Hudba súmraku

Autorka: Leni

2.Nové prostredie

Let z Londýna do Bostonu trval štyri hodiny. Bol nudný až na nepatrný a predsa dôležitý zážitok, hlavne pre Edwarda. Sedela som opretá o Edovo rameno a zase blúdila po spomienkach. A vtom to prišlo. Moja myseľ sa zahmlila vidinou do budúcnosti. Videla som v nej Edwarda ako sa s niekým bozkáva, objíma a šeptá mu nežné slová lásky. Ten niekto nebol človek ale upír a to dobre vyzerajúci upír. Potom sa mi myseľ vyjasnila a vidina so šťastným Edwardom zmizla. Otvorila som oči a pozrela na brata. V jeho topazových očiach som videla množstvo protichodných pocitov. Frustrácia sa miesila so zmätenosťou a strach zase so smútkom. „ Čo to malo znamenať?“ dožadoval sa odpovedi skrz myšlienky. „Videl si Ed. Konečne nájdeš svoje šťastie. Ale čo ty?“ spýtal sa ma s pochybnosťou v očiach. „ O mňa si starosti nerob. Rozumieš? Ale Lariss...Edward!“ skríkla som na neho. Ed si len vzdychol a ďalej to nerozoberal. Ja som sa zase pohodlne oprela o jeho rameno a takto uplynuli ďalšie dve hodiny cesty než lietadlo pristálo na letisku.

V letiskovej hale bolo dosť rušno. Edward išiel pre batožinu kým ja som vybavovala naše doklady. Potom sme sa zastavili ešte pre Keiru  ktorú nám s miernym znechutením podali. Bolo zábavné čítať ich myšlienky keď odchádzali. „ Bože, toto bol najhorší let v mojom živote. .... Takéto zvieratá by vôbec nemali púšťať do lietadiel...“ a ich myšlienky sa uberali oveľa horším smerom. Pozrela som sa na ňu a ona mi pohľad opätovala nevinným výrazom ktorý jasne naznačoval: ja som nič neurobila, to oni si začali.“ Len som sa zakrútila hlavou a usmiala sa. Všetci traja sme sa pobrali k východu. Keď sme vyšli z haly čakalo nás menšie prekvapenie – budova ktorej nápis nám hlásal PREDAJŇA A POŽIČOVŇA ŠPORTOVÝCH AÚT. Hneď sme sa tam vybrali. Mali tam celkom pekné kúsky. Ja som si vybrala klasiku . čierny mercedes Guardian. Ed sa znova rozhodol pre svoj obľúbený aston martin DBS. Aby sme sa po ceste do nášho nového domova nenudili, usporiadali sme menší závod. Ktorý avšak skončil vždy – bez víťaza. Prišli sme na miesto a ja som od šoku vyvalila oči.

Predo mnou stál veľký a krásny dom približne z 19. storočia, ale pravdaže upravený. Bola to skôr menšia vila ako dom. Mal tri poschodia a jednu stenu celú presklennú. „klobúk dole bratček. Presne podľa mojich predstáv – ako vždy. Ďakujem.“ Odpovedal mi a usmial sa. Vystúpili sme a ja som vypustila to naše strašidlo. Vošli sme do domu bol aj z vnútra obrovský a priestranný nielen ako sa na prvý pohľad zdalo. Mal asi 6 spální, 3 hosťovské. Každá z izieb mala luxusne zariadenú kúpelňu. Ale najkrajšia sa mi zdala obývačka. Bola zariadená v prepychovej zeleno – bielej farbe. Biela pohovka na ktorej boli poukladané zelené vankúše ktorých farba pripomínala listy po daždi. Oprosti pohovke na stene visela plazma. Vedľa nej boli ešte biele kožené kreslá pred ktorými stál obdĺžnikový konferenčný stolík. Pod ním bol huňatý bledozelený koberec ktorý pokrýval tmavé parkety. Jedna celá stena bola zaplnená knihami rôznych žánrov a titulov. Ďalšia stena bola presklenná. V nej zasadené dvere viedli do prekrásnej záhrady zariadenej v japonskom štýle. Zapadajúce slnko jej dávalo nádych rozprávkovej krajiny.  Okrem obývačky sa na prízemí nachádzala kuchyňa a schodište vedúce do ďalších poschodí domu v ktorých boli už len izby a kúpelne. „ Zase si dom zariaďoval bezo mňa Edward? Vieš dobre že to nemám rada.“ naoko som sa nahnevala na môjho krásneho staršieho brata.

