Hudba súmraku

Autorka: Leni

Larissa Leila Masen Cullenová a Edward Anthony Masen Cullen sú upíri súrodenci. Živia sa zvieracou krvou a žijú "normálny" upíri život. No teda až do doby kým sa nepresťahujú do Bostonu a po prvý krát nenavštívia súkromnú školu Winterheaven. Čo tam na nich bude čakať? Priateľstvo? Láska? Nenávisť? to všetko sa dozviete v nasledujúcich častiach mojej poviedky.

 

Ešte by som chcela dodať že tento Edward ktorý je v poviedke sa nejako moc nezhodu s tým čo je v twilighte....možno iba menom a časťou schopností. A chcela by som podakovať mojej najlepšej kamoške Biance bez ktorej by táto poviedka ani neexistovala a dáva mi silu písať ďalej....ešte raz ďakujem.... taakže tu je tá poviedka.. Prosím berte na ohľad to že je to moja prvotina takže nečakajte nič veľké.:DD.a bola by som veľmi rada kebyže mi k nej hodíte aj nejaký ten kometár...:DD.dúfam, že sa vám bude páčiť a tu je prvá časť.....

Leni

 1.část - Spomienky

 „Larissa! Poď už musíme ísť!“ ozval sa hlas môjho staršieho brata. Ale ja ho nevnímam. Lebo moja myseľ putuje po dávno stratených časoch a spomienkach ktoré už pomaly strácajú svoj význam a blednú. Ale naisto viem, že na jeden deň určite nikdy nezabudnem. Na 23. január 1928.

 „Mami! mami, prosím zobuď sa!“ vzlykala som pri tele svojej mŕtvej matky. O otcovi som vedela, že je mŕtvy a Edward niekde zmizol. Plynuli minúty, hodiny a niekedy som mala pocit, že aj dni. Sedela som pri tele matky a čakala, kedy si pre mňa príde osud. Ten si aj prišiel- ale nie v podobe akej som ho čakala. „Larissa,“ ozvalo sa za mnou. Strhla som sa ale bola som príliš dezorientovaná a slabá na to, aby som sa obzrela kto to je. Ten niekto ma zobral do náruče a odnášal ma preč od mamy. „Nie! Nechaj ma tu! Aj tak už nemám prečo žiť. Chcem zomrieť!“ kričala som a snažila sa mu vytrhnúť z náruče. Ale on ma zovrel ešte pevnejšie. „Upokoj sa sestrička,“ hovoril hlas mne až podivne známy, „ všetko bude dobré. Už sa nemusíš báť. Som pri tebe.“ Prudko som zdvihla hlavu a zalapala po dychu. Bol to Edward. Ale iný akého som ho poznala. Tento bol krajší. Bol až hriešne krásny. Ostro zrezané rysy, dokonale tvarované ústa a obočie a žiarivé krvavočervené oči dodávali jeho tvári frustrujúci ale nadpozemský jas. Vyzeral ako socha ktoré som zvykla vídavať vystavené v kostoloch alebo v múzeách. Cez potrhané oblečenie som videla pletence jeho pevných svalov. Až teraz som si uvedomila aké je jeho telo chladné a pevnejšie ako mramor. Z môjho omámenia ma dostal až výstrel. Moju kožu preťala guľka ktorá bola mierená na srdce ale zasiahla pľúca. Hneď som sa začala dusiť a následne nato som upadla do bezvedomia...

Prebrala ma až mučivá bolesť ktorá zasahovala celé moje telo. Cievami a žilami mi akoby namiesto krvi tiekla láva. Na krk akoby mi prikladali železo rozžeravené do biela. A srdce mi trepotalo ako splašené. Nedokázala som vnímať nič, len tú bolesť. Kričala som, nech to už skončí. Kričala som, nech to prestane, nech už konečne zomriem. Jediné, čo som si dokázala uvedomiť bol čas. Ten prekliaty čas. Toto všetko trvalo už 3 dni. Zrazu som cítila, že bolesť začína ustupovať a celé telo chladnúť. O chvíľu som necítila nič iné iba šialený smäd ktorý mi spaľoval hrdlo. Otvorila som oči a poobzerala sa okolo seba. Všetko som videla jasnejšie a ostrejšie. „Čo sa to so mnou stalo?“ myslela som si. Otvorili sa dvere. Ten zvuk mi doslova trhal uši. „Ahoj Larissa,“ ozvalo sa mi v hlave. Počkať, v hlave? Zmätene som si pozrela osobu, ktorá sa práve usadila na posteľ. Bol to Edward. Jeho dokonalú tvár zdobil úškrn. Ale ten vystriedal vážny výraz. „Lariss,“ aj keď šepkal, počula som ho jasne a zreteľne, „musíme sa porozprávať.“ Vtedy som sa dozvedela kto je on, kto som ja, prečo počujem zvuky v hlave a podobné veci. Odvtedy sa spolu potulujeme svetom a zabíjame nevinné zvieratá.

Môj tok myšlienok prerušil bratov hlas ktorý ma pevne držal v náručí. „ Lariss, netráp sa minulosťou. Aj tak je dávno za nami a nedá sa nijako zmeniť. A poď už dole lebo Keire začína v tej klietke šibať.“ Zasmiala som sa. Ach áno, moje milované domáce zvieratko Keira neznáša klietky. „tak teda hor sa do novej etapy našej existencie bratček.“ Povedala som veselo. Edward sa len uškrnul a už ma ťahal dole schodmi do auta. Odtiaľ na letisko smer Boston, kde sme mali prežiť niekoľko rokov. To sme ale nevedeli, že to budú tie najzvláštnejšie.

Konec 1.části