Elisabeth Catherine

Autorka: Yvai

VII. Upír

Celé telo mu stuhlo, ale neodtiahol sa, dokonca ani neuhol pohľadom. To, aký bol napätý sa ale odrazilo na sile stisku jeho ruky. Myslím, že mi zlomil malíček. Sykla som od bolesti. Naozaj som sa snažila, ale bolelo to príliš. Ihneď svoje zovretie uvoľnil, ale moju ruku nepustil.

,,Dofrasa, Liz. Prepáč. Vážne som nechcel. Len som sa zabudol. Vieš, pri tebe je také...také, ľahké, byť sám sebou. Človek...“ pri tomto slove sa zasmial, ,,...by si pomyslel, že mi utečieš s krikom, len čo zbadáš, čo som mnou robí slnko. Ale ty nie. Si úplne iná. Ležíš tu so mnou na posteli, pravdepodobne vieš, kto som, alebo prinajmenšom si celkom blízko pravdy a ty...,hmm...zabudol som, skoro som ti rozdrvil ruku a ty...nič. Nehysterčíš. Neplačeš. Dokonca si  sa ani neodtiahla. Liz, ty si to nevieš predstaviť. Ja...nikdy som sa necítil...tak...tak zmätene, ako sa cítim s tebou. Liz, prepáč...proste...“ nezniesla som, keď sa ospravedlňoval. Položila som mu ruku na ústa.

,,Nie.“

Chytil mi ju a odtiahol si ju z pier, ale nechal si ju položenú na tvári.

,,Prosím ťa, povedz mi...čo...si myslíš, kto som?“ vyslovil veľmi opatrne. Zhlboka som sa nadýchla. Fajn, keď mu to poviem, bude ma považovať za blázna. Oprava. Už len myslieť si, že niečo také by bolo možné v tomto svete, bolo bláznovstvo.

,,Prosím ťa. Neboj sa. Proste to povedz.“

Zahryzla som si do pery. Pozrel sa na mňa, v medových očiach mal nečakane láskavý pohľad.

,,Nebudem sa smiať.“ Sľuboval.

,,Ja sa skôr obávam toho, že ma budeš považovať za blázna.“

,,Je to až také zlé?“

,,Dosť zlé, fakt.“ Čakal. Dívala som sa na podušky, aby som nevidela ako sa tvári.

,,Tak, do toho.“ Prehlásil pokojne.

,,Neviem, ako začať.“ Pripustila som.

,,Skús začať tým, ako si na to prišla, čo ťa k tomu priviedlo?“ zisťoval.

,,Ty sa vôbec pýtaš? Myslíš si, že som až taká slepá?“ riskla som pohľad na jeho tvár. Vyzeral zmätený. A stále sa tváril nechápavo. To ma naštartovalo. Slová sa zo mňa sypali a ja som nedokázala prestať.

,,Si neskutočne rýchly. To, ako si ma zachránil, to ako sa pohybuješ. Si silný. To síce len predpokladám, ale neviem si vysvetliť, ako som sa ocitla 2000 míľ od New Yorku. Lietadlom sme letieť nemohli, pamätala by som si to, a autom by sme sa sem dostali za tri dni, a toľko som v bezvedomí byť nemohla. Tvoje oči. Menia farbu. Vtedy v ordinácii a keď si ma zachránil, boli čierne. Teraz sú zlaté, teplejšie. To s tým slnkom si neviem vysvetliť. Podľa mojej teórie by ťa malo spáliť, ale ty si taký nádherný v jeho žiary. Nebije ti srdce. Mark sa za tie dva roky, čo ho poznám absolútne nezmenil...viem človek sa nemení zo dňa na deň, ale toto je proste ďalší fakt vašej tajnej existencie. A ja...toto je ďalšia vec, v ktorej nemám jasno...keď ste sa s Markom rozprávali, vravel si, že si cítil, akoby som tým prechádzala spolu s tebou...tá nemocnica...Ja...Jason...ja som prežila nejakú chvíľu navyše...a neviem ako...“ najdlhší monológ, aký som kedy so seba dostala. Waw.

,,Ale stále si nepovedala to najdôležitejšie. Kto si myslíš, že som?“ zrazu mal v očiach prázdno. Nadýchla som sa a vyslovila som to.

,,Upír.“ V izbe, vlastne v celom dome zavládlo hrobové ticho. Počula som len zbesilý  tlkot môjho srdca. Jason ani nedýchal. Odrazu som dostala strach, ale v tom sa na moje prekvapenie zasmial, a to ma zaskočilo. Udivene som sa na neho pozerala. Smial sa, ale v očiach mal divoký pohľad a pozeral sa uprene na mňa. Začervenala som sa a zadívala som sa von oknom do žiare zapadajúceho slnka.

,,Nezáleží na tom.“ Zašepkala som.

,,Nezáleží na tom?“ tón, akým to povedal, ma prinútil pozrieť sa na neho. Prelomil svoju dlho udržiavanú masku. Tváril sa nedôverčivo, nahnevane a hlavne zmätene.

,,Nie.“ Pomaly a potichu som vyslovila. ,,Nezáleží na tom, čo si...ste.“

V jeho hlase sa ozval tvrdý výsmech. ,,Je ti jedno, že som mýtický netvor?“

,,Áno.“

Zmĺkol a zase sa díval rovno pred seba. Tvár mal plnú pochybností a chladu.

,,Mýlim sa?“ povzbudzovala som ho.

,,Záleží na tom?“

Zhlboka som sa nadýchla. ,,Ani nie.“ Zmĺkla som. ,,Ale som zvedavá.“

Odrazu rezignoval. ,,Načo konkrétne si zvedavá?“

,,Koľko máš rokov?“

,,Osemnásť.“ Odvetil pohotovo a bez zaváhania.

,,A ako dlho máš už osemnásť?“

Díval sa na mňa kútikmi úst mu šklbalo. ,,Už nejakú tu chvíľu.“ Priznal nakoniec.

,,Dobre.“ Usmiala som sa, rada, že je ku mne úprimný. Zatiaľ.

,,Teraz sa prosím nesmej...ale ako je to stým slnkom? Nespáli ťa?“

Aj napriek môjmu varovaniu sa zasmial. ,,To je len povera.“

,,Spíte v rakvách?“

,,Povera.“ Na moment zaváhal. ,,My nemôžeme spať.“

,,Vôbec?“

,,Nikdy.“ Civela som naňho, až kým sám neodvrátil zrak.

,,Ešte si mi nepoložila tú najdôležitejšiu otázku.“ Povedal to vážne a keď sa na mňa pozrel, oči mal ľadové.