Elisabeth Catherine

Autorka: Yvai

VIII. Ilúzia

,,A akú?“

,,Nezaujíma ťa moja výživa?“ spýtal sa sarkasticky.

,,Aha.“ Zašomrala som takmer nepočuteľne. Tejto otázke som sa za každú cenu chcela vyhnúť. Ako budem reagovať? Ani sama som to nevedela. ,,Túto.“

,,Áno, túto.“ Povedal ponuro. ,,Nezaujíma ťa, či pijeme krv?“ spozornela som, keď začal používať množné číslo. Stiahla som sa.

,,No ani na tom nezáleží.“ Zašepkala som.

,,Liz, hovorí ti niečo pud sebazáchovy? Asi nie, žiaden nemáš.“

Obaja sme ostali ticho.

,,Povedz mi to.“ Požiadala som ho sklesnuto. Bolo mi jedno, čo povie, hlavne nech znovu počujem jeho hlas.

,,Sme nebezpeční,“ začal pomaly vysvetľovať. ,,...nelovíme ľudí, iba zvieratá. Snažíme sa. Zvyčajne sme dobrí v tom, čo robíme. Občas robíme chyby.“ Mala som chuť zakričať, či si odo mňa pýta povolenie, aby ma zabil, ale ovládla som sa. ,,Napríklad ja, keď som ťa zachránil, keď si videla, čo dokážem, a tá najväčšia chyba je zostať s tebou sám...bez Marka.“

,,To je chyba?“ počula som vo svojom hlase smútok, ale netušila som, či aj on.

,,Veľmi nebezpečná chyba.“ Zamrmlal. Rýchlo sa na mňa pozrel. ,,To je všetko, čo chceš vedieť.“

Ani zďaleka. ,,Povedz mi prečo lovíte zvieratá namiesto ľudí.“ Navrhla som zúfalo, oči mi zvlhli. Bojovala som so žiaľom, ktorý ma postupne ovládal.

,,Nechcem byť netvor.“ Zašepkal.

,,A zvieratá...no...stačia vám?“

Chvíľu mlčal.

,,Nemôžeme si byť úplne istý. Nedokáže to dokonale zahnať smäd..“ urobil krátku prestávku a kútikom oka sa na mňa pozrel. V tvári sa mi neodrážali žiadne emócie. Aspoň zatiaľ. Pokračoval. ,,...ale sme dosť silní, aby sme odolali. Väčšinou.“ Znelo to zlovestne a ja som sa pripravovala vypustiť poznámku o povolení ma zabiť, ale on pokračoval. ,,...niekedy je to oveľa ťažšie.“

,,Je to teraz pre teba ťažké? Byť tak blízko pri mne?“

Vzdychol si. ,,Áno.“

,,Ale teraz...“ nadýchla som sa a rýchlo vyslovila, ,,...nie si smädný.“

,,Prečo si to myslíš?“ 

,,Tvoje oči. Všimla som si –vtedy v ordinácii- mal si čierne a teraz sú zlaté. A nie si taký nepriateľský.“ Placho som odpovedala.

Zasmial sa. ,,Ty si fakt všímavá, čo?“

Neodpovedala som, iba som počúvala jeho smiech, aby som si ho uložila do pamäti.

,,Jason?“

,,Čo?“

,,Vysvetlíš mi to?“

To ho zaskočilo. Presne vedel na čo narážam. ,,Aha.“ Zaúpel. Presne vedel na čo narážam. ,,To je zlé.“

,,Oh, panebože! Myslíš, že to bude horšie ako toto? Prežila som toho viac ako dosť. Už ma nič nemôže vystrašiť, alebo čo! Tak do toho! Počúvam!“ prikázala som mu.

 Na chvíľu sa odmlčal, nadýchol sa a ustrnul. Zamrmlal niečo, čo znelo ako ,Naozaj vonia celkom dobre ´. Nezaoberala som sa tým. Keď ma nezabil doteraz snáď to už neurobí. Môj otec naznáša tento druh môjho humoru. Trochu som ho pobúchala po kamennom pleci, pretože vyzeral ako socha, ktorú treba prebrať k životu. Au. Pravdepodobne som si privodila modriny. Prvé pravidlo, ktoré si treba zapamätať pri kontakte s upírmi. Nesnažiť sa ich prebrať z tranzu. A hlavne nie štuchancami. Nič to s ním neurobilo, len na mňa naďalej zízal. Neviem, čo sa stalo ale zrazu som stála v lese. V tmavom lese. Nedovidela som si ani na špičku nosa. Ou. To je zlé. Čo sa to preboha deje? Bojím sa.

,,Jason? Jason?“ začala som kričať. Z temného lesa sa ozývala iba ozvena môjho hlasu. Fajn, upokoj sa. Dýchaj. Tesne za mnou sa ozvali kroky. Už viem, čo mi to pripomína. Takto to chodí v hororových filmoch. Otoč sa, prikázala som si. Chyba. Za mnou stál muž. Pravdepodobne upír. Všetko tomu nasvedčovalo. Ajajaj.  Žiadne zlaté oči. Dokonca ani čierne. Hmm, myslím, že to neveští nič dobré. Začnem kričať. Nasala som vzduch. Uhádol, čo chcem spraviť a priložil mi ruku cez ústa. Striaslo ma od strachu.

,,Ale, ale. Naša ľadová kráľovná sa bojí. Myslím, že si to treba vychutnať, priznajme si, nestáva sa to často.“ Hovoril príjemným zastretým hlasom. ,,Cítim tvoj strach, Lizzie. Je to niečo úžasné. Cítim ako sa chveješ od strachu. Od strachu zo mňa.“ Aha, takže sadistický upír. Zasmial sa a ruku, ktorú mal položenú na mojich ústach, presunul do vlasov. Vzal jeden prameň mojich gaštanových vlasov a priblížil si ho k nosu. Neviem, kde sa to všetko vo mne vzalo, ale ako keby všetok strach zmizol. Začala som utekať. V podstate som vedela, že nemám šancu, ale musela som to aspoň skúsiť. Niekde v podvedomí som vedela, že teraz zomriem. Za mnou sa ozvalo zúrivé zavrčanie. Druhé pravidlo, ktoré si treba zapamätať pri kontakte s upírmi. Neskúšajte naštvať upíra. Hlavne nie červenookého. Pridala som. Chyba. Zakopla som o nejaký uvoľnený, posratý konár. Ďakujem, naozaj ďakujem. Otočila som sa na chrbát. Chcela som sa mu pozerať do očí. Nechcela som byť zbabelá. Posledné, čo si zreteľne pamätám bolo, že ma jednou rukou chytil pod krkom a zdvihol do výšky. Začal mi dochádzať kyslík.

,,Si odvážna, to nepopieram, ale aj tak ťa zabijem. Úžasne voniaš.“ Zavrela som oči a z posledných zvyškov kyslíka som vykríkla.