidno, že väčšina tunajších žiakov pochádza z bohatých rodín. Ale skvost medzi nimi bolo žlté lamborghini Diablo. Svoje auto som umiestnila vedľa tohto krásavca a pozrela na Edwarda. Ten sa na mňa usmial úsmevom ktorý naznačoval „ Znášaj bolesť s úsmevom.“ Vzdychla som si a otvorila dvere auta. Vybrali sme sa k budove školy. Keď sme prechádzali popri hlúčiku študentov, tí akoby zamrzli. V ich tvári bol jasne popísaný šok. Šok z nás, našej krásy. A ich myšlienky boli ešte zmätenejšie. „ Kto je to? Žeby tí noví? Sú teda krásni! No tak s ňou by som si povedať dal.“ Zúrivo som pozrela ba toho chalana ktorý si to pomyslel a jeho myšlienky sa poberali ešte ďalej. Už som vymýšľala plány jeho smrti a ktoré neboli práve najružovejšie, keď ma Ed chytil za ruku. „ Lariss, ukľudni sa. Takto to bývalo všade. Myslel som si, že už si si zvykla. To áno,“ odpovedala som mu s kyslím úsmevom, „ keby si v tých myšlienkach nebol zahrnutý aj ty.“  Edward na mňa šokovane pozrel. Usúdila som, že opäť sa obrnil proti ostatným mysliam. Vošli sme do budovy školy. Jej hala bola neuveriteľne veľká a priestranná. Všetkými smermi sa rozbiehali chodby. My sme sa vybrali tou ľavou od nás. Prišli sme až k riaditeľni. Slušne sme zaklopali a vstúpili. Kancelária bola oválneho tvaru. V strede miestnosti stál stôl za ktorým sedel starý zavalitý muž. Riaditeľ školy pán Stevenson. „ Dobrý deň, pane. Ja som Larissa Cullenová a toto je môj brat Edward Cullen.“ Starý pán sa usmial. „ Dobrý deň pán Cullen, slečna Cullenová. Vítam vás na súkromnej škole Winterheaven. Tu máte rozvrh hodín a plán školy. Dúfam, že sa vám tu bude páčiť a budete spokojní.“ Podal nám dva papiere a ešte jeden. „ Toto, prosím dajte podpísať každému učiteľovi ktorý vás bude mať na hodinách. Ďakujeme a dovidenia.“ Povedala som a vycúvali sme z miestnosti. Prvú hodinu sme mali psychológiu. „ Ed prečo si vybral také blbé predmety? To boli najlepšie aké tu vyučujú. Ver mi, Lariss.“ Odvetil mi s potmehútskym úsmevom. Ľudia na chodbách na nás hádzali závistlivé pohľady. Niektorí sa s nami dokonca pokúsili komunikovať ale museli sme ich odbiť. Je to pre ich dobro, pomyslela som si. Nebol ani začiatok vyučovania a moja túžba po krvi sa ozvala. Ed musel vidieť, že moje oči zčernali lebo ma opäť chytil za ruku. „ Kľud, Lariss,“ upokojoval ma, „všetko bude v poriadku. A čo keď nebude? Čo ak niekomu ublížim? Niekoho napadnem?“  spýtala som sa s trpkosťou v mysli. Prísne na mňa pozrel „ Nie! Ja viem, že silná, že to zvládneš. A neboj sa, dám na Teba pozor. Veď máme spoločný rozvrh.“ Odpovedal mi a uškrnul sa jeho typickým úsmevom. Chvalabohu, že som mala Edwarda. Neviem ako by to moje chúťky keby niet jeho. Zazvonilo. Zrýchlili sme na maximálnu možnú ľudskú rýchlosť. Stáli sme pred dverami učebne. Naposledy som sa hlboko nadýchla. Do nosa mi udrela známa ľudská vôňa a ešte niečo. Niečo, čo ma neuveriteľne šokovalo, vytočilo a prekvapilo. Pozrela som sa na Eda či cítil to isté. Aj ten mal oči rozšírené prekvapením. Okrem sladkej  ľudskej vône ľudskej krvi sme ucítili ešte sladkejšiu vôňu upíra.  

 Koniec 3. kapitoly