S Edwardom  sme si veľmi podobní. Obidvaja máme štíhlu postavu, vlasy farby medi a topazové oči. Ľudia nás často pokladajú za dvojčatá. Spoločné máme aj niektoré záujmy – sme blázni do zimných športov a hudby. Dokonca aj lovíme to isté – pumy. Aj štýl obliekania máme podobný. Obidvaja preferujeme jesenné farby aj keď ja mám račej kombináciu bielej modrej a čiernej. A máme sa naozaj radi – na svete človek, upír či vlkodlak nenašiel si sebe bližších súrodencov.

„ Prepáč Lariss. Nemohol som odolať.“ Povedal Ed a na ospravedlnenie mi vlepil malý bozk do vlasov. Vyšli sme pred dom a zaparkovali naše autá do priestrannej garáže. Začali sme si pomaly vynášať veci do izieb. Moja bola zariadená veľmi luxusne, štýlovo a tmavo. Veľká čierna posteľ na ktorej boli uložené tmavomodré prestieradlá bola postavená pri okne. Nad ňou bola polička s medzierkami na CD. Vedľa nej bola skrinka  na ktorej bola hifi – veža a ovládače. Oproti postele bola na stene zavesená plazma a pod ňou bol stôl na ktorom trónil notebook. Aj napriek tmavému nábytku mala izba dostatok svetla lebo jedna celá stena bola presklenná. Ďalšiu stenu pokrývali obrazy a bola tam aj polica s knihami a miesto na gitaru. Oproti sa nachádzali dvoje dvere. Jedny viedli do kúpelne a druhé do veľkej šatne. Kúpelňa bola z bieleho a modrého mramoru. Bolo tam obrovské zrkadlo poličky a dekoráciu tvorili kvety. Vrátila som sa do izbe a ešte raz som si obzrela môj súčastný nový domov. Bolo to proste moje hniezdo. Cez Edove myšlienky som si pozrela jeho izbu. Bola taká istá ako moja akurát bola ladená do hnedo – bielej a jeden roh okupoval klavír. S mojim bratom veľmi radi hráme na hudobné nástroje. Ja na gitaru a on na klavír a skvele sa dopĺňame. Ja ešte skladám piesne ktoré hrávame obidvaja. Síce sú to neni piesne ako od hudobných velikánov ako bol Bach či Mozart, ale voľačo to predsa je. Začala som sa vybaľovať. Chcela som si pustiť jedno z mojich obľúbených CD ale nemohla som ho nájsť. Vlastne mi záhadne zmizla polovica mojich CD a gitara. Vrátila som sa mysľou do minulosti a spomenula som si, že som poprosila Edwarda aby mi zabalil niektoré z mojich vecí medzi ktoré patrila gitara a CD. Ja ho zabijem. „EDWARD ANTHONY MASEN CULLEN!!!“ zakričala som na celý dom. Počula som ťažké preglgnutie, buchnutie dverí a kroky na chodbe. Čakala som. Ozvalo sa zaklopanie a Ed vstúpil. „ Áno? Kde je moja gitara a CD?!“ sykla som naštvane. Ed sa prikrčil. On veľmi dobre vedel, že so mnou si neradno zahrávať. „ No-o v-vieš La-Lariss ... j-ja som necha-nechal v Lon-Londýne. A prečo?“ spýtala som sa. „ Le-Lebo sa už nezmestili do auta.“ Povedal úzkostlivo. Hnev prekypoval celým mojim telom. „ Vieš čo Edward? Zahráme sa hru na kuchára a mäso. Ja budem kuchár a ty mäso, súhlasíš?“ Ed sa na mňa pozrel svojimi topazovými očami. V myšlienkach som mu povedala: „ Padaj z tejto izby pokiaľ nechceš skončiť ako potrava pre Keiru alebo vlkodlaky a ja viem, že nechceš.“ Edward len prikývol a príliš veľkou rýchlosťou vyšiel z izby. Sadla som si na posteľ a upokojovala sa. „ Edward? Áno? Prepáč, prehnala som to. To je v pohode Lariss. Je to moja vina. Na odškodnenie ťa pozývam na večeru alá puma špeciál. Berieš?“ Porozmýšľala som. Oči mi už pred pár dňami začali černať. „ Beriem. Stretneme sa za 5 minút v garáži. Okej.“ Chytro som dokončila vybaľovanie a zbehla som dole. Edward tam už bol. Vzali sme si jeho auto a vyrazili sme. Museli sme sa poriadne nakŕmiť, pretože zajtra nás čaká prvý deň na súkromnej škole Winterheaven v Bostone.

Konec 2.části