Elisabeth Catherine

Autorka: Yvai

IX. Talentovaná

Popri mojom kriku sa ozvalo ďalšie zavrčanie. Neznelo zúrivo, skôr ochraniteľsky. Ešte stále som mala zavreté oči. Čakala som, kedy ukončí môj život. Dúfam, že to bude bezbolestné. Ale nové vrčanie mi dodalo iskierku nádeje. Nech je to ktokoľvek, nech táto nočná mora konečne skončí. Prosím. Vrčanie nabralo na intenzite, ale stále som mala pocit, že sa dusím. Niekto prehovoril.

,,Jason! Dosť! Zabíjaš ju!“ otvorila som oči. Naozaj ma prekvapilo, že stále ležím v tej istej posteli. Jason sa ku mne, teda k môjmu krku, nebezpečne približoval. Do prdele. Rýchlo som zliezla z postele, našťastie sa ma nesnažil zastaviť. Utekala som k najbližšiemu rohu izby a tam som sa zrútila na kolená, rukami som sa objala, aby som sa pod náporom toľkých udalostí nerozsypala, a teraz som to už nevydržala. Nezadržateľne som sa rozvzlykala. Vzlyky otriasali celým mojím telom a po lícach mi stekali slzy strachu. Už som sa nesnažila. Ani trochu. Proste som to zo seba musela dostať. Áno. Bojím sa. Nepredstaviteľne.

,,Áno, dočerta! Bojím sa! Je vám lepšie, keď som si to priznala?“ vôbec som sa nesnažila ukrývať žiadne pocity, ktoré sa vo mne hromadili a teraz som ich potrebovala dostať zo seba von. Až teraz som si všimla Marka, ktorý sa sem pravdepodobne vrútil tesne predtým, ako ma mal niekto, naozaj neviem kto, zabiť. Jason sa tváril naozaj vydesene, jasné má sa prečo, a stál tesne pred otvoreným oknom. Oči, ktoré boli teraz skrz-naskrz čierne, panicky upieral na mňa. Zrazu vyskočil z okna. Bez akéhokoľvek upozornenia. Dúfam, že sa doláme! Mark si ho nevšímal a ponáhľal sa ku mne. Schytil ma do kamenného náručia a pevne ma objal. Momentálne mi bolo jedno, že sa skoro vôbec nemôžem nadýchnuť, takým silným stiskom si ma pritláčal na ľadovú hruď. Vážne mi je to jedno. Mark mi rukou zotieral slzy, ale ich miesto hneď zaujali nové. Nič nehovoril. Bola som mu za to vďačná. Vždy dokázal pochopiť, ako sa cítim. Neviem, ako dlho sme tam obaja kľačali –vôbec mu to neprekážalo, po celý čas ani len neuvoľnil svoje zovretie-, ale keď som sa pozrela von oknom, slnko už neožiarilo oblohu, pretože mesiac zaujal jeho miesto. Veľmi mi to pripomínalo scénu z lesa. Roztriasla som sa. Prečo sa to muselo stať práve mne? Neľutujem to, že som stretla Marka a Jasona, vôbec, ale prečo sa to nemôže zaobísť bez toľkých komplikácii? Rozhodla som sa prelomiť ticho. Veľmi tichučko som zašepkala.

,,Mark...“ uvoľnil svoje zovretie a zadíval sa mi do očí. Neboli tam už žiadne slzy, všetky sa minuli.

,,Áno Lee?“ ozval sa ešte tichšie ako ja. Dospela som k záveru, že to chcem vedieť. Chcem vedieť, čo sa to deje.

,,Povedz mi to.“ Prikázala som mu pevným hlasom, ktorý nepripúšťal, akékoľvek  námietky. Pravdepodobne pochopil.

,,Jason je veľmi nadaný. Ešte viac ako ja. Jeho schopnosťou nie niečo také, ako keď si položíš otázku čo keby? Dokáže s v hlave prehrať niečo také ako víziu, o tom, čo by sa stalo, keby...Napríklad, vtedy v nemocnici, pamätáš?“ jemne som prikývla, ako keby som si to mohla nepamätať. ,,On si prehral alternatívu, čo by sa stalo, keby ťa nezachránil. Zvyčajne to trvá len necelú sekundu, ale u teba to bolo iné. Bolo to, akoby si tým prechádzala spolu s ním. Akoby ste boli myslovo prepojení. V tej chvíli sa rozhodol zachrániť ťa. A teraz, neviem, čo sa stalo, ale predpokladám, že hovoriť o tom nechceš, si prehral možnosť, že by sme ťa poslali späť do New Yorku a odišli. Tá predstava nebola pravdepodobne ani trochu príjemná. Teda aspoň pre teba nie. Jason musel vidieť niečo, čo spôsobilo, že jeho sebaovládanie tak prudko zakolísalo. Prisahám, takéhoto som ho ešte nevidel. Liz, mám teóriu, prečo sa to deje práve tebe. Chceš ju počuť?“ spýtal sa ma opatrne. Iba som znova prikývla. Ešte stále som nebola schopná poriadne sa nadýchnuť a prehovoriť.

,,Ide o to...myslím, že to poukazuje na tvoj latentný talent.“ Skočila som mu do reči. Na toto som vedela nájsť slová.

,,Ja nie som talentovaná.“ Ako keby moju poznámku prepočul, pokračoval ďalej.

,,Podľa mojej teórie ste myslovo prepojený, ale stále mi nie je jasné prečo. Ako keby Jason dokázal povedať, čo sa stane a ty si dokázala vytvoriť veľmi presnú ilúziu, povedal by som. Keby si bola upír bolo by to omnoho silnejšie.“ Tvárila som sa, že som poslednú vetu nepočula. Nechcela som. Nechcela som byť...to je jedno.

,,Takže talent.“ Sucho som prehovorila. ,,Hej, Mark. Pusť ma.“ Uvoľnil svoje zovretie a ja som sa postavila. Bolo som celá stuhnutá a hlava ma znova príšerne bolela. Potrebujem sa tu poobzreať.

,,Mark? Mohla by som si pozrieť dom?“ spýtala som sa ponuro.

,,Ale samozrejme.“ Pozeral sa na mňa, akoby zisťoval, či som duševne spôsobilá. Opatrne ma chytil okolo pásu a viedol ma von z izby. Ocitli sme sa na dlhej chodbe. Na koncoch sa nachádzali okná. Otočili sme sa napravo a prechádzali okolo množstva dverí. Nič som sa nepýtala a Mark tiež nič nehovoril. Vstúpili sme na schody, ktoré pravdepodobne viedli na prízemie. Všade bolo množstvo okien. Cítila som sa príliš odhalene, v tme som videla pár červených očí, odvrátila som zrak. Rozhodla som sa položiť otázku.

,,Kde je Jason?“

,,Potreboval byť sám.“ Viac som sa nepýtala. Zišli sme dole do priestrannej obývačky. Mark mi zašepkal do ucha.

,,Chcem ti niekoho ukázať.“ Povedal trochu s obavami. Snáď to nie je nejaká obluda. Myslím, že by som sa ani nezľakla. Bola som voči tomu imúnna. Pravdepodobne by ma nevystrašilo už nič. Obalila som sa nepriepustnou bublinou, ktorá ku mne neprepúšťala žiadne emócie. Teda aspoň navonok nie, vnútri som pocítila záchvev strachu. Mark ma trochu pootočil. Stála tam žena. Nádherná žena. Nesmelo a opatrne vyslovil.

,,Lee, moja žena Mellissa.“

,,Mami?“